Ochranca✔️

7. časť

„Trevor!" ozvalo sa na celý dom v momente ako som zavrela dvere. Tlmený hlas vychádzal z poschodia. Zamračila som sa. Prešla som cez obývačku keď som narazila na našu domácu Elizabeth. Pozdravila som sa jej skoro nečujne a na mojej tvári sa stále pohrával nechápajúci výraz.

„Čo sa to tu deje?" spýtala som sa jej v nádeji, že bude poznať odpoveď. Elizabeth len nesmelo sklonila hlavu a následne sa na mňa pozrela modrými, guľatými očami s kvapkou hanby v očiach.

„Trevor tu má návštevu." prehovorila stroho ale svojim pohľadom sa mi snažila naznačiť všetko čo jej ústa neboli schopné vysloviť. Až keď som znovu počula ženský výkrik, pochopila som čo sa mi tu snaží Elizabeth naznačiť. Bože môj, bola som znechutená.

Nemohla som ísť do svojej izby veď sme na tom istom poschodí. Radšej som si sadla na gauč a pustila televízor tak hlasno ako situácia vyžadovala. Snažila som sa nesústrediť na to, čo sa práve hore odohrávalo. Televízor síce prehlušil neznámu osobu na poschodí ale neprehlušil moje myšlienky, ktoré sa k tomu stále vracali.

„Rosie?" ozvalo sa za mnou a to už som videla Trevora ako svižne len v teplákoch schádza schody. Dobehol ku mne jemným poklusom vyzeral úplne rozbito a prekvapene. Oči mal rozšírené akoby som ho hádam pristihla pri niečom protizákonnom. „Už si tu? Koľko je hodín?"

Bol v takom strese až som sa neubránila smiechu. Pomedzi smiech som nakoniec pretlačila: „Je šesť, jasné že som doma veď som skončila pred pol hodinou."

„Prepáč, ja.." zložil sa na gauč vedľa mňa a začal sa ospravedlňovať. „zabudol som sa. Ako si prišla domov?"

„Na taxíku. Upokoj sa." priložila som ruku na jeho tvár a pohladila ho po lícnej kosti. „Vieš, že nie si môj šofér, však? Nie je to tvoja povinnosť."

Obrátil na mňa svoj ľútostivý pohľad a stiahol ma do svojho objatia. Vtlačil mi bozk do vlasov a jemne stisol okolo pliec. „Nemám rád keď chodíš v aute s cudzími, nespoľahlivými ľuďmi."

Odtiahla som sa od neho a usmiala. „Ani ja to nemám rada ale o nič viac sa mi nepáči ťa stále otravovať."

Trevor sa nervózne poškrabal na zátylku a ja som sa znovu zasmiala. Zhora sa ozval ženský hlas kričiac Trevorove meno. Zdvihla som jedno obočie a on sa na mňa vyľakane pozrel.

„Kto je to?" spýtala som sa pobavene, na rozdiel od Trevora, ktorému uleteli všetky včely. Nebolo pochýb, že sa cítil trápne. Odvrátil pohľad a tvár si pretrel dlaňou. Podoprel sa o operadlo a uvažoval. Jeho reakcia ma proste bavila, bol taký nesvoj. Keď sa znovu ozval zúfalý ženský krik vystrelil ako na strune.

„Už idem." vyletel z gauča a rýchlym krokom sa blížil ku schodom, ktoré bral po dvoch. Pokrútila som nad ním hlavou a svoj pohľad obrátila naspäť na televízor. Po chvíli som už počula tlmený rozhovor z hora a následne kroky na schodoch. Obrátila som pohľad a zbadala som ju.

Útla brunetka sa vznášala dole schodmi s hlavou sklonnou a Trevorom v tesnom zákryte.

„Ahoj Maya." usmiala som sa keď prechádzala okolo. Snažila sa byť nenápadná ale ja som v nej hneď spoznala spolužiačku z chémie. Zdvihla hlavu a v jej tvári nebol práve spokojný výraz. Nachvíľu zastavila až do nej Trevor skoro vrazil.

„Rosie." vyslovila moje meno akoby sa spamätávala z mojej prítomnosti. Neusmiala sa okamžite sa otočila na Trevora a vrazila mu do hrude drobnou päsťou. „Takže je to pravda!" vykríkla hystericky až som sa zarazila. Trevor otrávene prevrátil očami. Kde sa v ňom berie toľká arogancia? Ruky založené vo vreckách a ten pohľad. Hneď by som mu jednu vrazila nech mu ten povýšenecký výraz spadne z tváre. Bol vystretý a robil široké ramená.