Bullying Squad

14.

V celej budove vypadla elektrina! Až vtedy som si uvedomila, že vonku je búrka. Všetky sme v tej chvíli skríkli. Naprázdno som prehĺtla. Spoločne sme sa krčili a objímali v rohu izby. Neviem čo ma viac vydesilo. Či výpadok prúdu alebo tá postava, ktorú som tam nevidela iba ja sama. Nevedeli sme čo robiť. Ani jedna sme si netrúfali sa ku dverám čo i len priblížiť. V tej chvíli niekto zaklopal na dvere a my sme opäť vydesene vykríkli. Nemala som ani v najmenšom pláne sa ku tým dverám priblížiť! "Dievčatá ste v poriadku?" ozval sa hlas učiteľky. Aj keď bola v izbe tma, vo chvíli ako sa vonku zablisklo sme si vzájomne vymenili pohľady. Bolo mi jasné, že to musím urobiť ja. Bola som staršia než ony. Pomaly som sa postavila a začala kráčať ku dverám. Išli však hneď za mnou. Jedna ma držala za tričko na chrbte. "Aspoň v tom nie som sama" pomyslela som si. Pomaly som odomkla a ešte pomalšie som otvorila dvere. Pred nimi stála ustarostena učiteľka s lampášom v ruke. Keď nás však uvidela, vydýchla si. "Poďte" povedala "všetkých zhromažďujeme dole v jedálni dokým nezistíme čo sa stalo". Na chodbe čakalo viacero dievčat. Všetky vyzerali byť rovnako vystrašené ak nie aj viac. V jedálni sme si sadli ku ostatným. Nesedeli sme pri stoloch ale v radoch uprostred miestnosti. Po stranách bolo niekoľko lampášov aby tu bolo ako také svetlo. Zrazu som mala pocit, že tu niečo nehraje. Keď sme boli už všetci žiaci pokope učitelia sa postavili do radov s lampášmi v ruke. Vyzerali....inak. Keď si zdvihli lampáše bližšie ku tváram zistili sme, že sú všetci pomalovaný! Desivo! Vyzerali ako mŕtvoli a zombíci! Aj oblečený tak boli! Zopár deciek vystrašene skríklo. "Dovoľte mi" začal jeden učiteľ a ja som si vtedy uvedomila, že je to presne tá divná postava, ktorú som videla stáť v tieni! "Aby som vás privítal pri nočnej honbe za životom!". Všade sa rozhostil mierny šum. Študenti si medzi sebou začali zvedavo šepkať. "Ticho!" skríkla jedna z učiteliek. "Vašou prvou úlohou je nájsť čo najviac ukrytých vrecúšok" povedala ďalšia učiteľka "Bežte!" dodala. Nikto sa však ani nepohol. Čo je v tých vrecúškach?" odvážil sa spýtať niekto. "Bežteee!" doslova zvreskla tá čo predtým kričala aby sme boli ticho. Nikto sa neodvážil oporovať. Všetci sme vstali a bežali kam nám ukazovali ich prstami. Keď sme vyšli von, čakala som silný leják a vietor a blesky a hromy. No nič z toho sa nedialo. Obloha bola jasná a bolo na nej vidno hviezdy. Pred vchodom nám rozdávali baterky a hovorili nám pokiaľ sa môžme pohybovať. Nemohli sme vojsť do lesa. Všetko to ale bolo ohraničené ďalšími lampášmi. Takže sme vlastne presne vedeli pokiaľ môžme ísť. Bola som zmätená. No akosik mi začínalo dochádzať, že to mali celý čas všetko naplánované a, že aj tá búrka bola len efekt. Začala som sa rozhliadať po zemi. Pod jedným kameňom som zbadala niečo farebné a tak som sa ku tomu rýchlo vybrala. Bolo to malé tyrkysové vrecúško. Čo bolo vo vnútri som ale nevidela. Otvárať som ho ale nechcela lebo som si nebola istá či to nie je porušenie pravidiel. Aj keď, žiadne nám nepovedali. Po pár minútach som ich našla ešte niekoľko. O niektoré som sa musela doslova biť! Zrazu sme začuli hlasné zapískanie na píšťalke. "Stáť!" ozvalo sa z megafonu. Ani som sa nepohla dokonca som ani nedýchala. "Druhou úlohou" na chvíľu sa odmlčala "je, nenechať sa chytiť!" dokončila. "Nenechať sa chytiť?" opakovala som si "čím?!" pýtala som sa. Veľmi rýchlo som to ale zistila! Rozbehla som sa ako o život. Kútikom oka som pozerala za seba a blížiaceho sa zombie učiteľa. Spoznala som v ňom nášho telocvikára. Vyhýbala som sa viacerým študentom ale aj učiteľom. Všimla som si, že každý chytený študent bol označkovaný farbou. Len tak, tak som sa uhla jednej učiteľke a rýchlo som bežala ďalej keď sa ozval vytúžený piskot píšťalky a slová na, ktoré som čakala. "Stáť!". Konečne som mohla nabrať dych. "Vašou tretou úlohou