Bullying Squad

22.

Skôr než som zletela dole ma schmatol a posadil ma ku stene. "Do čerta s tebou!" povedal a vrazil mi facku. Zjavne aby som sa prebrala. Odniekiaľ vzal flašu s vodou a strčil mi ju k perám. Ešte stàle nie úplne pri vedomí som ju hltala tak rýchlo ako som len vedela. Začala som sa dusiť. Pobúchal ma po chrbte. Už som bola plne pri vedomí. Zbytok flaše na mňa vylial. Zodvihla som ku nemu pohľad. "Myslel som si, že sa s tebou aspoň trochu zabavím no sú skôr s tebou problémy ako sranda!" povedal. Prešiel pár metrov do rohu a zobral odtiaľ asi 10 litrovú bandasku. Vydesene som naňho pozrela a začala sa hrabať na nohy. "To neurobíš!" povedala som v úplnom zúfalstve. Miesto odpovede som dostala iba jeho psychopatický výraz tváre. Začal rozlievať tekutinu všade naokolo. Až keď som sa snažila vstať som si všimla, že mám zviazané aj nohy! "Do čerta kedy to stihol?!" zúfalo som zo sebou metala a snažila sa vymámiť z povrazov. Nemalo to však nijaký účinok. Tekutinu lial všade. Bolo mi úplne jasné čo za tekutinu to bolo. Dokonale som to cítila. Dokonca aj na dolné poschodie ju lial. "Chcel si byť istý, že to tu zhorí všetko do tla?" pýtala som sa samej seba. "Vieš, že za to pôjdeš do väzenia?!" spýtala som sa. Na chvíľu prestal. Pozrel na mňa a vyrovnal sa. "Nikdy na to neprídu. Kým zistia, že tu horí všetko tu bude už dávno na popol!" povedal pobavene. Tým všetko zjavne myslel aj mňa. Bola som tak zúfala, že som nevedela či skôr plakať alebo kričať. Oboje by bolo asi aj tak zbytočné. Nemohla som tu len tak sedieť a prizerať sa ako to tu všetko o chvíľu podpáli! Musela som niečo urobiť! Keď bol otočený chrbtom podarilo sa mi ako tak uvoľniť zviazané nohy. Vstala som. Kráčala som priamo k nemu. Prekvapene sa na mňa pozrel. Bez zaváhania som doňho vrazila tak, že mu bandaska vypadla z ruky. Hlasne dopadla na prízemie. Pozrel dole a potom na mňa. Začala som bežať. Rozbehol sa za mnou. Bežala som ku železnému schodisku na opačnej strane. Bolo to ale tahšie než som si myslela. Po stranách nebolo veľa betónu, po ktorom by sa dalo bežať. Vyzeral skôr, že spadne keď naňho stúpim. Väčšinu priestoru tvorili trámy! Premýšlala som ako sme sa sem dostali! Nemala som na výber ak som mu chcela utiecť musela som prekonať svoj závrat a strach. Pomaly som stúpila na trám. Bolo to neskutočne vysoko. Spravila som dva kroky. Zhlboka som dýchala. Posúvala som sa ďalej. Bol už takmer pri mne. Musela som zrýchliť. Zo zviazanými rukami za chrbtom to ale nebolo také ľahké. Spravila som opatrne niekoľko ďalších krokov. Ak by sa aj o niečo pokúsil, obaja by sme spadli dole a skončili mŕtvy! Zrazu som si uvedomila, že stále stojí na začiatku trámu. Opatrne som k nemu pootočila hlavu. Na tvári mal ten chorý úšklabok a v ruke držal zapálený zapalovač. Prehĺtla som. Až vtedy som si všimla, že aj trám, na ktorom stojím je celý obliaty! Dostal ma presne tam, kam chcel! Nebolo cesty späť. No pravdepodobne ani úniku. Zahryzla som si do pery aby som potlačila slzy. Plač bol teraz to posledné čo som potrebovala. Pomaly som sa posúvala ďalej pozerajúc naňho. Predo mnou bolo ešte dobrých desať metrov aj viac. Nebola som ešte ani v polovičke! Celé telo sa mi triaslo od strachu. To len zhoršovalo moju už aj bez toho zlú rovnováhu. Zastala som. Zhlboka som sa nadýchla. Keď som znovu otvorila oči pozrela som pred seba. Stále to bolo ďaleko. Pozrela som naňho. Pomaly sa približoval zo stále otvoreným zapalovačom. Pokračovala som ďalej. Snažila som sa ísť čo najrýchlejšie ako som len vedela. Na okamih mi pohľad zablúdil dole a mňa premkol mierny závrat a poriadna panika! Nútila som sa dýchať zhlboka a nezastavovať. Bola som už za polkou. To mi dodalo trochu sily. Posledných pár krokov som doslova prebehla. Vydýchla som si. No nie nadlho. Obzrela som sa za seba. Bol mi tesne v pätách. Nemal ani najmenšie zaváhanie pri kráčaní. Akoby to preňho bola prechádzka po lúke. Zastal a rozprestrel ruky akoby sa hral na boha sveta. Urobil ďalší krok no presne v tej chvíli sa stalo to, čo zjavne nezamýšlal ani on! Zapalovač mu vypadol z ruky a už ho nestihol chytiť. Miesto toho stratil rovnováhu a takmer zletel dole! Vystrašene som mu chcela ísť pomôcť no uvedomila som si, že by to bolo zbytočné. Mala som zviazané ruky. Doslova. Zapaľovač dopadol na zem a v momente sa na všetky strany rozbehol oheň. V priebehu niekoľkých sekúnd horela väčšina prízemia. Pozrela som naňho. Ako tak sa mu podarilo znovu stáť na rovných nohách. Kráčal ďalej. Rozhodla