Bullying Squad

8.

Len tak letmo som sa prebrala. Otočila som sa na bok. Zrazu tu bolo menej miesta! Alebo som bola na konci postele? Chcela som ešte spať takže oči som neotvárala. Posunula som sa ešte trochu. Akoby som narazila do steny. No bolo to príjemne teplé.

Keď som sa znovu zobudila, stále ma niečo príjemne zohrievalo. Otvorila som oči a zistila som, že to nieje niečo ale niekto! Odtiahla som sa. No nie o veľa pretože mal okolo mňa obmotané ruky. Päsťou som mu vrazila do ramena aby som ho zobudila. Nesúhlasne sa pomrvil a pootvoril oči. "Hm?" vyšlo z neho. Prudko som sa vytrhla z jeho zovretia a posadila sa. "Čo tu robíš?!" spýtala som sa naštvane. Na jeho tvári sa objavil len slabý úsmev. "Nevedel som odolať" povedal hrubým chraplavým hlasom a na jeho tvári pohrával úškrn od ucha k uchu. Otočil sa na chrbát a trochu si požmolil oči. Pozerala som naňho s otvorenými ústami. "Nevedel odolať?!? Čomu?!?" pýtal sa môj mozog. Posadil sa a hlavu natočil ku mne. "Navyše je to moja posteľ" dodal s ešte väčším úškrnom "takže si v nej môžem robiť čo chcem". Naprázdno som prehĺtla. Nechápala som. Ani trošičku. "Kedy si sem prišiel?!" spýtala som sa. "Už si spala" odpovedal a aj keď už som si myslela, že sa to viac ani nedá, uškrnúl sa ešte viac "bola si strašne roztomilá" doberal si ma a začal ma štípať do líc. Uštedrila som mu ďalšiu ranu do ramena načo na mňa vystrúhal grimasu a tváril sa, že ho to bolelo. "To som si nezaslúžil!" zaprotestoval. "Oh, máš pravdu" poznamenala som "zaslúžil by si si toho omnoho viac!". "Ako napríklad?" spýtal sa zvedavo. "Ako napríklad pästovku do tváre!" odpovedala som. Vyzeral byť sklamaný a nespokojný s mojou odopoveďou. "To nie je to čo som chcel počuť!" povedal a pokrútil hlavou. Nadvihla som jedno obočie. "A čo si chcel teda počuť?" v tej chvíli som však svoju otázku olutovala. Zadivál sa mi do očí a chvíľu tak ostal. Slabo som si hrýzla spodnú peru. Zjavne si to všimol pretože jeho pohľad zablúdil na stotinu na moje pery. V mojom vnútri začínal panovať mierny strach. Nevedela som čo od neho čakať. Potom si len povzdychol "rozhodnie nie to, že mi chceš dobiť ksicht!" v jeho hlase bolo počuť sklamanie. Ľavou rukou mi postrapatil vlasy a potom sa pobral na odchod. Skôr než som stihla akokoľvek zareágovať, bol preč. Chvíľu som pozerala na zavreté dvere. Potom som vyliezla zpod teplej periny. Natiahla som na seba svoje rifle a ponožky. Nechala som si však jeho tričko. Cítila som sa v ňom pohodlne. Keď som vyšla z izby po ľavej strane som si všimla pootvorené dvere. Podišla som k nim a zistila som, že je to kúpeľňa. Súrne som musela použiť toaletu takže som za sebou zamkla. Potom som si umyla ruky a tvár. Moje strapaté vlasy mi postávali na všetky strany. Nenašla som však nič s čím by som ich aspoň trochu upravila a tak som si ich musela prečesať prstami. Moc to však nepomohlo. Odomkla som a pobrala sa dolu schodami. Nevyznala som sa tu no matne som si pamätala kade ma včera niesol. Prešla som jednou chodbičkou, druhou a ocitla som sa vo dverách obývačky. Chalani tam už sedeli skoro všetci. Bolo vidieť, že vstali len nedávno. Ich rozospaté tváre a strapaté vlasy hovorili za všetko. Jongho s Yunhom už opäť pilne hrali playstation. Otočila som sa na druhú stranu odkiaľ som z neďalekej miestnosti počula zvuky a cítila príjemnú vôňu. Vošla som dnu a videla ako Seonghwa v zástere pobehuje po kuchyny a chystá raňajky. Hongjoong a San mu pomáhali. Prekvapilo ma, že som tu videla Sana. Včera som ho celý čas poriadne nevidela iba pri jedle a teraz tu pobehuje po kuchyny a pomáha chystať raňajky. Po jeho drsnom výzore nebolo ani stopy. Akoby som sa pozerala na úplne inú osobu! Tento San vyzeral byť veľmi roztomilý, veselý, hravý a pobláznení. A to som sa len naňho pozerala. "Žeby toto bola jeho reálna tvár?" pomyslela som