bude" zase chvíľka napätia. "Brala by som keby povedala nič alebo, ísť sa dobre vyspať" povedala som si v hlave. "To aj ja!" ozvalo sa vedľa mňa a až vtedy som si uvedomila, že som si to nepovedala v hlave. Ale nahlas. Jongho sa krčil vedľa mňa a vyzeral byť rovnako zdivočený ako ja. Nemal na sebe žiadnu farbu takže som usúdila, že sa mu podarilo ujsť pred pazúrmi učiteľov. "Nenechať sa nájsť!" dopovedala učiteľka čím ma vrátila pevne na zem. "Najprv ale všetcí tí čo boli chytený alebo nenašli žiadne vrecúška sem ku nám prosím, vy sa už tejto hry nezúčastnite!". Okolo seba som počula len nesúhlasné mrmlanie. Veľa študentov skončilo pri učiteloch. V hre ich ostalo spolu so mnou okolo 20-30, nebola som si istá. No nato, že nás tu bolo pôvodne vyše 200 žiakov sa to dosť pretriedilo. Vtedy som si všimla Jongha ešte stále postávajúc vedľa mňa. "Hmm" pomyslela som si "lámač kostí nesklamal". "Tí čo ostali" začala znovu učiteľka no tentokrát iná ako predtým "máte päť minút nato aby ste si našli dobrú skríšu" vysvetlovala "v priebehu ďalších 20tich minút vás budeme hľadať, tí, ktorých nenájdeme dostanú odmenu". "Wow" povedala som nahlas. Všimla som si ako Jongho od radosti podskočil. "Súťaživý to typ" pomyslela som si. Vlastne, to som bola asi aj ja, kedže som sa vždy snažila vo všetkom vyhrať. Nech už to bolo so mnou akokoľvek, chcela som to doklepať až do konca. Učitelia všetci odišli dnu. Zjavne to malo byť tých päť minút. Študenti spravili hrubú stenu pred dverami, takže učitelia nemali žiadnu šancu niekoho z nás vidieť kam sme sa schovali. Jongho ma schmatol za ruku a ťahal ma ku kríkom za lampášom. "Vážne si myslíš, že nás tu nenájdu? Rovno pri svetle?!" šepkala som. "Pod lampou predsa býva najväčšia tma!" odpovedal mi. Iba som si povzdychla. V kútiku duše som dúfala, že má pravdu. O pár minút som počula hlasné zapískanie. Teraz nehladali len učitelia ale aj niektorý študenti. Tých 20 minut sa strašne vlieklo! Za ten čas sme už obaja sedeli na zemi a v slabom svetle od lampášu sme hrali kameň, papier, nožnice. Viac menej vyhrával on, čo ho samozrejme niesmierne tešilo. Zrazu sa opäť ozval hlas píšťalky. "Koniec hry!" ozvalo sa. Ešte pár sekúnd sme počkali a potom sme sa vynorili z našej skríše. Spolu s nami tu ostalo ešte šesť chlapcov a dve dievčatá. Všetci sme dostali balíčky plné sladkostí a s nejakýmy drobnými figúrkami a pomôckami do školy. Celkom som sa z toho tešila. Mala som tam tri figúrky z anime. Vyzerali dosť dobre. "Konečne si mám čo vystaviť na stolík a parapetu na okne!" hovorila som si veselo. Potom nás opäť všetkých zvolali do jedálne. Tam nám povedali zopár pekných slóv typu, dúfame, že sa vám hry páčili a tak ďalej. Potom nás poslali do izieb. Ja som však najprv zamierila do ošetrovne. "Ach, poď už na teba čakám nejaký ten čas" povedala mi milo zdravotná sestra. Podišla som k nej. Opäť ma celú poprehliadala a skontrolovala. "Bolí ťa ešte chrbát?" pokrútila som hlavou. "Zabavila si sa pri hrách?" spýtala sa veselo. Ukázala som jej vrecúško. "Wow! Šikovná" dala som si s ňou hi-five. Trochu mi prišlo akoby sa rozprávala zo sedem ročným deckom no usúdila som, že je to len tým, že pracuje s deťmi a je ku nim milá. Keď ma púštala preč, z vrecúška som vytiahla zopár sladkostí a podala jej ich. "Och, bože!" povedala veselo "ďakujem!". Vyčarila na mňa obrovský úsmev. Bola veľmi milá, pekná a mladá. Popriala mi dobrú noc a ja som sa pobrala do izby. Moje spolubývajúce už boli pekne uložené v postieľke. "Ah, som sklamaná" povedala jedna keď som si aj ja lahala "nič som nevyhrala". Pozrela na mňa zo smutnou tváričkou. Obe dve dopadli podobne. Mali len zopár vrecúšok. Rozhodli sme sa ich otvoriť. Na naše sklamanie v nich bola iba vata. Rozhodla som sa im dať moje všetky sladkosti čo som vyhrala. Doma som ich aj tak mala už dosť a ak by aj nie, kúpila by som si. Boli úplne šťastím bez seba. Potom som vypla a poriadne sa uložila pod paplón.

