Bullying Squad

5.

Z ťažkosťami som prekonávala posledné kroky do areálu školy. Premýšlala som čo ma čaká dnes. Na svoje miesto som sa prešmykla bez toho aby si ma niekto všimol. Teda skoro. Hneď ako som podišla ku svojmu miestu som si všimla ako má na tvári opäť ten jeho bežný úškrn z ktorého mu mierne vidno jamku. Bez slova som si sadla a keď som bola mierne otočená ku nemu naklonil sa bližšie až k môjmu uchu. "Očakávam, že mi to splatíš" povedal hlbokým pokojným hlasom z ktorého mi stuhla krv v žilách. Bolo mi jasné, že jeho milé správanie nebude len tak. Niečo za niečo. Tak to predsa býva. Iba som si povzdychla a otočila sa dopredu k tabuly. Keď som si cez jednu prestávku šla do skinky pre iné zošity a knihy, v momente ako som ju otvorila na zemi skončila kaluž vody. Aspoň som dúfala, že to bola voda. Všetko čo som v tej skrinke mala bolo totálne do nitky mokré. Počula som za sebou posmešné zvuky a potom jedno veľmi hlasné a pomalé škrípanie stoličky po podlahe z ktorého mi naskočila husia koža. Odišiel.

Ďalšia hodina mala byť telesná. No ja som si plavky zabudla a môj normálny úbor bol aj tak celý totálne premočený. Premýšlala som čo urobiť. V tej chvíli mi na lavicu niekto položil tepláky. Zdvihla som pohľad k nemu. Jeho výraz tváre ma desil. "Pripíšem si to do zoznamu" čítala som v jeho očiach. Nevedela som čo urobiť. Slabo som si hrýzla spodnú peru. Veľmi, veľmi tichým hlasom som mu poďakovala. Vytiahla som z tašky jeho mikinu a pobrala som sa na vecká. Nie však na tie na našom poschodí. Keď som kráčala po chodbe predo mnou sa objavili tri baby. Tiež mali na sebe úbor. Neviem prečo, automaticky som začala cúvať. No od schodov začali kráčať ďalšie dve. Naša trieda bola posledná. Nemala som kam utiecť. Ostala som stáť a nevedela som čo čakať. V tej chvíli jedna z tých dvoch dala znamenie ďalším trom. Otočila som sa ich smerom. Za nimi stál on. Jednu ruku mal vo vačku a druhá mu voľne vysela pri tele. Stál bokom takže som videla jeho bočný profil tváre. Pozeral do zeme. Pomaly zdvihol hlavu a otočil sa naším smerom. Preglgla som. Vyzeral desivo. Akoby sa doňho prevtelil démon, ktorý sa práve chystal zaútočiť. Tie tri sa tiež k nemu otočili. "Oh, San" povedala jedna "nevšimla som si, že si tu tiež" v jej hlase bolo počuť strach. Skôr než im niečo stihol povedať zdupkali. Tie druhé dve akurát prechádzali okolo mňa pri čom jedna do mňa vrazila tak, že som skončila na zemi. "Jejda" vyšlo z nej "to som nechcela, prepáč" a kráčali ďalej. Tá irónia sa dala nahmatať. Vyštverala som sa na nohy a chcela som sa vrátiť no on stále bol na tom istom mieste. Nepohol sa ani o milimeter. Pozeral priamo na mňa. "Má tu niekto svätenú vodu?" kričal môj mozog "potrebujeme exorcistu!". Nebola som si istá či je čas na žarty no nemala som nič iné čo v danej situácií robiť. "Znesie ma z povrchu zemského?"bola ďalšia moja myšlienka. Zrazu odtrhol zrak a podišiel k oknu. Cítila som, že je to moja šanca zdrhnúť preč. Skôr než si to rozmyslel som sa prešmykla do triedy. Na telesnej som sedela na lavičke. Vyhovorila som sa na ženské problémy. V tichosti som pozorovala ostatných ako plávajú sem a tam. On tu však nebol. Aspoň som si ho nikde nevšimla. "Chae won?" Zakričal na mňa učiteľ po hodine. Pomaly som podišla k nemu. "Môžeš to tu prosím poupratovať?" spýtal sa. Prikývla som. Odišiel a ja som rýchlo začala všetko upratovať. Keď som bola na odchode predo mnou sa objavili štyri spolužiačky. Boli to tie isté čo na chodbe. "Chaewona" povedalo jedno z nich pobavene. Vykročili bližšie ku mne. Nemala som kam cúvať. Rovno za mnou bol bazén. Zastali len pár milimetrov odo mňa. Tá v strede do mňa strčila prstom. "Čo máš zo Sanom?" spýtala sa. "Nič" odpovedala som. "Hmm, zvláštne" znovu do mňa štuchla "od kedy si prišla sa nejako moc okolo teba obšmieta". "Nič s ním nemám" povedala som. "Páči sa ti?" vyzvedala. "Žeby žiarlila, že mne venuje pozornosť a jej nie?!" pýtala som sa samej seba. I keď neviem či by som to nazvala pozornosť, skôr mal rovnaký zámer ako všetci ostatný. Len sa ešte neprejavil v plnej sile. Zjavne čakal na ten správny moment. "Nie" odpovedala som. Na jej tvári sa objavil pohŕdavý úsmev. "To je len dobré pretože by aj tak s tebou nikdy nič nechcel mať" hovorila. "Mala snáď pocit, že to neviem aj bez nej?" pýtala som sa samej seba. "Prečo sa zaujíma o niečo také ako si ty?!" pýtala sa ďalej a znovu do mňa štuchla no teraz o čosi silnejšie. "Neviem" odpovedala som "možno z toho istého dôvodu ako ty" dodala som. Mierne naklonila hlavu do strany. "Žeby?" povedala spytavo a v tej chvíli do mňa doslova sotila. Stratila som rovnováhu a padala rovno so útrob bazénu "uvidíme" počula som jej slová skôr než som padla do vody. Tvrdo som dopadla do ľadovej vody. Moje telo klesalo stále hlbšie až bolo skoro pri dne. V skutočnosti som nebola dobrá plavkyňa. Začala som sa pomaly plaviť hore no niečo ma držalo. Mierne vystrašene som sa pozrela na svoje nohy. Jedna moja šnúrka sa zachytila do ventilu. Snažila som sa ju vytiahnuť no nešla! Chcela som si tenisku nasilu vyzuť no mala som ju až príliš silno utiahnutú na nohe. Nemala som veľa času. Dochádzal mi vzduch a ja som sa potrebovala nadýchnuť! Potiahla som nohou silnejšie no šnúrka sa ani nepohla. Začala som mykslovať s ventilom aby povolil no ani sa nepohol. Snažila som sa si tú šnúrku odtrhnúť no nešlo to! Súrne som sa potrebovala nadýchnuť! Už som to nedokázala dlhšie zadržiavať. Z úst mi vyšlo zopár bubliniek. V márnej snahe som sa snažila si tenisku nasilu vyzuť z nohy. Akoby tam zámerne chcela ostať!