Bullying Squad

32.

"Pre boha?!?". "Je v poriadku?!" "Žije?!" "Zavolajte záchranku!".

Pohla som sa slabo. Snažila som sa otvoriť oči. Všetko ma bolelo. Cítila som ale príjemné teplo. Ležala som na niečom mäkkom. Počula som akésy pípanie v ďialke. Keď som konečne pomaly otvorila oči, uvidela som nemocničnú izbu. Porozhliadala som sa po okolí. Nakoniec som pohľadol zastala na známej tvári. Oči mu žiarili a na tvári mal úsmev. "Si hore!" v jeho hlase bolo počuť čistú radosť. Slabo som sa usmiala. Vtedy som si uvedomila, že ešte stále žijem. Pohľadom som zablúdila na infúzku, ktorú som mala v jednej ruke a na nejaký ďalší prístroj v druhej. Za tú ma zároveň držal aj on. Sedel hneď vedľa mojej postele. Vyzeral, že tu strávil so mnou nejaký ten čas. "Ako dlho si tu?" spýtala som sa slabým hlasom. "Od kedy ťa priviezli" odpovedal. "To je ako dlho?" pohľadom som sa od naších prepletených rúk vrátila k jeho tvári. "Dva dni" odpovedal teraz už s vážnym výrazom tváre. "Celý čas..." nadýchla som sa "si tu?". "Áno" ešte stále bol vážny. "Čo sa stalo?" spýtala som sa ďalej. "Neviem presne, ale niektorý hovorili, že nejaké auto zastalo a teba niekto odtiaľ vykopol na cestu rovno pred školou. Hongjoong vtedy akurát vychádzal zo školy aj spolu s inými žiakmi. Všetci sa okolo teba zhromaždili. Nikto nevedel či si nažive alebo nie. Viem, že Hongjoong spomenul, že niekto zavolal záchranku skôr než to stihol on. Chcel ísť s tebou no nedovolili mu to. Tak bežal za nami. Do hodiny sme tu boli ale nechceli nás za tebou pustiť. Až po niekoľkých hodinách čakania. Vyzerala si fakt strašne! Ako mŕtvola na prístrojoch!" slabo som sa pri tých slovách usmiala "zopár hodín sme tu s tebou boli no potom nás poslali preč. Cez Seonghwovho uja, ktorý tu pracuje sa nám podarilo vybaviť, že tu niekto s tebou môže ostať" mala som pocit, že kvôli tomu viedli boje medzi sebou "dali sme si kameň, papier, nožnice...vyhral som" usmial sa naširoko. To prinútilo usmiať sa aj mňa. "Ako reagovali ostatný, keď sa to dozvedeli?" spýtala som sa. "San šalel. Myslel som, že to tu všetko porozbíja! Ostatný vyzerali dosť v šoku". "A ty?"zaujímala som sa. "Myslel som, že si mŕtva ale bol som šťastný keď som zistil, že nie. A ešte viac keď som mohol s tebou ostať" znovu som sa len usmiala. V tejto chvíli mi prišli jeho slová veľmi vhod. Dali mi akúsy silu a presvedčenie, že je fajn, že ešte žijem. "Myslíš, že San vie kto to urobil?". "Viem to až príliš dobre!" odpovedal spomedzi dverí, v ktorých sa práve objavil. Obaja sme sa naňho prekvapene pozreli. Vošiel dnu do izby a prešiel niekoľko krokov. Zastal rovno pred mojou posteľou. Yeosang pomaly a nenápadne pustil moju ruku a tú svoju odtiahol preč. Pomaly som si sadla. Bolelo to strašne no chcela som mu vidieť lepšie do tváre. Yeosang mi hneď pomáhal. Chvíľu sme na seba len hľadeli. "Čo s tým chceš urobiť?!" spýtala som sa. "To nie je tvoja vec". "Je to moja vec!" skríkla som čím som mierne vystrašila Yeosanga. S ním to ani nepohlo. "Uvedomuješ si, že kvôli tebe ma takmer zabil?!? Že kvôli tebe som bola na pokraji smrti?!" kričala som ďalej "a ty...ty mi povieš, že to nie je moja vec?!?" dodala som už pokojnejšie. Mal ruky vo vačkoch a mlčky na mňa pozeral. "Mala si sa držať ďalej keď ti to ostatný vraveli" povedal tichým hlasom. "Ty si mysliš, že som to chcela? Že som za ním dobrovoľne nakráčala?!?" znovu som kričala. Yeosang sa ma snažil upokojiť. San mi pozrel priamo do očí. Aj keď sa navonok tváril, že mu to bolo jedno, v jeho očiach som videla niečo, čo málokedy ukazuje. Strach. Bolesť. Lútosť. "Čo chceš urobiť?!" spýtala som sa keď začal kráčať preč. "To čo som mal urobiť už vtedy" odpovedal chladne. "A ty si mysliš, že to všetko vyrieši?! Keď ho zabiješ rovnako ako jeho sestru?!?" zastal. Ostal stáť na mieste ako socha. Pomaly sa otočil späť ku mne. "Odkiaľ to vieš?!" spýtal sa. Na jeho tvári pohrávalo menšie zhrozenie. "Od neho. Sám mi to všetko povedal!". Mlčal. "Nie je to pravda!" odpovedal a začal znovu kráčať ku dverám. "A čo je teda pravda?!?" spýtala som sa skôr než odišiel. Opäť zastal no teraz už medzi dverami. Slabo pootočil hlavu no nič nepovedal. Odišiel. "San!" skríkla som za ním. Chcela som vstať a dobehnúť ho no Yeosang mi v tom v sekunde zabránil. "To nech ti ani nenapadne! Si totálne dochrámaná! Ostaneš ležať a je mi jedno kľudne ťa k tej posteli aj priviažem!" povedal a prinútil ma zaliezť späť pod perinu. Pri jeho slovách ma striaslo. Prišlo mi zle pri tej myšlienke. Pozrela som sa na svoje zápästia. Stále tam boli viditeľné stopy po reťaziach. "Prepáč" povedal ticho. "Možno mu to doplo" pomyslela som si. Pozrela som naňho. "Mysliš, že urobí nejakú hlúposť?!" spýtala som sa. "Klamal by som kebyže poviem nie" odpovedal. Povzdychla som si. Ešte stále sediac na posteli som sa pritiahla bližšie k nemu a objala ho. "Dostala som sa do skupiny vrahov a tyranov!" pomyslela som si. Nakoniec si ľahol vedľa mňa a v jeho objatí som zaspala. Medzitým sme sa rozprávali o všetkom možnom. Predovšetkým o veciach, ktoré mi pomôžu sa posunúť ďalej.

