Bullying Squad

9.

Po pár dňoch pokoja sa moje  verné "kamarátky" vrátili do školy v plnej sile. Ak nie ešte silnejšie! Bežala som čo mi sily stačili.  Naháňali ma už od školy. Akosik som si nevšimla, že ma sledovali už od momentu ako  som vyšla z areálu školy a potom cestou v metre. Domyslela som si to keď som ich zbadala kráčať za mnou vo výklade jedného obchodíku cestou ku mne domov. V ani najmenšom som však nechcela aby vedeli kde bývam a tak som zámerne bočila do rôznych uličiek a tvárila sa, že tak chodím bežne každý deň. Potom ich to už ale prestalo baviť a začali viac dávať o sebe vedieť. Vo chvíli keď boli len kúsok odo mňa a snažili sa ma zdrapiť, som začala bežať. A bežala som až doteraz. "Stooj sakra!" kričala jedna. "Ani omylom!" pomyslela som si a pridala som aj keď som už bola unavená. Boli dosť vytrvalé no konečne začali spomaľovať. Chcela som na pár sekúnd zastať a nabrať dych. Aj tak boli ďaleko za mnou. Skôr než som však zastala ma niečo stiahlo do kríkov! Rukou mi zakryl ústa a druhou ma držal viac pri sebe. "Kam zmizla?" počula som o pár sekund neskôr. Dobehli by ma rýchlejšie než som si myslela a než som predpokladala. Počula som ako bežali ďalej. Zodvihla som hlavu a pozrela mu do tváre. Vyzeral ako vždy. Chladne a drsne. Ani sa na mňa nepozrel. Až dokým neodišli a on ma od seba neodstrčil. "Pripíšem si to na zoznam" odpovedal a pobral sa na odchod. "Ja som ťa o pomoc neprosila!" skríkla som za ním keď už stál na chodníku. Vyhrabala som sa spomedzi kríkov a zastala pár metrov od neho. Povzdychol si. "Ty možno nie..." podišiel ku mne a z vlasov mi začal vyberať zopár lístkov, ktoré sa tam neviem ako dostali. Teraz nevyzeral chladne. Vyzeral skôr roztomilo a možno trochu starostlivo(?). "Si hladna?" spýtal sa vo chvíli keď mi vybral posledný lístok z vlasov. Mierne šokovane som naňho pozrela. "Žartuje?!" pýtala som sa samej seba. No nevyzeral žeby si robil srandu. Pomaly som prikývla. Bola to pravda. Hladná som bola ako vlk. "Možno počul moje škvŕkanie v žalúdku" pomyslela som si. Mohol to byť jediný dôvod prečo sa ma to opýtal. Žiaden iný som nevidela. Nemala som pocit, žeby bol rád v mojej spoločnosti takže to, že sa snaží byť milý a zdvorilí som vylúčila. Nič nepovedal iba začal niekam kráčať. Následovala som ho. Až vtedy som si uvedomila, že nebyť jeho som tu práve teraz stratená. Okrem toho pravdepodobne aj dobitá alebo možno mŕtva. Túto časť som nepoznala. Vlastne som tu ešte nikdy nebola. No aspoň som videla niečo nové. Kráčala som asi krok alebo dva za ním. Vošiel do jednej z reštaurácií na konci ulice a podržal mi dvere. Keď som vošla dnu opantala ma príjemná vôňa. Okolo bolo pekné prostredie. Všade drevo a živé kvety. Reštaurácia bola malá no veľmi útulná a svetlá. Páčilo sa mi tu. Sadli sme si ku stolu, ktorý bol viac vzdadu no výhľad mal na mini záhradku vedľajšieho podniku. Alebo to bol vchod? Alebo terasa? Nebola som si istá. Vyzeralo to rôzne. Keď ku nám prišla čašníčka objednali sme si kolu. San chcel barbeque a ja som si nevedela vybrať a tak som súhlasila s ním. Popravde, niektorým názvom som nerozumela. Aj keď som znaky ovládala od mala lebo ma to mama učila no teraz som mala menší problém. Dúfala som však, že všetko čo hovorím znie normálne. Mama bola korejčanka no žili sme v krajine kde sa hovorilo iným jazykom a tak sme obe komunikovali celý čas v ňom. Dokonca aj teraz doma sme sa rozprávali tak. Takže bolo celkom pochopiteľné, že som mala občas problémy. "Majú tu najlepšie barbeque" hovoril San počas toho ako chystal mäso na grile. Vyzeral úplne inak. "Žeby som začínala spoznávať jeho reálne ja?". Pozrel na mňa. Oči do tvaru veselých pol mesiačikov a slabý úsmev vďaka, ktorému sa mu risovali jamky na lícach ma doslova prebodol! V živote nikdy by som si ho nevedela predstaviť takto sa tváriť! No bolo to, to najkrajšie čo som kedy za tieto posledné dni a týždne videla! Ak som nerátala Yunhove líca počas toho ako jedol alebo Mingiho úsmev alebo Yeosangovu celkovú spoločnosť, Wooyoungové pomaly sa prejavúce hlučné ja, Seonghwovú starostlivosť, Hongjoongov smiech a Jonghové svaly vždy keď ma ochraňoval. Začínala som si uvedomovať, že sa mi dostávajú pod kožu. Ani jeden deň mi nedali pokoja. Pri každej možnej príležitosti mi jasne dali vedieť o ich existencií. Začínala som si na