Bullying Squad

27.

"Si v poriadku?!" pýtala sa ma Haeyoon chvíľu po tom čo prišla. "Som v pohode" odpovedala som. "Doktor povedal, že nemá žiadne vážne zranenia, že má iba niekoľko odrenín a škrabancov ale inak, že je v poriadku. Nechali si ju tu iba pre podozrenie, že má otras mozgu ale ani to sa nepotvrdilo takže by ju mali dnes pustiť domov" povedala Mirae. Obe sme na ňu prekvapene pozerali. "Wow" ozvala sa Haeyoon "z teba by mohla byť doktorka!". Mirae sa nesmelo usmiala "bola by som rada keby sa to podarí ale otec by bol radšej keby prevezmem v budúcnosti jeho firmu" povedala. "To je pochopiteľné" odpovedala jej Haeyoon. "Ale aj tak si mala veľké šťastie!" dodala Mirae mojim smerom. "Čo sa vlastne stalo?!" spýtala sa Haeyoon. Skrátene ale detailne som im obom povedala čo sa stalo. "Pre boha!" Mirae. "Musíme niečo urobíť!" Haeyoon "toto už prechádza hranice! Musíme do toho zatiahnuť políciu!" pokračovala. Mirae prikývla "viacero ľudí môže byť v ohrozený! YoonSoo a Dahwee možno zmizli práve kvôli tomu! Ak im to povieme možno ich skôr nájdu!". Mali pravdu no nešlo tu len o mňa a to, že baby zmizli. Išlo tu aj o ďalšie osoby, ktoré do toho všetkého boli zapletené. Hrýzla som si peru. "Dajte mi dva týždne" povedala som skôr než som si to poriadne celé premyslela. Prekvapene na mňa pozerali. "Dva týždne načo?!" spýtala sa Haeyoon. "Na to aby som zistila nejaké informácie. Aby som vedela o čo ide". "Zbláznila si sa?!?" vykríkla na mňa Haeyoon "už teraz ťa skoro zabili! Vieš do akého nebezpečenstva sa môžeš dostať?!". "Nemôžeš riskovať Chae!" pridala sa Mirae "nie je to bezpečné! Čo keď sa ti niečo stane?!". "Chceš skončiť ako ja?!" ozvala sa znovu Haeyoon "ak nie aj horšie!". "Chcem len vedieť o čo ide! Aj tak si nemyslím, žeby polícia našla YoonSoo a Dahwee!" povedala som ja. "A ty si myslíš, že ty ich nájdeš?!" Haeyoon. "Minimálne aspoň cestu ako ich zachrániť!" povedala som tichšie. "Ty si sa zbláznila!" stále na mňa kričala. "Možno" odpovedala som a pozrela som na ňu. Hľadela mi do očí. "Je to kvôli nim však!" v jej hlase bolo počuť hnev. Riadny hnev. "Sú nebezpečný Chae! Za všetko čo sa deje môžu oni!". "To nemôžeš vedieť! Čo keď sú v tom všetkom nevinne?!". Kričali sme po sebe. Mirae iba na nás vystrašene a nechápavo pozerala. "Čo keď sa zaplietli do niečoho z čoho sa potrebujú dostať?!" pokračovala som. Mala som slzy v očiach. "Presne preto by sme to mali povedať polícií!" povedala chladne. "Ty to nechápeš Hae!" povedala som "ak tú políciu zavoláme, ohrozíme oveľa viac ľudí! Už dávno nikto z nás nie je v bezpečí!" hovorila som "prosím" zhlboka som sa nadýchla "len dva týždne. Potom zavoláme políciu". Mala prísnu tvár. Povzdychla si. "Si šialená!" povedala. "Ďakujem" vydýchla som. "Ak umrieš alebo sa ti niečo stane, ešte si ťa osobne nájdem a zmlátim ťa! Rozumela si?!". Prikývla som. "Si proste blázon!" znovu podotkla. "Urobila by si to isté!" odpovedala som jej. "Asi hej" povzdychla si.

