Ráno ma prebudilo hlasné zvonenie budíka. Vypla som ho a vyliezla som z postele. Hodinky na telefóne ukazovali 7:30. Pobrala som sa do kuchyne kde som si dala rýchle raňajky a potom som zamierila do kúpeľne. Vrátila som sa do svojej izby kde ma na vešiaku na skriny čakala moja nová školská uniforma a vlastne aj jediná. Nikdy predtým som žiadnu uniformu nosiť nemusela. Rýchlo som si ju na seba obliekla a potom len poupravila tak aby vyzerala dokonale. Popri tom ako som si viazala kravatu som na seba hľadela uprene do zrkadla. V tej uniforme som sa sama sebe páčila. Prišla som si o niečo výnimočnejšie a významnejšie ani neviem prečo veď to bola len uniforma. No akosik celý svoj život som sa dokázala tešiť aj z maličkostí a toto bola jedna z nich. Moje hnedo zelené oči a hnedo hrdzavé vlasy dokonale ladili k uniforme. Vyzerala som ako cudzinka no zároveň ako úplne bežná stredoškolská priemerná kórejčanka. Mala som pocit, že sa v kútiku svojej duše do tej školy predsa len teším. Keď som sa pozrela na hodinky bolo 8:25. Mierne som sa zhrozila pretože škola začína o 9:00 no potom som sa upokojila že sú to len dve zastávky. Rýchlo som schmatla svoj batoh nahádzala doňho zopár čistých zošitov, peračník a ďalšie veci a bežala som sa obuť. Zastávka metra bola len 10 minút a tak som kráčala mierne rýchlym tempom. Keď som naň čakala bola som dosť prekvapená tým počtom ľudí, ktorý tam bol. Nečakala som, že to bude až tak veľa. Vačšina z nich boli všetko pracujúci no bolo tu aj veľa študentov. Zopár z nich malo rovnakú uniformu ako ja. "Žeby moji potencionálny nový spolužiaci?" pomyslela som si v hlave. A vo chvíli keď prišlo metro som sa spolu s davom začala tlačiť dnu. Nikdy som si nemyslela, že cestovanie dopravou môže byť také utrpenie no toto ráno ma presvedčilo o opaku. Bola som tu natlačená ako sardinka. Nemohla som sa ani pohnúť. Keď metro začalo zastavovať na mojej zástavke začala som sa nechcene no mierne násilne predierať von. Vystúpila som v poslednej chvíli. Dvere sa tesne za mnou zavreli. Kráčala som z útrob podzemia na denné svetlo. Zastala som a obzerala som sa okolo seba. V diaľke som zahliadla skupinku dievčat v rovnakej uniforme akú som mala na sebe ja a tak som sa nenápadne vybrala za nimi dúfajúc, že ma privedú k budove školy.
O asi 15 minút som už stála pred bránou areálu školy. Bola som mierne ohromená. Budova vyzerala byť pomerne nová a obrovská. Areál mal veľa zelene a niekoľko ihrísk na rôzne športy. V tej chvíli som začula zvonček. Rýchlo som sa rozbehla ďalej. "Oooo, nie tak ľahko!" zastavil ma jeden z učiteľov rovno keď som prešla bránou. Prekvapene a mierne vystrašene som naňho ostala pozerať. "Omeškancov nemá nikto rád" povedal "na bok" dodal a rukou ukázal k menšej skupinke žiakov, ktorú sa mu už podarilo chytiť. Postavila som sa vedľa nich a zdvihla som ruky nad hlavu tak ako ich mali oni. Vôbec som netušila ako to tu funguje. Všetko bolo pre mňa nové a čim viac tým ďalej som sa začínala báť. Mala som pocit, že tento deň vôbec nebude ani trošku dobrý.
Po asi pol hodine státia na mieste a nepretržitého držania rúk nad hlavou nás konečne pustil na slobodu. Konečne sa mi ulavilo. Mala som pocit, že mi ruky odpadnú. "Je to čistý tyran! Nemám ho rada!" šepkalo jedno dievča druhému keď prechádzali okolo mňa. Všetci sa pomaly pobrali smerom dnu do budovy. Mala som v pláne ich následovať no v tom ma zastavil učiteľov hlas "ty!" pomaly som sa otočila späť tvárou k nemu "ešte som ťa tu nevidel!" pokračoval. "Som tu nová" povedala som slabším hlasom než som mala v pláne. "Ach tak" poznamenal "následuj ma" dodal a začal kráčať po dlhej cestičke smerom ku hlavnému vchodu. Bez slova som ho následovala.
Viedol ma rôznymy chodbami až sme nakoniec zastali pri dverách. Bez klopania vošiel dnu. Šla som tesne za ním. V miestnosti bolo niekoľko stolov a stoličiek za ktorými sedelo zopár učiteľov rôznych vekových kategrií. "Mám tu nové dievča" povedal nahlas učiteľ a ja som naňho prekvapene pozrela "vie niekto o prestupnom študentovy?" dokončil svoj monológ. Jedna mladá učiteľka, ktorej stôl sa nachádzal skoro na opačnom konci miestnosti zodvihla ruku. Učiteľ sa na mňa pozrel a rukou ukázal jej smerom. Pochopila som. Mierne som sa uklonila tak ako mi mama povedala, že to mám robiť a pobrala som sa ku stolu učiteľky. Až keď som bola skoro pri nej som si všimla, že pri jej stole stojí nejaký chalan. Bol odo mňa vyšší asi o hlavu. Bol chudý a mal výraznú čelusť. Bezemočne si ma premerial a na jeho tvári som zachytila pohŕdavý úškrn. Popri tom sa mu na líci objavila mierna jamka. Mal na sebe len nohavice a košelu s napoli rozviazanou kravatou. Mala som dojem, že to nie je zrovna jeden z tých ukážkovo dobrých študentov no zdanie mohlo klamať. Otočila som sa k učiteľke a opäť som sa mierne uklonila. Usmiala sa na mňa. Mala som dojem, že práve táto osoba bude moje svetlo v tme. "Ty si Park Chae Won však?" spýtala sa ma milým a trochu veselým hlasom. Prikývla som. Usmiala sa na mňa ešte viac. "Veľmi ma teší ja som Han Ye Rim, tvoja triedna učiteľka" povedala rovnakým tónom hlasu. Potom niečo tukala do počítača. "Môžeš odísť" povedala chalanovy, ktorý ešte stále postával vedľa mňa. Až vtedy som si uvedomila, že celý čas hľadí na mňa s nie veľmi milým úsmevom. Mala som z neho mierny strach. "Konečne" zašomral si popod nos a odišiel. Mlčky som za ním hľadela až kým nezavrel za sebou dvere. "Tak...budeš v triede 2-3" ozvala sa učiteľka a ja som sa pri zvuku jej hlasu mierne mykla. Otočila som sa späť ku nej. "Ďaľšiu hodinu máš so mnou takže ťa tam rovno zavediem a predstavím ťa tvojej novej triede" stále sa usmievala.
YOU ARE READING
Bullying Squad
FanfictionPo veľmi dlhej dobe nový príbeh. S novou skupinou. Dufám, že sa bude páčiť.