Bullying Squad

6.

Monokel pod okom sa mi podarilo skryť s maminym makeupom. No rozbitu peru som nemala ako skryť. Ranu na pravom líci som mala zalepenú leukoplastom. Vyzerala som strašne. Všade na tele som mala niekoľko modrín. Mama sa ma pýtala či nechcem ostať doma no povedala som, že len kvôli mojej hlúposti a pár modrinám je to zbytočné. Zobrala som si batoh a šla som na metro. Dúfala som, že aspoň dnes ostane moja uniforma čistá.

Šla som vyniesť odpadky dozadu na dvor pretože som dnes mala službu v upratovaní triedy. Keď som sa vracala uvidela som niečo čo som si ešte včera myslela, že nie je pravda. Malá skupinka tretiakov si postrkovala a mlátila toho istého chalana, ktorý včera sedel počas obednej prestávky oproti mne a neskôr sa s úsmevom na perách pozeral na to ako ubližujú niekomu inému. Keď skupinka odišla on ostal ležať na zemi. Pomaly som k nemu podišla. Zodvihol na mňa pohľad a naširoko sa usmial. Zjavne si všimol moju tvár. Úprimne kto by si ju nevšimol?! V našej triede to bola horúca téma. Všetci učitelia sa ma pýtali to isté a všetci spolužiaci sa pobavene prizerali na to aké kreatívne klamstvo som si o svojom vzhlade vymyslela. Predovšetkým naša princezná a jej dvorné psy. Zjavne bola s mojím klamstvom spokojná. Prečo by aj nie? Veď som poctivo zatĺkala, že ma zmlátila ona. Natiahla som k nemu ruku a on ju vďačne prijal. Pomohla som mu vstať. Neďaleko bola lavička. Kríval a tak sa o mňa mierne podopieral. Spoločne sme si sadli. Nevedela som posúdiť či vyzerá horšie ako ja alebo nie no vedela som, že keby sa na nás niekto pozeral asi by sa dosť zabavil na našom výzore. Nechápavo som naňho hľadela. "Pýtaš sa ako je možné, že dnes vyzerám takto a včera som bol ja jeden z tých čo to utrpenie spôsobovali iným?" spýtal sa ma. Prikývla som. Až teraz som si uvedomila, že má pri niektorých písmenkách problém s ich výslovnosťou. Prišlo mi to však veľmi roztomilé. "Buď šikanuj alebo buď šikanovaný" povedal "tak funguje naša škola už dlhé roky" dodal. Stále som však nechápala. "Ešte nedávno ma aj oni šikanovali" začal pomaly keď som stále naňho hľadela s imaginárnym otáznikom nad hlavou "no pár mesiacov dozadu mi navrhli aby som sa k ním pridal, povedali, že to bude pre mňa ľahšie" pokračoval vo vysvetlovaní "sú tu známy ako bullying squad" odmlčal sa. Stále som naňho pozerala. Nemala som pocit žeby to mal ľahšie. "Kedysi šikanovali pre zábavu no teraz ubližuju tým, ktorý si to zaslúžia" povedal po chvíli a pozrel priamo na mňa. V jeho očiach som videla niečo čo som nevedela identifikovať. Boli to zmiešané pocity. Radosť, strach, plač, bolesť, utrpenie, šťastie. V mysli som si spomenula na toho chalana zo včera. Nemala som pocit žeby vyzeral ako typ, ktorý by niekomu ubližoval navyše si od neho pýtali peniaze. No mohlo to byť všelijak. "Ako si prišla k tej peknej tváričke?" spýtal sa ma. Pokrčila som plecami. Nemala som náladu o tom hovoriť. Chvílu sme tam len tak sedeli. Potom som si však spomenula na to, že mám ešte upratať triedu a na to, že mi mama pribalila nejaké mastičky a iné lekárske pomôcky ak by som ich potrebovala. Navrhla som mu aby šiel so mnou. Pomaly sme odkrívali až do našej triedy. Posadila som ho na stoličku a z batohu vybrala taštičku kde som mala všetko. Natrela som mu modriny a niektoré rany. Leukoplastom som mu zalepila rozbitú bradu a čelo. Potom som šla umyť tabulu a podlahu. Mlčky tam sedel a pozeral na mňa. Keď som mala všetko hotové pobalila som si veci a chystali sme sa na odchod. Vtedy však do triedy vošiel on. Na oboch sa pozrel a keď uvidel sedieť svojho kamaráta, teda asi, na stoličke rýchlo k nám podišiel. Premeral si ho a potom ma prudko schmatol za ruku a pritiahol k sebe. "Nie!" povedal veľkoočko. Pustil ma. "Ona s tym nemá nič spoločné iba mi pomohla" dodal. Skúmavo na seba hľadeli. Potom mu pomohol vstať a spoločne kráčali preč. Šla som pomaly za nimi. Chceli sa však ešte niekde zastaviť. Vraj ešte nejaká prácička. A tak som kráčala domov nakoniec sama. Pri bráne ma čakalo prekvapenie. Moje nové "kamarátky" na mňa už horlivo čakali. "Chaewonaa" začala princezná "čo ti to toľko trvalo?!? privítala ma. "Mala som službu v upratovaní" odpovedala som jej. Bolo by predsa nezdvorile jej neopovedať na otázku. "Ach taaaaaak" odpovedala a predstierala, že chápe. "Tak poď ideme sa trochu zabaviť" povedala a jeden z jej dvorných psov ma už držal okolo krku a spoločne sme kráčali na metro. Pochopila som, že nemá zmysel sa o niečo snažiť a tak som len ticho kráčala. "Pri najlepšom ma možno dnes aspoň nezmlátia" hovorila som si v hlave a v kútiku duše som dúfala, že to tak naozaj bude. Samozrejme ich zábava vyzerala trošku inak. Pobehali sme zopár obchodov niečo si pokúpili. Ich tašky som nosila samozrejme ja. Nie len nákupné ale aj školské. Zábava to bola ale jednoznačne len pre ne. Potom sa napchávali jedlom a sladkosťami. Jedna z nich zavolala svojmu šoférovy ten nás odviezol do nakúpneho centra. Tam nakupovali ďalej. Všetky tašky odviezol jej šofér za čo som mu tajne ďakovala. No nevyzeral o nič lepšie zjavne ich mal dosť aj on. Všimla som si, že kútikom oka pozeral na mňa. Bola som si istá, že vie čo sa stalo. Keď už sa pomaly zotmievalo, zablúdili sme do jedného parčíku. Zjavne úmyselne. Tam sa stretli s ďalšími svojimi ľudmi. Bola som vzduch. "Všimnú si keď odídem?!" pýtala som sa samej seba. Pravdepodobne ma na ďalši deň za to zmlátia ale za pokus mi to stálo. Nechcela som totiž vidieť čo bude nasledovať ďalej. Stačilo mi, že som si všimla, že odniekiaľ zohnali flaše alkoholu. Nebol tu však iba ten. Nechcela som mať s tým nič spoločné. Pomaly a nenápadne som začala cúvať na odchod. No akurát vtedy sa jedna z nich otočila na mňa. "Chaewonaa!" zakričala a už aj som bola v krúžku s nimi. Núkali mi piť no odmietla som. Samozrejme zopár kvapiek sa im do mňa naliať podarilo. Nasilu. Vonku už bola tma. Najprv sa chceli votrieť do nejakého klubu no keď si uvedomili, že stále majú na sebe školské uniformy to vzdali a radšej zamierili na karaoke. Sedela som tam a len počúvala ich škriekanie. Boli dosť opité. Neviem koľko bolo hodín no bolo mi jasné, že je už pomaly aj pol noc. Chcela som ísť domov. Keď sme vyšli von po pár metroch sa nechcene zaplietli do bitky s nejakými staršími babami. Snažila som sa ich odtiahnuť od nich aby z toho neboli problémy. V tej chvíli sme začuli niečo čomu som sa chcela najviac vyhnúť. Políciu. Jedna z nich ma schmatla a začali sme bežať preč skôr než nás chytili. Bežali sme pred nimi tak rýchlo ako sme len vedeli. No aj tak to nestačilo na to aby sme im ušli. Nie keď ony boli opité a ledva chodili.

