Bullying Squad

33.

Do školy ma odprevadil Hongjoong. Miesto za mnou bolo už tretí deň prázdne. Nie len ja ale ani ostatný nevedeli čo s ním je. Nikomu sa neozýval. Mirae sa vymenila s jedným spolužiakom a sedela teraz hneď predo mnou. Nechcela ma nechať osamote ani keď som šla na záchod. Z jednej strany to bol celkom fajn pocit, že je stále niekto pri mne. Z druhej....možno až trošku príliš to obmedzovalo môj osobný priestor. Haeyoon mi pár dní potom čo ma pustili z nemocnice, vynadala a zakázala mi čokoľvek ďalšie podniknúť. Chalani ma mali viac menej stále pod dozorom takže som poriadne nič ďalšie plánovať ani nemohla. Vzdať som sa ale nechcela. Nechcela som to teraz len tak nechať. Aj keď som tentokrát smrti unikla len ovlások, stále som bola odhodlaná pokračovať ďalej. Zanechalo to na mne ale mierne následky. Po nociach som sa zamýšlala či mi to naozaj všetko stojí za to. Či naozaj stojí riskovať môj život. A prečo vlastne? Len kvôli mojej zvedavosti. Nevedela som si dať pokoj aj keď mi všetci vraveli aby som sa od toho držala ďalej. "Ako to ide dnes?" spýtal sa veselo Yeosang keď som cez obednú prestávku zavítala k nemu na strechu. Bolo už síce chladnejšie, že som musela mať na sebe bundu ale nevadilo mi to. Podala som mu obedár "celkom sa to dá" odpovedala som na jeho otázku. Chcela som od neho jednu vec. Ale nevedela som ako sa to spýtať. "Yeo?" začala som. "Hm?" zdvihol ku mne zvedavo pohľad od jedla. "Zavedieš ma do vašej skríše?" spýtala som sa priamo. Mlčky na mňa pozeral. "Nie" odpovedal. Povzdychla som si. Prečo som si naivne myslela žeby to bez váhania urobil? Začala som jesť svoj obed. Nemala som dnes síl skúšať naňho nejaké vyhrážky a pretvárky. Mala som ho až príliš rada na to aby som ho kvôli tomu využila. Rozhodla som sa, že sa tam dostanem aj sama! Vedela som, že tam sa dozviem viac!

