Bullying Squad

38.

Po skoro ďalšom mesiaci, polícia konečne uzavrela prípad. No žeby šťastne. Sa povedať nedalo. Polícia vypátrala viac vecí než mala. Muži z gangu dostali každý 20-30 rokov v base. Páchateľ, ktorý mal na svädomí YoonSoo, Dahwee a Wooyounga dostal doživotie. Nič iné by som mu ani nepriala. Dúfala som, že v tej base bude trpieť až do jeho posledného dňa! Najviac ma ale bolelo to keď odvádzali chalanov. Plakala som. Chcela som niečo urobiť no nemala som čo. Všetci až do svojej plnoletosti mali byť zadelený do výchovno nápravného zariadenia. To boli takmer dva roky! San sa priznal k vražde a po dovŕšení dospelosti mal ísť na päť rokov do väzenia. Polícia jeho prípad uzavrela ako vraždu v sebaobrane no sudca sa rozhodol, že za svoj čin pôjde aj tak pykať! Iba Yeosang ostal čistý. Povedali, že ho nemajú z čoho obviniť. Z časti som mala pocit, že preto lebo chalani sa o ňom ani nezmienili. Jednoducho ho z toho vynechali. Pre jeho dobro. Bol však nútení pravidelne navštevovať psychiatra. Mirae ma objímala a snažila sa ma upokojiť. Ja som tam len stála a plačúc pozerala ako ich všetkých odo mňa odvádzajú preč. Nemala som poriadne možnosť sa s nimi ani rozlúčiť! Nemala som poriadne ani možnosť im poďakovať za všetko čo pre mňa urobili. A teraz...boli preč. Neostal mi nikto iba Mirae, Yeosang a Haeyoon. Polícia zistila nové dôkazy aj z prípadu Haeyoon. Zistila, že za jej stav môže gang, nie chalani. Úprimne sa im ospravedlnila ešte pár dní predtým, ako ich odviedli. Keď Yeosang zastal vedľa mňa a s ľútostou v očiach na mňa pozrel, rozplakala som sa ešte viac. Jemne som sa vytrhla Mirae a podišla k nemu. Pevne som ho objala a hlavu si zaborila do jeho ramena. Hladkal ma po chrbte no nechal ma plakať. Aj tak by na mňa nič nefungovalo. Polícia vypátrala aj tretiaka a jeho dvoch kamarátov. Skončili vo väzení tak ako ostatný. Na desať rokov...

O dva roky neskôr
S Yeosangom, Mirae a Haeyoon sme spolu trávili toľko času, že sme sa nakoniec rozhodli ísť spolu aj na vysokú školu. Boli sme spolu stále. Neoddelitelná partia. Po škole som vždy hneď chodila pomáhať do obchodíku Mingiho mame. Mala som voči nej akýsi pocit vinny a preto som jej hneď pár dní nato navrhla, že jej budem pomáhať. Nenamietala. Bola za to veľmi vďačná. Priznala sa mi, že premýšlala zo začiatku aj nad jeho predajom no potom si povedala, že nie. Pre jej manžela mal ten obchodík veľký význam a preto by si to nikdy neodpustila. Rovnako tak aj Mingi miloval ten obchodík. Vyčítal by jej to do konca života. Po čase tam začala pracovať aj moja mama. Vyhovovalo jej to. Bolo to ani nie päť minút od nášho domu a mohla so mnou tráviť viac času. S Mingiho mamou si veľmi dobre rozumela. Skamarátili sa v priebehu pár týždňov. Cítila som, že je šťastná a z toho som bola šťastná aj ja. Všetko bolo konečne tak ako malo byť. Kráčala som domov keď mi zrazu z tašky odpadol môj prívesok kačičky. Rýchlo som ho zodvihla a oprašovala. Prezerala som si ho či je v poriadku. Nič mu nebolo. No všimla som si akýsi miniatúrny zips na jej chrbte. Nikdy predtým som si to nevšimla. Pomaly som ho otvorila. Z jej vnútra som vytiahla malý USB-kľúč...