Bullying Squad

17.

Konečne bol vytúžený posledný školský deň. Od zajtra sme mali prázdniny. Mirae spolu s babami so mnou chodili všade. Keď som im povedala o mojom stretnutí s Haeyoon a všetkom čo mi povedala, samé súhlasili s tým, že budu so mnou všade. Stále som im nedôverovala no keď sa mi ešte niekoľkokrát ospravedlnili a všetky svoje chyby napravili, začínala som mať v ne aspoň ako takú dôveru. Momentálne to boli jediné osoby, s ktorými som bola v ako takom blízkom kontakte. A naozaj som si netrúfala byť niekde sama. Aspoň nie nateraz. Pri odchode zo školy som zahliadla Mingiho spolu s Hongjoongom. Opierali sa o stenu a pozorovali všetkých. Keď som prechádzala okolo, odvrátila som zrak. Stihla som si však všimnúť jeho zmenu výrazu v tvári. Z chladného a drsného prešiel na ani neviem aký. Zronený? Nevedela som to identifikovať. Dahwee si to všimla, položila mi ruku okolo ramien a tlačila ma rýchlejšie preč. Koniec školského semestra sme sa rozhodli osláviť zmrzlinovým pohárom. Vonku bolo dosť horúco nato, aby sme si ho mohli dopriať. Zavolala som aj Haeyoon. Spoločne sme sa smiali a rozprávali sa. Očakávala som, že budú také ako vtedy, keď som s nimi bola naposledy vonku no teraz sa ukázali v úplne inom svetle. Boli milé, vtipné, zábavné a zistila som, že aj dosť bláznivé. Smiali sme sa ako šialené. Hovorili mi rôzne historky a príhody, ktoré sa im stali. Na oplátku som tiež povedala zopár svojich trapasov. Najviac ma ale potešilo, že Hae sa nijako nenechala poznačiť tým, že skončila na vozíku ale, že si život užívala aj naďalej. Začínala som v nej vidieť niečo ako menší vzor. Celý čas bola veselá a smiala sa z nás nahlasnejšie. Hovorila nam tak šialené veci čo všetko stvárala, že som mala až slzy na krajíčku. Nerozumela som ako môže byť taká bláznivá. Musela však odísť skôr pretože mala ešte hodinu klavíru. Prišiel pre ňu otec rovnako ako včera. Keď sme odchádzali my, baby ešte odskočili na vecko. Rozhodla som sa ich počkať vonku. Vo chvíli ako som sa otočila do strany, rovno predo mnou zastal Yeosang! Doslova len pár milimetrov odo mňa. Vypleštila som naňho oči a moje srdce na moment prestalo biť. Chvíľu len mlčky na mňa pozeral. "Si v poriadku?" spýtal sa. Jeho hlas znel ustarostene. "Chae..." začal znovu. Stále som naňho pozerala ako omráčená. Neschopná slova ani pohybu. "...musíš byť opatrná!" povedal potichšie a obzrel sa okolo seba "musíš si dávať pozor!". Snažila som sa pochopiť, prečo mi to hovorí. Trochu som sa spamätala. Pozrela som hlboko do jeho očí. Uvedomila som si, že tu nie je preto aby ma desil, je tu preto aby ma chránil. "Prosím sľúb mi, že si budeš dávať pozor!" zdvihol malíček pred moju tvár. Na chvíľu som zaváhala. Znovu sa obzrel. Akoby sa niečoho bál. "Alebo niekoho" pomyslela som si. Tiež som sa letmo poobzerala. Predovšetkým za jeho chrbát. Nikoho som si ale nevšimla. Zdvihla som malíček a preplietla ho spolu s jeho, čím som späčatila sľub. Slabo sa usmial. Kútikom oka pozrel za môj chrbát. Otočila som sa. Akúrat prichádzali baby. Rýchlo stiahol svôj malíček preč a skôr než som sa nazdala, zmizol v dialke. "Hm?" pozrela na mňa zvedavo Mirae "niekoho si videla?". Rýchlo som sa spamätala. Záporne som pokrútila hlavou "iba sa mi niečo zdalo" povedala som. Chápavo prikývla. Zavesila sa mi o ruku a spoločne sme veselo kráčali ďalej. Chvíľu sme boli ešte vonku no potom ma odprevadili domov. Myšlienkami som však bola celý čas úplne niekde inde.

Ďaľší deň
Bola som veľmi zvedavá na svojich starých rodičov. Bývali v malej dedinke blízko mora. Vlastne to bolo vraj v nejakom zálive. Šli sme niekoľko hodín autobusom a potom malím trajektom až sme boli konečne na mieste. Nebolo tu veľa domov. V prístave bolo niekoľko ľodí a člnov. Nevyzeralo to tu nejako zaujímavo no oproti mestu som tu cítila pokoj a nemusela som sa tu ničoho báť. Keď sme prišli ku domu kde bývali starý rodičia, už nás vyčkávali zvedavo vo dverách. Spoločne sme sa s mamou uklonili na pozdrav. Hneď ku nám podišli. Babka si ma začala celú obzerať, stískať a bozkávať. Bolo na nich vidno, aký sú šťastný, že vidia svoju dcéru a vnučku. Mamu tiež vyobjímali a vybozkávali. Čo sa diviť keď videli svoju dcéru po dvadstiatich rokoch a mňa vlastne prvýkrát v živote. Vyzerali veľmi milo a láskyplne. Videla som v nich mamu. Úplne sa na nich podobala. Tiež bola veľmi šťastná. Hneď nás viedli dnu do domu. Usadili nás k plne prestretému stolu. Bolo tu všetko možné. Vôbec som nevedela čo skôr ochutnať. Chcela som zjesť všetko! Babka s dedkom hovorili lokálnym slengom takže nie úplne všetko som im rozumela. No i napriek tomu som sa veľmi smiala na všetkých príhodách, ktoré hovorili o mame. Boli starší no, bolo na nich jasne vidieť, že sú plný života a radosti. Každú chvíľu si užívali naplno a to som na nich obdivovala. Rozprávali sme sa pomerne dlho do noci...