si. Oprela som sa o zárubňu dverí a chvíľu ho pozorovala. Keď ma však zbadal, akoby zamrzol. Mávnutím čarovného prútika sa zase tváril ako ten San, ktorého som bežne videla v škole. V tichosti sme na seba hľadeli. Potom som však pochopila, že som tam navyše a tak som sa radšej pobrala do obývačky. Keď ma chalani zbadali mala som pocit akoby sa im zrazu rozžiarili oči a na tvárach mali úsmev. "Ty si ešte tu!" povedal Yeosang zo širokým úsmevom. Prikývla som. Sadla som si vedľa neho. Všimla som si, že aj Wooyoung sa usmieva. Ešte stále sedel na zemi no tentokrát mal hlavu opretú o sedačku, na ktorej hneď vedľa sedel Yeosang. Jednu ruku mi dal okolo ramien a pritiahol si ma bližšie čo spôsobilo, že moja hlava skončila na tom jeho ramene. Akosik nejako naturálne sa moje ruky ovinuli okolo jeho pásu a spoločne sme tak pozerali na obrazovku. Kútikom oka som zahliadla Mingiho pohľad. Nevyzeral nejako nadšene. Zato Yeosang si to užíval plnýmy dúškami. Po chvíli vošli do obývačky aj zvyšný traja a na stôl poukladali celé reštauračné menu. Aspoň mne to tak prišlo. No mala som pocit, že pre nich to bude ešte málo. Spoločne sme si posadali bližšie ku stolu a začali jesť. San ma celý čas prebodával vražedným pohľadom. Zjavne som odhalila niečo o čom som nemala nikdy vedieť. Taktiež som tu nemala čo robiť keďže som do ich partie nepatrila ani som s nimi nebola kamarátka teda asi. Bola som z toho celého zmätená. Nespúšťal zo mňa oči. Ani raz nežmurkol! Mala som pocit, že dýchanie mu tiež prišlo ako zbytočnosť. "Tak čo vymyslíme pre náš malí prírastok?" spýtal sa Yeosang po raňajkách keď sme opäť sedeli všetci pri stole. Nechápavo som naňho pozrela. Miesto odpovede mi položil ruku okolo pásu. "Na to zabudni!" ozval sa zrazu Yunho, ktorý celý čas sedel vedľa mňa z druhej strany. Od ľaku ma myklo. Yeosang naňho zvedavo pozrel. Ja som pre zmenu naňho pozerala vystrašene. "Ty už si svoj čas spotreboval!" dodal bez toho aby sa na mňa pozrel. Odstrčil Yeosangovú ruku a pritiahol si ma bližšie až tak, že moja tvár skončila zaborená v jeho hrudi. Posadil si ma medzi jeho nohy a rukami ma pevne objal. Akoby sa bál, že mu utečiem. Svoje ruky som ovinula okolo jeho pásu. Toto sa mi páčilo! Bolo to príjemné. Želala som si v jeho náručí ostať navždy! Jeho pravidelné dýchanie ma upokojovalo. "Bolo by fajn vymyslieť niečo" ozval sa Mingi. Vtedy som sa vrátila myšlienkami späť na zem. Trochu som pootočila hlavu aby som na nich všetkých videla. "A čo tak to predstierať, že s jedným z nás chodí?!" vyhŕkól zrazu Jongho. Vypleštila som oči a snažila som sa si ujastniť či som dobre počula. "Ja?! Celý čas sa bavia o mne?! Ja som nový prírastok?!" môj mozog pracoval na plné obrádky. Pohľadom som zablúdila k Sanovi. Tváril sa...no neviem ani ako. Od nadšenia a radosti to malo ale poriadne ďaleko! Ostatný vyzerali byť unesený Jonghovým nápadom. "Najlepšie by asi bolo kebyže je to niekto z jej triedy" povedal Seonghwa. Všetci sa otočili k Sanovi. Potom na mňa. "Zabudni!" vyhŕkla som "v živote nikdy!" povedala som viac sebaisto než som sa cítila. "Tiež si to myslím" odpovedal San a prikývol "navyše nie je ani žiaden nový prírastok! Nepatrí k nám!" dodal a celý čas pozeral priamo do mojích očí. Každé jedno jeho slovo znelo akoby mi do tela strielali šípy. Jedno slovo- jeden šíp. "No ták San!" začal Jongho "tak či tak sme to boli my kto sa ku nej začal plaziť!". "To je pravda" pridal sa Mingi. "My sme boli tí čo si ku nej sadli a nechceli jej dať pokoj!" Yeosang. "Bol to tvoj plán od začiatku priznaj si to!" Hongjoong "ledaže...". "Ledaže by si ju chcel mať na tej opačnej strane..." dokončil Mingi a všetci na seba nervózne pozreli. Pochopila som, že tou druhou stranou myslia tú stranu pre zábavu. Tú kde som nemala byť v ich prítomnosti v bezpečí ale báť sa ich a utekať pred nimi čo mi