O pár hodín neskôr prišiel doktor a oznámil, že môžem ísť domov. Haeyoon povedala, že ma odvezú domov. Neprotestovala som. Ísť domov sama pešo mi momentálne prišlo ako nereálna možnosť. Rozlúčili sme sa pred nemocnicou. "Dávaj si pozor" povedala som Mirae skôr ako nastúpila do auta. Prikývla. S Haeyoon sme nastúpili do toho ich. Pár metrov od nemocnice som niečo zahliadla. "Deje sa niečo?" spýtala sa ma keď si všimla ako pozerám na cestu späť. Pokrútila som hlavou. Nechcela som ju zaťažovať každým detailom. Už aj tak toho bolo na ňu dosť. Zastali rovno pred vchodom. Vystúpila som. Rozlúčila sa a poďakovala. Taktiež som jej povedala aby si dávala pozor. Náš byt zýval prázdnotou. Na jedálnom stole som našla krátky odkaz. "Keď prídeš domov, zavolaj mi! Mama". Povzdychla som si. Otvorila som chladničku. Prázdna. Úplne. Nebolo v nej vôbec nič! Prišlo mi to dosť divné lebo vždy v nej bolo aspoň niečo. No teraz vyzerala ako tie v obchode. Otvoríte a jediné čo vidíte je svetlo. Z tašky som vyhrabala telefón. Vytočila som mamine číslo a čakala. "Prosím?" ozvalo sa. "To som ja" odpovedala som. "Och, som rada, že voláš. Už si doma?" jej hlas znel trochu inak ako obvykle. "Áno" odpovedala som "mami kde si?" spýtala som sa. Počula som ako zhlboka dýcha. Zjavne sa ponáhľala. "Musela som súrne niekam odísť zlatko. Nemala som veľa času tak som ti nechala kartu. Pin kód predsa vieš" znela veľmi záhadne. Uponáhľane a možno ustarostene? Niečo mi tu nesedelo. "Kedy sa vrátiš?" spýtala som sa. "O dva týždne" odpovedala. Na moment som stuhla. Pomyslela som si na to ako mám byť celý ten čas sama. "Prečo až tak neskoro?" spýtala som sa. "Chceli aby som ostala ešte dlhšie no povedala som, že mám doma dieťa. Som rada, že sa mi to podarilo zjednať iba na tie dva týždne!" teraz už som mala dojem akoby bežala. "Ponáhľaš sa niekam?" spýtala som sa. "Áno zlatko. Na vlak" dychčala do telefónu. Povzdychla som si. "Tak mi zavolaj keď budeš už vo vlaku idem zatiaľ na nákup. Dobre?" povedala som. "Dobre zlatko, ďakujem" povedala a zložila. Šla som si pre kartu do jej izby. Zobrala som si malú tašku a pobrala sa do obchodu. Keď som ale prišla ku obchodíku, čakalo ma prekvapenie. Na dverách vysel oznam. "Zatvorené až do odvolania" stálo na ňom. Premýšlala som. "Mohlo sa niečo stať?" pýtala som sa samej seba. Vrátila som sa domov a všetky doklady aj telefón som si prehodila do malého batôžku. Musela som ísť nedobrovoľne do veľkých potravín o niečo ďalej. V konečnom dôsledku som tam toho ale aspoň nakúpila viacej. Cestou domov som kráčala s divným pocitom. Vždy keď ma opantal tento pocit následovalo niečo, čo som nechcela. Posledné metre som prešla rýchlejšie a bez toho aby som sa obzrela. Doma som si uvarila rýchli obed. Vtedy mi zazvonil telefón. Bola to mama. "Prosim?" ozvala som sa. "No stihla som ho len tak tak" povedala mi. "Som rada, že si ho stihla" odpovedala som. "To aj ja. Bol by to dosť problém keby nie". Už znela o dosť pokojnejšie ako predtým. "Čo sa vlastne stalo? Kam ťa poslali tentokrát?". "Na pár dní do Busánu a potom na Jeju". "Ach, tak". Úprimne, vôbec som nevedela kde to je a ako ďaleko to je. Akosik som vynechala podrobné študovanie mapy tejto krajiny. Aj keď ma mama do toho pred odchodom nútila, pozrela som si tú mapu iba zbežne. Vedela som iba to, že Jeju je ostrov a Busán je jedno z najväčších miest v tomto štáte. Ak si správne pamätám tak dokonca druhé najväčšie. "Budem si to musieť doštudovať" povedala som si v hlave. "Takže sa vrátiš až o dva týždne?" spýtala som sa. "Áno, zlatko" odpovedala "ja viem, že ťa to už nebaví mňa tiež už nie! Keď sa vrátim začnem si hľadať novú prácu dobre? Dovtedy to prosím vydrž. Viem, že si silné dievča a, že ty to zvládneš!". "Čo ak sa niečo stane?" prerušila som jej pozitívnu vlnu slóv. Na chvíľu sa odmlčala. Zjavne som ju tou otázkou mierne zaskočila. "Vždy si bola opatrná a som si istá, že aj teraz budeš! Viem že dáš na seba pozor!" na moment som mala pocit akoby vedela čo sa chystám urobiť. "Ľúbim ťa mami" povedala som. "Ja teba viac" zložila ako prvá. Šla som sa osprchovať a dať prať uniformu a ostatné špinavé veci. Mohla som byť hore do neskorého večera. Zajtra začínal totiž víkend. Jediné čo som ale celý čas robila, bolo premýšlanie. Nad všetkým...