som sa pobrať ku schodom. No nevedela som či to je k niečomu platné keďže oheň bol všade. Medzi časom sa dostal konečne z trámu už aj on. Pomaly som schádzala zo schodov. Prudko ma sotil a ja som zletela rovno na zem. Všetko ma bolelo. Všade okolo mňa bol oheň! Lapajúc po dychu som začala kašlať. Vstala som. Zbadala som úzku cestičku a rozbehla som sa cez ňu ku jednej zo stien. Tam som sa zviezla na zem a oprela sa chrbtom o stenu. Oheň sa šíril neskutočne rýchlo. Dokonca už aj horne poschodie bolo v plameňoch! Zo stropu začali padať kusy. Zrazu som začula hlučné praskanie a jeden z trámov sa rozlomil a spadol do stredu budovy. Vystrašene som skríkla. Teraz bol oheň už naozaj všade! Ak som chcela prežiť musela som odtiaľto zmiznúť v priebehu pár sekund! Vôbec som ale netušila kde je východ. Začala som sa znovu dusiť. Vzduch bol takmer nedýchateľný! Nevládala som sa ani pohnúť. Vôbec nič som nevidela iba oheň. Počula som ďalšie hlasné praskanie. A presne v tej chvíli na zem zletel ďalší trám. Tento bol odo mňa len kúsoček. Schúlila som sa do klbka. Vzduchom lietal popol. Kašlala som a lapala po dychu. Tesne predtým ako som začala strácať vedomie, som zahliadla blížiacu sa postavu. Prudko ma objal a na ústa a nos mi priložil mokrú handru. Moja hlava padla na jeho rameno. Znovu som začala vnímať až po pár sekundách keď som sa ocitla na dennom svetle a vzduchu. Zložil mi handru a ja som sa prudko nadýchla. Znovu som sa rozkašlala. Keď som sa upokojila a pomaly si začala uvedomovať, že ešte stále žijem, som zodvihla ku nemu pohľad. Slabo sa na mňa usmial a mokrou handrou mi utieral tvár. "Kde sú ostatný?" mój hlas bol slabý a chrapčavý. "Pravdepodobne ho mlátia o dušu" odpovedal a začal mi rozvezovať ruky. Lano som na nich mala vyrité do úplneho detailu. Pritiahla som sa bližšie a objala ho. Teraz som už slzy nevedela zastaviť. "Myslela som, že tam umriem!" vzlykala som. "Nie dokým som tu ja!" ozval sa za mnou ďalší hlas. Otočila som sa. Mingi sa na mňa s úsmevom pozrel. No keď videl ako vyzerám rýchlo ho prešiel. Podišiel ku mne a sadol si vedľa mňa. Pohladil ma po vlasoch. S Yunhom si vymenili pohľady.  Yunho mu niečo naznačil a Mingi iba prikývol. Pustila som Yunha a prudko sa vystrela, čo ho prekvapilo. "Čo ste s ním urobili?!" spýtala som sa "a ako ste vedeli kde som?!". Znovu sa na seba pozreli. Bolo mi jasné, že niečo taja. Dalo sa to z nich dokonale čítať! Mingi otvoril ústa, že ide niečo povedať. "To ti nemôžme povedať!". "Klameš!" vyhŕkla som. Obaja vyzerali byť zaskočený. "Chcem vedieť pravdu!" povedala som. "Je lepšie ak to vedieť nebudeš!" povedal dôrazne Yunho. Pozerala som z jedného na druhého. "Prečo ste ma potom zachránili keď mi nechcete povedať pravdu?!" povedala som chladne a vstala. "Prečo sa snažíte tváriť, že je všetko v poriadku keď nie je?! Prečo mlčíte keď sa pýtam?!? Prečo všetko tajíte?!" kričala som na nich. Otázky zo mňa len tak lietali. Cúvla som zopár krokov vzad. "Prečo ste ma chceli mať v partií keď ma neberiete ako jednu z vás?!" po líci mi stieklo zopár sĺz "aby som skončila ako Haeyoon?!" dokončila som. Na ich tvárach sa objavila presne taká reakcia akú som očakávala. "Chae to..." začal Mingi. "Nezaujíma ma to!" prerušila som ho "žiadne vaše klamstvá ma nezaujímajú! Viem čo ste spravili!". "Chae nie! Nič nevieš!" hovoril Yunho. "Tak prečo mi to nepoviete?" teraz som mala pocit, že ako psychopat sa tvárim ja. "Ja...my...nemô..." Yunho. "Tak už sa nikdy ku mne nepribližujte!" povedala som tak mrazivým hlasom aký som si ani ja sama nedokázala predstaviť. Obaja zamrzli. Akoby som ich tými slovami zamrazila. "Chae to ne..." habkal Mingi. Nepočuvala som, otočila som sa im chrbtom a pobrala som sa preč. Nevedela som kde som ani kam kráčam no bolo mi to jedno. Slzy mi stekali po lícach v prúdoch. Keď som sa dostala na príjazdovu cestu zbadala som auto, ktorým ma sem doviezol. Otvorila som zadné dvere a našla som tam všetky svoje veci. Chrbtom ruky som si utrela slzy a zobrala si ich. Keď som sa po niekoľkých metroch obzrela videla som len starú stodolu pohltenú v plameňoch. Kráčala som po ceste. Prešlo niekoľko hodín kým som sa konečne dostala do mesta. Nohy ma boleli ako nikdy. Došla som domov a zamierila rovno do sprchy. Ani som sa na seba radšej nepozrela do zrkadla. Večer som volala mame, že som asi prechladla a, že chcem ostať niekoľko dní doma. Nenamietala. Dlhé hodiny som strávila sedením na sedačke, pozeraním do steny a myslou úplne mimo tohto sveta...