O necelé dve hodiny sme mali opäť budíček. Nechápavo som pozerala čo odo mňa chcú. Bola som unavená a ani v najmenšom som nechcela vyliezť z postele. Samozrejme, donútili ma k tomu. Z tašky som si vytiahla čisté ponožky, pretože tie predošle som mala celé špinavé od toho ako som v nich behala po vonku. Nebola som ale jediná, myslím, že nikto z nás pri tých hrách nemal boty. Vytiahla som odtiaľ aj mikinu a pretiahla si ju cez hlavu. Pobrala som sa spolu s ostatnýmy do jedálne. Vôbec som nechápala čo od nás zase chcú! "Pripravili sme si pre vás ešte jednú vec" povedala učiteľka. "Chvíľku nám to ale trvalo preto sme vás poslali do izieb" pokračovala ďalšia. "Je to také malé prekvapenie" vysvetloval učiteľ. "Nie je to žiadna hra!" doplnil ho ďalší. "Vašou jedinou úlohou je, si to užiť!" ukončila ďalšia učiteľka. Rozhodli sa nás rozdeliť do dvojíc. Neviem akým spôsobom sa im to podarilo no mojím partnerom bol San. Divne sa ma mňa vyškieral. "Som rád, že ti dobre slúži moja mikina" poznamenal a pohľadom skĺzol nižšie. Až keď som sa zadívala na seba som si uvedomila, že mikina, ktorú som si zobrala je vážne tá jeho. "Ja, že si si ich obe zobral!" poznamenala som. "Nie" odpovedal "jednu som tam nechal". Vyšli sme von spolu s ostatnýmy. Zoradili sme sa do dvojstupu a postupne nás začali púšťať do lesa. Zo Sanom sme sa chytili za ruky a spoločne sme začali kráčať do útrob lesa. Nestačila som sa diviť. Po stromoch boli povešané rôzne farebné svetielka alebo osvetlené tabule, ktoré vytvárali nejaké známe postavy z filmov alebo rózne zvieratá. Niektoré také výtvori boli aj po zemi. Bolo to dosť fascinujúce. Chcela som si niektoré skúsiť odfotiť no spomenula som si, že môj telefon je totálne vybitý. Chodníček nás priviedol až na čistinku kde bolo veľké plátno a na tráve boli porozkladané deky a vankúše. Na plátne sa pomaly začalo premietať. Najprv to bolo len zopár krátkych dokemntárnych filmov no potom začal naozajstný film. Teda vlastne horror. "Zjavne učitelia vedeli čo nás viac zaujme" pomyslela som si. Pritiahla som sa bližšie k Sanovy pretože mi aj tak bola zima. San od niekiaľ zobral ďalšiu deku a prehodil ju okolo naších ramien. Okrem nej mi na tom ramene ostala aj jeho ruka. Neskôr ma začal škrabkať po chrbte. Bolo to príjemné no vnímala som to len slabo. Bola som ponorená do filmu. V jednej chvíli som sa tak mykla od strachu, že sa kvôli mne mykol aj on. Ticho sme sa začali na tom smiať. "Bojko" doberal si ma. "Nečakala som to!" obraňovala som sa. V tichosti sme pozerali ďalej. Neskôr vyzeral byť už aj on ponorený do deja. Položila som si hlavu na jeho rameno a on tu jeho zase na moju. Stále ma jednou rukou držal okolo ramien. Keď sa film skončil mali sme na výber. Mohli sme ostať spať v stanoch, ktoré boli nachystané po stranách alebo sa vrátiť tmavou neosvetlenou uličkou naspäť do ubytovne. Chcela som sa vrátiť no keď som počula niektorých ako prehnane kričia rozhodla som sa stráviť noc v divočine. San sa ku mne pridal a spolu s ním aj ostatný. Myslela som si, že ostanem v stane zo Sanom a Yunhom ale keď sa začali hádať zamierila som ku Hongjoongovi a Wooyoungovi. Ľahla som si medzi nich pretože to bolo jediné voľné miesto. Mala som pocit, že zaspali hneď ako si lahli! Mne to chvíľu trvalo no nakoniec som zaspala aj ja.

Doobeda sme mali možnosť si ešte naposledy užiť more. Po obede sme sa vybrali na cestu domov. Nechcela som odísť páčilo sa mi tu. No nemala som na výber. Cestu domov som celú prespala. Až keď som sa prebudila, som zistila, že vedľa mňa sedí nejaké dievča z triedy 2-2. Nepoznala som ju no nevyzerala žeby sa ma chystala zabit takže mi to bolo jedno. Doma ma na moje prekvapenie privítala mama. Veselo som jej všetko vyrozprávala. Vyzerala byť šťastná keď ma počúvala a zisťovala, že sa mám dobre. Oznámila mi, že cez prázdniny pôjdeme na návštevu k mojim starým rodičom. Potešila som sa, že ich konečne spoznám...