nich zvykať tak, že ma desila predstava toho keby tu zrazu neboli. San mi naložil pár kúskov mäsa na tanier. Zobrala som paličky a chcela sa do toho pustiť. "Nie tak!" zastavil ma. Zobral list, vložil doň zeleninu, kúsok mäsa a jemne to posypal soľou a zroloval. Potom mi celú tú vec podal. Snažila som sa narvať si celý ten list do úst presne tak ako on, no mala som o dosť menšie ústa. Keď sme dojedli myslela som, že prasknem! Musela som odbehnúť na vecko pretože mi bolo strasne treba cikať po tej kole. Keď som kráčala späť, čakal pri dverách. "A čo zaplatiť?!" Spýtala som sa. "To už je vyriešené" odpovedal a skôr než som začala namietať a protestovať, vyšiel von. "Ale...". "Je to v poriadku" prerušil ma "pripíšem si to na zoznam" dodal a nahodil slabý úšklabok. "Ten zoznam už musí byť pekne dlhý!" pomyslela som si. Premýšlala som ako a kedy sa rozhodne si to všetko zúrokovať. Až teraz som si uvedomila, že je vonku už tma. Povzdychla som si. Kráčala som asi dva kroky za ním. "Mala by som ísť domov" hovorila som si a popri tom som premýšlala nad všekýmy domácimi úlohami a nad všetkým čo bolo treba do školy. Keď som sa myslou vrátila späť na zem bolo už neskoro aby som zabránila tomu čo následovalo. "Čo si slepa?!" Zakričal na mňa keď som doňho vrazila a nechcene vyliala jeho pitie z prenosného pohára. "Prepáčte ja som nechcela to bolo nechtiac mrzí ma to nedávala som pozor" rýchlo som habkala zo seba. "Iste nechtiac" povedal naštvane a začal si čistiť sako papierovou vreckovkou. Chcela som mu pomôcť no odstrčil ma. Skôr než som sa spamätala jeho ruka smerovala rovno k mojej tvári. V obrannom geste tesne pred tým ako som pocítila ranu som si zakryla tvár rukami. No žiadna rana neprišla. Pomaly som si zložila ruky z tváre. San držal jeho ruku tesne pri mne a zvieral mu zápästie. Mal opäť ten desivý výraz tváre. V tej chvíli sa zahnal a tomu chlapovi vrazil. Zdesene, zhrozene, šokovane a vystrašene zároveň som nanich pozerala. "Ty zasran jeden!" povedal ten chlap a zahnal sa po ňom. No San sa rýchlo uhol. Ten chlap chvíľu naňho pozeral a potom vykročil smerom ku mne. "Všetko je to kvôli tebe ty jedna..." schmatol ma za golier košele od uniformy. Všimla som si, že mu tečie krv z nosa. "Musela to byť riadne silná rana" pomyslela som si. San mu odstrčil ruku tak silno až mi odtrhol gombíky. San si ma schoval za svoj chrbát. "Nedotýkajte sa jej!" Povedal a zhlboka dýchal. Cez jeho rameno som letmo zahliadla ďalších chlapov ako ho zdrapili a ťahali od nás preč. "Ešte si to s vami vybavím!" kričal. "Si v poriadku?" otočil sa ku mne a letmo si ma prehliadal. Neisto som prikývla. Na sekundu pohľadom zastal pri mojej košeli no potom odvrátil zrak. Pozrela som sa. Chýbalo mi viac gombíkov než by som chcela! Rýchlo som si priložila ruky na hruď. San si medzitým prevliekol mikinu cez hlavu a podal mi ju. "Ďa...ďakujem"povedala som úplne slabým hlasom a vďačne ju prijala. Prevliekla som si ju cez hlavu a slabo si uhladila vlasy. Až vtedy som si uvedomila, že nemám školskú tašku! Vystrašene som naňho pozrela. Na tvári sa mu zjavil pobavený výraz tváre. "Poď" povedal a chytil ma za ruku. Vtedy som si všimla, že má obé tašky na chrbte. "Kedy...?!?" premýšlala som. Potom som si však uvedomila, že ju musel zobrať keď som bola na vecku. Od úľavy som si vydýchla. Držiac za ruku ma viedol na najbližšiu zastavku metra. Bolo to príjemné. Jeho ruka bola jemná na dotyk no drsná na pohľad. Keď sme čakali na metro všimla som si zopár zvedavých pohľadov. "Hmm" pomyslela som si. Nebola som si tak úplne istá čo si o nich myslieť. Nebola som si istá čo si vlastne myslieť o tomto všetkom! Nejakým zázračným spôsobom sme sa dostali na opačnú ulicu kde som bývala. Prekvapene som sa obzerala. "Ako...?! Odkiaľ...?!" nevedela som sa vykoktať. "Mingi spomínal, že bývaš kúsok od neho" povedal keď si všimol môj spýtavý pohľad. Došli sme ku dverám môjho paneláku. Podal mi tašku. Chcela som mu vrátiť mikinu aby mu nebola zima no zastavil ma. "Nechaj si ju" povedal. "Ale...". "Vrátiš mi ju zajtra" dodal a v slabom svetle od pouličných lámp som si všimla jeho takmer nebádateľný úsmev. Chcela som povedať ešte niečo no skôr než som zo seba vydala hláska, mi postrapatil vlasy a pobral sa na odchod. Bezmocne som tam ostala stáť a pozerala za ním až kým mi nezmizol z obzoru...