Ochranca✔️

34. časť

Jason sa v škole neukázal. Sedela som sama a hľadela na tabuľu. Snažila som sa prinútiť svoju myseľ koncentrovať sa na obsah hodiny ale zdalo sa to ako nemožná úloha. Včerajší deň ma vyčerpal viac ako som si myslela. Na druhej strane napriek tomu, že moja myseľ bola prepracovaná, telo bolo čulé a tak som sa do pol druhej rána prehadzovala v posteli ako ryba na suchu.

Čakala som Jasona pred triedou ale neprišiel a tak som si sadla do úplne poslednej lavice, nech moja samota aspoň tak nebije do očí. Napísala som mu esemesku ale nemal sa k odpovedi. Uchlácholila som sa myšlienkou, že asi ešte spí. Tichý hlások vzadu v mojej hlave mi však nahováral, že sa mi vyhýba.

Napriek tomu, že som jeho včerajšiu reakciu moc nepochopila, zamrzelo ma ako sa zachoval. Bez vysvetlenia či pozdravu sa vytratil ako para. Prehrávala som si náš rozhovor v hlave snáď milión krát a neustále som na ňom hľadala veci, ktoré tam možno ani neboli.

Nevedela som čo robiť.

Azda keby len tak zbabelo neušiel, mohli sme veci v pokoji vyriešiť. Sme predsa už dosť veľký. Možnože sa len ozaj nechcel rozprávať o Trevorovi. Nemala som vyzvedať, mal pravdu, že som sa mala spýtať priamo Trevora. Sama som ho namočila do nepríjemnej situácie. V podstate som mu moc nedala na výber a jediné možnosti, ktoré mu zostávali bolo sa buď vypariť, alebo mi odporovať až by sme sa pohádali.

Povzdychla som si a pohľad obrátila do okna. Chcela som mu napísať ale niečo ma brzdilo. Pocit, že ho azda otravujem alebo tak. Nechcela som mu byť na obtiaž a tak som len vyčkávala. Telefón som neustále kontrolovala možno aj každých päť minút ale po odpovedi ani stopa.

Neukázal sa ani na ďalšej hodine a ani na tej nasledujúcej. Pomaly som sa zmierila s faktom, že sa tu dnes neukáže vôbec. Pichlo ma pri srdci.

Moje telo náhle pohltil smútok a po zvyšok dňa som bola ako bez duše. Bola som si istá, že ja som dôvodom prečo sa nechce na škole ukázať. Napísala som mu ďalšie dve správy ale bez výsledku. Prišiel čas obeda a Trevor ma ako vždy čakal pred triedou. Keď ma zbadal, usadil sa mu úsmev na perách a prehodil ruku cez moje ramená.

„Tak čo, ako ti ide deň?" spýtal sa veselo. Mal bez pochyby dobrú náladu a ja som mu ju nechcela kaziť ale moja zvedavosť nado mnou znovu vyhrala a tak som sa musela spýtať.

„Nič moc, nevieš kde je Jason?" vyslovila som tichú otázku a snažila sa pritom pôsobiť nenútene aj keď by som naradšej po ňom vyhlásila celoštátne pátranie. Pohľadom som radšej skúmala špičky topánok, inak by ma Trevor poľahky odhalil.

„Neviem, prečo?"

Pokrčila som plecami: „Nie je v škole."

„Očividne." zasmial sa a vtlačil mi bozk do vlasov. „Asi sa len niekde zašíva."

„Asi."

Na obede nám ako vždy robili spoločnosť Trevorový priatelia, ktorý mi neboli moc po chuti. Hlavne Sean. Neustále si ma prezeral akoby som snáď mala na čele televízor. Nespustil zo mňa oči a ja som sa začala cítiť veľmi nepríjemne pod dopadom jeho slizkých očí.

„Čakáš na nijaký hovor alebo čo?" spýtal sa Trevor cestou do triedy a ja som zmätene zdvihla hlavu. Krčiac obočie si ma premeriaval a ja som telefón zasunula naspäť do zadného vrecka.

„Nie, prečo?"

„Neustále visíš na tom telefóne akoby ti mali každú sekundu zavolať, že majú pre teba nijaký orgán alebo čo." povedal podozrievavo a ja mne ceklo kútikmi úst.