Bullying Squad

16.

Celý deň sa okolo mňa motali tie tri. Neposlala som ich preč. Nekričala som na ne ani som nebola voči nim nepríjemná. No ani som im neodpustila. Vždy keď sa San snažil so mnou nadviazať nejaký kontakt, zabránili mu v tom. Buď sa mu postavili do cesty alebo začali na mňa hovoriť vo chvíli keď chcel povedať niečo on. Na obede som si sadla k prázdnemu stolu. Samozrejme si prisadli ku mne. Keď okolo nás prechádzal San všimla som si pohľad, ktorý im venoval. Naskočila mi z neho husia koža. "Chaee" mával na mňa Jongho z opačnej strany chodby keď som sa vracala z obeda. Venovala som mu krátky pohľad no neodkývala som mu. Neurobila som nič, iba ho odignorovala. Po škole som ostala výnimočne dlhšie. Ostala som s nimi a robila si domáce úlohy. Bola to celkom sranda robiť ich s niekym. Konečne som vedela ich mená! YoonSoo, Dahwee a posledná, ktorú som vždy nazývala hlavna princezná sa volala Mirae. Po asi hodine som sa zodvihla na odchod. Ospravedlnila som sa a pobrala som sa preč. Z vačku gatí som vybrala papierik s adresou. Dúfala som, že ešte nebude neskoro. Keď som zastala pred školskou budovou mala som pocit, že sa pozerám na malinkú časť toho čo bola naša škola. Oproti našej, táto budova pôsobila veľmi malinko. No zdanie mohlo klamať. Žiaci akurát začali pomaly vychádzať von. Všetci si ma zvedavo prezerali. Nervózne som si hrýzla peru. Nevedela som prečo tu vlastne som. "Chcela som vedieť pravdu? Alebo som tým len chcela zistiť kto tú pravdu tvrdí?!". Čakala som tam asi pol hodinu počas toho zo školy vyšlo niekoľko študentov. "Čakáš na mňa?" ozvalo sa za mojím chrbtom vo chvíli keď som sa chystala odísť. Pomaly a veľmi nervózne som sa otočila späť odkiaľ prišiel hlas. Predo mnou sa objavila dievčina na invalidnom vozíku. Mierne som zalapala po dychu. Čakala som hocičo... Podišla s vozíkom bližšie ku mne. "Tú uniformu by som spoznala na kilometre!" povedala prezerajúc si ma. Na tvári jej pohrával slabý úsmev. Bradou mi naznačila aby som ju následovala. Prešli sme niekoľko metrov a zakotvili v malom parčíku. Zastala vedľa lavičky a naznačila mi aby som si sadla. "Prečo si prišla?" spýtala sa zvedavo a na tvári jej stále pohrával úsmev "teda asi viem ale chcem si to overiť" dodala. "Kvôli tomu čo sa stalo..." nedokázala som to dopovedať. Prikývla na znak, že rozumie. "Nastúpila som tam v podstate tak ako všetci ostatný" začala hovoriť "všetci sme boli prváci a zoznamovali sme sa..." nadýchla sa "ale to nie je kvôli čomu si prišla však?" spýtala sa. Neisto som prikývla. "Prišla si kvôli nim" znovu som iba prikývla. "Ani neviem..."začala "nemala som nejako problém sa s niekym baviť alebo tak..." na chvíľu sa zamyslela akoby sa snažila si na to celé spomenúť "no jedného dňa ku mne podišli...najprv som si myslela, že sú totálne desivý no časom sme sa dosť skamarátili....robili sme spolu blbosti, chodili sme spolu von a do kina, učili sme sa spolu proste mala som pocit, že sme super partia" mierne som sa triasla pretože ako to hovorila, uvedomovala som si, že som na tom rovnako "no zrazu sa stalo niečo čomu som nerozumela. Začali ma totálne zhadzovať, doberať si ma, urážať ma až to nakoniec prešlo k totálnej šikane, až ku takej, že mi lekári skoro nevedeli pomôcť" až teraz sa opäť pozrela na mňa. V očiach mala slzy. "Bolo to mimo školy. Zrazu ma napadli na moste počas noci. Nevedela som čo odo mňa chcú ani prečo sú tam. Chcela som újsť no nedali mi ani najmenšiu šancu. Začali ma mlátiť päsťami, bejzbolkou a dokonca aj