Na ďalší deň mi spravili niekoľko vyšetrení. Kompletne celú ma prezreli a všetky zranenia nanovo ošetrili. Yeosang bol celý čas pri mne za čo som bola nesmierne vďačná. Sedela som na posteli smerom ku dverám. Yeosang mi mierne dohováral. V momente ako sa medzi nimi objavila jeho vysoká postava a jeho rozkošné líčka som akosik zabudla na všetko ostatné. "Yunho" povedala som zo širokým usmevom keď zastal pri mne. Opatrne ma objal. Zjavne sa bál, že mi môže jeho dotykmi ublížiť. Od kedy sme spolu strávili celé leto, mala som pocit, že som si s ním najbližšie. Pustil ma. Pritiahol si druhú stoličku a sadol si naň. Až vtedy som si všimla, že sú tam aj ostatný. Všetci okrem Mingiho. "Kde je Mingi?" spýtala som sa a pohľadom som blúdila po všetkých až som nakoniec opäť skončila pri Yunhovi. "Chae..." povedal opatrne. Vtedy mi to došlo. Do očí sa mi nahrnuli slzy. "Nie!" povedala som. Začala som sa triasť a prvé slzy sa skotúľali po mojich lícach. Yunho ma hneď chytil za ruku a začal ma upokojovať. "Je tu v nemocnici" povedal po chvíli. Slabo som potiahla nosom a cez slzy pozrela naňho. "Ale nie je na tom dobre..." dodal. Myslím, že ani preňho to nebolo práve príjemné o tom hovoriť.