sily stačili. Nevedomky som silnejšie objala Yunha. Uvedomila som si to až vtedy keď si ma pritlačil viac k sebe. San mlčal a len ma prepaloval pohľadom. Mala som pocit, že sa snaží zo mňa spraviť popol. "Zabudni!" povedal Yunho ostro a prísne. Pri jeho hlase ma myklo. Hlavne preto, že jedno ucho som mala položené na jeho hrudi. Cítila som sa ako malé bábätko, ktoré sa tisie ku svojej matke aby ho ochránila pred zlými príšerami. "Nedovolím ti aby si ju hodil na zoznam k tomu odpadu!" pokračoval "nič zlé nespravila! Veď sem len nedávno prišla! Celá tvoja trieda jej ubližuje a ty ju chceš hodiť na zoznam k ostatným aby si jej mohol ubližovať ešte viac?!" mala som pocit, že je dosť naštvaný "toto nie je dôvod prečo som sa k vám pridal! Toto nie je dôvod prečo sme založili túto partiu!". "Má pravdu" Mingi. "Založili sme ju preto aby sme to vrátili tým, ktorý si to zaslúžia miesto tých, ktorý to nedokážu!" Seonghwa. "Ak teraz povieš, že chceš aby bola na tom zozname..." bol naozaj naštvaný! Až tak, že sa musel zhlboka nadýchnuť. Hrýzla som si spodnú peru. Mala som slzy na krajíčku. Neviem prečo som tu vôbec bola a prečo som to počúvala! O tomto sa mali rozprávať bezo mňa! Nemala som tu byť! "...tak si na ten zoznam môžeš rovno pripísať aj mňa!" konečne dopovedal. Zovrelo mi žalúdok. Kvôli mne bola celá ich partia teraz hore nohami! Chcela som niečo povedať! Chcela som prostestovať! No oni mi nedali ani najmenšiu šancu. "A mňa hneď za ním!" Mingi. "Mňa tiež" Jongho. "Nie som ten typ človeka, ktorý by len tak niekomu ubližoval a už vôbec nie dievčatu!" Seonghwa. "Ja som ju sem priviedol ja s ňou aj odídem" Yeosang. "Stačí! Prestante!" Presne to bolo to čo som v tej chvíli chcela zakričať no môj hlas ma zradil! Nevyšla zo mňa ani hláska. "Presne kvôli tomu, že ľudom pomáhame sme prijali do partie aj Wooyounga!" Hongjoong. Wooyoung mlčky nepatrne prikývol. Zjavne bol z tejto scény rovnako mimo ako ja. "V poriadku" povedal San. Jeho chladný tón hlasu spôsobil, že ma striaslo od zimy. "môže ostať" pokračoval a všetci sa začali tešiť "na skúšku!" uzavrel a vstal. Bez jediného ďalšieho slova odišel preč. "Ďakujem" povedala som. Na viac som sa nezmohla. Akosik som sa to snažila všetko spracovať. "Je to naša samozrejmosť!" povedal Yunho a jednou rukou ma pohladkal po vlasoch. "A pravidlo číslo jeden!" dodal Mingi. Slabo som sa naňho usmiala. Snažila som sa potláčať slzy. "Asi by sme mali radšej îsť" povedal Jongho a začal sa zdíhať na nohy. Ostatný ho následovali. Chcela som urobiť to isté no Yunho ma nechcel pustiť. Úprimne najradšej by som ani neodišla no pochopila som, že to bude lepšie. San potrebuje v klude vyventilovať a tak isto aj ostatný. Pochopila som to tak, že Mingi je jediný, ktorý by mu s tým mohol pomôcť. No bude lepšie ak pri tom nebudeme. Alebo aspoň ja nie. Mingi Yunhovi naznačil aby ma pustil. Neochotne poslúchol. Vstala som a pobrala sa do predsiene. Obula som si boty a spolu s ostatnými som sa chystala odísť keď v tom som si na niečo spomenula. Otočila som sa k Mingimu, ktorý bol opretí o zárubnu dverí a mlčky pozeral ako odchádzame. Zvedavo na mňa pozrel. "Moje tričko" povedala som a ukázala na to jeho, ktoré som mala na sebe. Mávol rukou. "Potom ti ho prinesiem" povedal. Bolo mi jasné, že je lenivý a preto sa mu nechce. Zakývala som mu na rozlúčku a pobrala sa preč. Chalani ma odprevadili až k mojmu paneláku a potom veľmi neochotne pokračovali ďalej. Na moment som mala pocit, že sa mi chceli nasačkovať do bytu. No to by nebol zrovna najlepší nápad. Bol tam strašný neporiadok, ktorý som musela upratať. A presne to som spravila hneď ako som za sebou zavrela dvere. Všetko som upratala až sa celý byt leskól. Potom som šla do sprchy a zbytok dňa som strávila nad knihami. A zbytok večera zase premýšľaním nad tým čo sa vlastne všetko udialo...