Sedela som na lavičke na policajnej stanici a čakala som. Jedna z nich spala s hlavou na mojich stehnách, druha na mojom ramene. Povzdychla som si. Zaklonila som hlavu dozadu a oprela si ju o stenu. Chcelo sa mi plakať. Chcela som byť doma. Začula som dvere a tak som otvorila oči a zadívala sa tým smerom. No moje dúfanie bolo márne. Boli to len nejaký ďalší študenti, ktorých chytili pri činnostiach, ktoré pre nás boli nelegálne. Mali však rovnakú uniformu ako ja. V tej chvíli som si uvedomila, že niektoré tváre poznám. Keď ich posadili na vedlajšiu lavičku, zodvihol pohľad a zadíval sa na mňa. Mal rozbitú peru a celkovo dobitú tvár no nemala som pocit žeby dopadol nejako zle. Lámač kostí mal na sebe len miniatúrne zranenia. Nechcela som si radšej predstavovať ako dopadol jeho protivník no ľutovala som toho chlapca. Chalan zo širokými ramenami vyzeral byť tiež len trochu dobitý. Asi mi bolo jasné kto tu bitku vyhral. No aj napriek tomu vyzerali dosť zle. Mala som pocit, že som na jeho tvári zahliadla slabý úsmev. Zjavne ho pobavilo, že ma tu vidí.

Prešlo veľa času kým sa objavila naša triedna. Čakala som skôr svoju mamu no potom som si uvedomila, že dnes ráno odišla na týždňovú pracovnú cestu. V kútiku duše som dúfala, že jej nevolali. Keď nás priviedli pýtali sa len na našu školu a triedného učiteľa. Keď nás zbadala nevyzerala moc nadšene. Bolo mi jej trochu ľúto. Podišla ku nám a pýtala sa či sme v poriadku. Všetci sme povedali áno. Teda až na tie dve, ktoré ešte stále spali. Zobudili sme ich. Triedna povedala, že nás odvezie domov. Ja som však protestovala. Chcela som aby odviezla hlavne ich dve domov pretože neboli schopné stáť nie to kráčať. Chalani tiež povedali, že to zvládnu sami. Samozrejme, že nám povedala aj niekoľko teplých slóv. Potom nás však nechala už odísť domov. Kázala nám aby sme zavolali našich rodičou zajtra do školy. Pochybujem, že im to niekto z nás povie. Teda ja určite nie. Došla som domov a s hrôzou som zistila, že sú dve hodiny v noci!!! Dala som si rýchlu sprchu pretože som strašne smrdela od výparov alkoholu a šla som rovno spať...