kameňmi" naprázdno som prehĺtla. V očiach ma pálili slzy, ktoré mi v potôčikoch stekali po lícach a na tele som mala husiu kožu. "Nakoniec keď som bola ledva pri vedomí ma zhodili z mosta" po chrbte mi prebehol mráz "posledné čo si pamätám bol ich šialený úsmev na perách". Nemala som slov. "Lekári si mysleli, že to neprežijem no vraj som bojovala ako sa len dalo" po líci jej stieklo zopár sĺz no na perách jej pohrával slabý úsmev "nakoniec som skončila na vozíku" povedala a pohľad upriamila na svoje nohy. Naozaj som nevedela čo povedať no chcela som pre ňu niečo urobiť. "Nehovorím o tom rada pretože to nie je pre mňa ľahké" zadívala sa späť na mňa "no viem, že si tu preto lebo si v podobnej situácií ako ja" teraz už plakala aj ona "však?" dodala. Prikývla som. "Never im!" povedala pomedzi slzy a snažila sa upokojiť. Pokúsila som sa o to isté. "Nikdy nevieš kedy príde ten zlomový deň!" jej hlas teraz znel ako varovné hlásenie pred tornádom "uteč kym môžeš!" dodala. "Nikto o tom nevie..." vydala som zo seba. "Musíš sa im vyhýbať!" s vozikom sa pohla bližšie ku mne. Chytila ma za ruky a hlboko mi pozrela do očí. "Nesmieš im dovoliť aby si ťa obmotali!" mala som pocit, že na túto fázu je už neskoro. Z toho čo vravela som bola niekde tesne pred tým zlomom. "A čo keď príde ten deň...". "Nikdy nechoď nikam sama! Vždy maj pri sebe niekoho! Nechodievaj von večer, iba s niekym! Musíš mať stále pri sebe niekoho. Vtedy ti nič neurobia!" znovu sa nadýchla "neznášajú keď majú svedkov. Všetko robia bez stopy!". Mala som pocit akoby sme sa rozprávali o seriových vrahoch. No keď som si ju prezrela pochopila som, že to nie je ďaleko od toho. Sedeli sme tam ešte nejaký čas. Aby odľahčila celú tú napätú situáciu. Hovorila mi ako sa jej páči v tejto škole a, že ju veľmi baví kreslenie. Mala som pocit, že aj napriek tomu čím si prešla je veľmi veselá osôbka. Vymenili sme si kontakty pretože sme zistili, že máme veľa spoločného. Keď jej volala ustarostená mama, museli sme sa rozlúčiť. Odprevadila som ju až ku autu jej otca. Zdvorilo som sa s nim pozdravila a zoznámila. "A pamätaj si!" povedala tesne predtým ako odišla "nikdy nebuď sama!". Potom mi už len zakývala a auto sa pobralo preč. Chcela som sa jej slovami riadiť no aj presne teraz som tam ostala stáť úplne sama. Pobrala som sa smerom na zastávku odkiaľ som prišla. Keď som kráčala cez jednu tmavú uličku mala som pocit, že ma niekto sleduje. Nechcela som byť paranoidna len kvôli tomu čo mi povedala, no po pár minútach som sa vo svojom pocite utvrdila. Pridala som do kroku. Rýchlo som zbehla dolu schodami a skočila do prvého metra, ktoré prišlo! Bolo mi jedno kam ide. Chcela som mu len újsť! Keď som vystúpila ocitla som sa niekde uprostred business centra. Mala som pocit, že niekde blízko by mala aj mama robiť. Zavolala som jej. "Akurát budem končiť" povedala mi do telefonu "nechaj si zapnutú navigáciu!" povedala "prídem po teba". Dúfala som, že jej to nebude dlho trvať. Mali sme spárované telefóny a vždy, keď mala pre mňa niekam prísť ma vďaka tomu jednoduchšie našla. Nepríjemný pocit neustupoval ba dokonca sa zase len zvyšoval. Hrýzla som si peru. Vo chvíli keď som kútikom oka za sebou v diaľke zahliadla kroky, blížiace sa mojím smerom, predo mnou zastalo maminé auto. Rýchlo som naskočila na zadné sedadlo a zavrela za sebou dvere. "Choď!" prikázala som jej. Nepýtala sa. Poslúchla. Keď som sa pozrela smerom odkiaľ som videla prichádzať kroky, zamrazilo ma. Stál na mieste a uprene na mňa hľadel...