Po dlhom presviedčaní mi nakoniec dovolili ísť na menšiu návštevu. Spolu s infúzkou som kráčala po chodbách nemocnice. Výťahom som sa odviezla o dve poschodia vyššie a potom hladala izbu. Keď som to našla, potichu som otvorila dvere. Vošla som dnu a znovu ich za sebou zavrela. Mingi sedel na stoličke chrbtom ku mne a pozeral na svojho otca ležiaceho v posteli. Bol pripojený na niekoľkých prístrojoch. Pomaly som podišla bližšie k nemu a ešte pomalšie som sa dotkla jeho ramena. V tej chvíli akoby sa vrátil späť na zem. Zo skľúčeným pohľadom pozrel na mňa. Premeral si ma. Na jeho tvári som zahliadla menší rozdiel. Vyzeral mierne vystrašene a zároveň naštvane. Nakoniec si ma len pritiahol k sebe a objal ma. Sedel takže jediné čo som mohla objať ja, bola jeho hlava. Pohľadom som zablúdila k jeho otcovi. Vyzeral zle. Veľmi zle. Ak ja som bola mŕtvola na prístrojoch, na toto neexistovalo výstižné pomenovanie. Bolo mi do plaču. Hrdlo mi zvieralo. Pritiahla som si neďalekú stoličku a sadla si. "Kedy sa to zhoršilo?" spýtala som sa opatrne a potichu. "Asi deň po tom čo si odišla". "Prečo si mi nezavolal?!" povedala som mierne vyčítavo. "Volal" povedal slabým hlasom pozerajúc na otca "ale ty si nezdvíhala" až vtedy som si uvedomila, že som úplne stratila svoju školskú tašku a teda aj telefón. Začala som si vyčítať, že som pri ňom nebola vtedy keď ma potreboval. Cítila som sa hrozne. "Chae, čo sa stalo?" spýtal sa zrazu. Pozrel sa na mňa. Vyzeral hrozne! Akoby nespal týždeň! "To nie je teraz dôležité!" povedala som. Nechcela som sa o tom rozprávať. Nie tu a nie teraz. "Je to dôležité!" oponoval mi "povedz mi čo sa stalo!" chytil ma za ruku čím ma donútil pozrieť mu späť do očí. "Je to aj tak jedno, San sa už aj tak rozhodol to riešiť po svojom" odpovedala som. "Mňa nezaujíma San!" jeho tón hlasu začínal byť naštvaný a stále sa zvyšoval až som mala pocit, že o chvíľu bude po mne kričať "mňa zaujímaš ty! Chcem vedieť čo sa stalo!". "Teraz nie je na to vhodný moment" povedala som naznačujúc smerom k jeho otcovi. Bolo mu to ale jedno. Moje vyhýbanie sa veľmi nefungovalo. Doslova mi zovrel ruku tou jeho. Myslím, že si to uvedomil až keď som slabo skrivila tvár od bolesti. "Prepáč" povedal potichu a zovretie zosláblo. "Pamätáš si toho chlapa z črepov?" spýtala som sa. Slabo prikývol. "Niečo sa o tom ku mne dostalo" dodal. "Vrátil sa" pokračovala som. "Uniesol ma hneď na ďalší deň rovno po škole" keď som sa myšlienkami k tomu vracala, začala som sa triasť. Neviem ako no zrazu som bola v jeho objatí. Všetko som mu povedala. Mlčky počúval. Keď som skončila, objal ma ešte viac. "Chae musíš byť opatrná!" hovoril tlmene cez moje vlasy "musíš dávať na seba pozor!" hovoril ďalej "poviem chalanom aby z teba nespúštali oči!". "Mingi nie!" protestovala som. "Cítila by som sa ako väzeň pod dozorom!". "Lenže je nebezpečné aby si bola sama!" pozrel mi do tváre "tu nejde už len o to ako by si sa cítila! Ide tu o to, že si v nebezpečí! Nie len ty! My všetci!" hovoril vážne. Pomaly som si začínala uvedomovať čo tým myslí. Nebol tu len jeden problém, bolo ich niekoľko a všetky sa začali postupne ozývať jeden za druhým! Povzdychla som si. Nakoniec som pristúpila k tomu aby na mňa dohliadali. Sťaží mi to pokračovanie v mojom pláne no aspoň možno nebudem už tak veľmi paranoidna pokaždé keď niekam pôjdem. Bolo už veľa hodín. Musela som sa vrátiť na svoju izbu. Nechcel odísť od otca. Nenútila som ho. No aj tak so mnou šiel. Objal ma vo dverách mojej izby tak, že som myslela, že ma chce rozpučiť. Opätovala som mu to. Keď som už bola v posteli, pobral sa pomaly na odchod. Potom ale zastal a otočil sa späť. "Nemal tu s tebou niekto byť?" spýtal sa. "Yeosang tu bol so mnou doteraz" odpovedala som prezerajúc si izbu "ale asi odišiel" dodala som. "Niekoho zoženiem" povedal a vyšiel von z izby. O asi ani nie pol hodiny sedel so mnou v izbe Seonghwa. Vraj bol tu v nemocnici s ujom. Mala som full servis starostlivosti. Pomáhal mi zo všetkým. Dokonca, neviem odkiaľ, zohnal jedlo! Do neskorých nočných hodín sme spolu hrali karty...