Po škole som musela poslúšne za sprievodu Jongha odcupkať domov. Počkala som kým zmizol natoľko, že bolo bezpečné aby som mohla za nim ísť. Mame som ešte ráno povedala, že budem spať u Mirae. Zjavne jej to moc ani neprekážalo. Vedela som, že ide tam. Pred odchodom zo školy som ich počula ako sa o tom rozprávali. V metre som sa šikovne schovala medzi dav ľudí  aby si ma nevšimol. Kráčali sme rôznymi ulicami a neskôr uličkami. Na moment som musela zastať pretože stretol nejakého kamaráta. Stála som za rohom jednej budovy a čakala. "Vedel som, že si nedáš pokoja!" prudko som zo sebou mykla a vystrašene sa pozrela na osobu za mnou. Nevedela som čo povedať ani čo urobiť. Slabo som sa usmiala. On si len povzdychol. "Prečo jednoducho nemôžeš poslúchnuť keď ti niekto povie nie?!". "Ani ty by si si nedal pokoj kebyže si na mojom mieste!" obraňovala som sa. Znovu si iba povzdychol. Chytil ma za ruku a začal ma ťahať smerom kade šiel Jongho. Ten tam už dávno nebol. Kráčali sme stále viac a viac do nejakej odľahlej časti mesta. Stále tu boli budovy no väčšina z nich bola už v polo rozpadnutom stave. Mala som pocit akoby ma viedol do mesta mŕtvych. Zabočili sme do jednej budovy bez okien aj dverí. Vo vnútri bol iba neporiadok od toho ako sa tá budova pomaly rozpadávala. Vyšli sme po schodoch na najvyššie poschodie a odtiaľ sme vyliezli na strechu po menšom rebríku. Následne ma chytil poriadne za ruku. "Dávaj pozor a nepozeraj dolu!" povedal zrazu. Nechápavo a prekvapene som naňho pozrela. Hneď som ale aj pochopila prečo to povedal. Pred nami sa objavila doska široká asi 20cm spájajúca jednu budovu s druhou. Poriadne som naň ešte ani nestúpila a už sa mi hlava točila. Ešte silnejšie mi zovrel ruku. Nútil ma kráčať stále vpred. Ani som si poriadne neuvedomila a už sme boli na druhom konci. Slabo som si vydýchla od úľavy. Z mini balkónika sme vošli rovno dnu a pred nami sa objavila pomerne veľká miestnosť. Bolo tu všetko možné. Stolíky s počítačmi. Sedačky. Telka a rôzne iné predmety na hranie. Po stenách rôzne plagáty a nástenky. Viedol ma ďalej. Prešli sme cez dvere dolu schodmi na nižšie poschodie a tam opäť cez zatvorené dvere. Ešte skôr než sme vošli dnu, počula som hlasy. Mala som pocit akoby sa hádali. Yeosang ma ešte stále držal za ruku. Otvoril dvere a vošli sme dnu. Táto miestnosť bola o dosť menšia. Tak ako v tej predošlej aj v tejto boli sedačky a podobne. Stáli uprostred nej a kričali po sebe. Keď sa Yeosang objavil otočili sa smerom k nemu. Jongho mu chcel niečo povedať no keď ma zbadal, zamrzol. Ostatný tiež. Všetci na mňa nemo pozerali. "Čo tu robí ona?!?" spýtal sa Hongjoong po dlhšej odmlke. "Zbláznil si sa?!" skríkol po ňom Jongho. Seonghwa ho hneď začal upokojovať. Chýbal tu Wooyoung, a Mingi. Sana som si všimla až neskôr. Pri pohľade naňho mi mierne stuhla krv v žilách. Sedel za nimi na sedačke. Netváril sa nejako desivo ako bežne a ako som očakávala. Bolo to skôr z toho ako vyzeral. Bol celý dobitý a sedel tam akoby bez duše. Na moment som si myslela, že ani nie je pri vedomí. No keď pohľadom zablúdil ku mne, vylúčila som tú možnosť. Čakala som, že začne každú chvíľu kričať po mne alebo ma vraždiť pohľadom. No nič z toho sa nestalo. Iba sa slabo usmial. Vyzeral dosť zle. Tak neprirodzene. Mala som pocit akoby to ani on nebol. Ignorovala som chalanov ako sa hádajú o tom prečo som tu. Pustila som Yeosangovu ruku a pobrala som sa k nemu. "San?" spýtala som sa opatrne. Pozrel na mňa. Mal rozbitú peru, krvavé čelo aj nos. Rukou mi naznačil aby som podišla bližšie k nemu. Poslúchla som. Objal ma a hlavu si položil na moje brucho. "Prepáč" šepol. "Začo?" spýtala som sa. "Zato, že musiš kvôli mne trpieť". Chvíľu som len pozerala na jeho vlasy. Nevedela som čo povedať. Prekvapilo ma to. Nečakala som od neho takéto slová. Bola som skôr toho názoru, že mu je moja existencia ukradnutá. "Čo si s ním urobil?" spýtala som sa s obavami. "Už ti neublíži" odpovedal miesto toho. "San...!". "Je to v poriadku!" prerušil ma akoby vedel čo som sa chcela spýtať. Zrazu zdvihol hlavu a pozrel sa smerom kde sa ešte stále hádali ostatný. Stále ma však objímal. "Zmiznite!" povedal zrazu pomerne tichým hlasom. Najprv som si myslela, že to ani nepočuli. "Čo?" spýtal sa Hongjoong o pár sekund neskôr. "Vypadnite!" skríkol San a ja som sa od ľaku mykla. Teraz už mal opäť ten svoj typický pohľad. Všetci sme naňho prekvapene pozerali. No potom si začali pomaly brať veci a odchádzať. Chcela som ich nasledovať no zadržal ma. "Ty nie" povedal potichu. Počula som ako sa zavreli za nimi dvere. Následne, ani neviem ako ma stiahol a skončila som chrbtom na sedačke. Ľahol si bokom vedľa mňa. Jednu ruku prehodil cezo mňa a na druhej si ležal. Cítila som jeho dych vo svojich vlasoch a jeho pery tesne pri mojom spánku. Pohľadom som zablúdila k jeho ruke, ktorú mal prehodenú cezo mňa. Až vtedy som si všimla, že ju ma celú od krvi! Bola už zaschnutá. Zhrozene som mu ju chytila a začala si ju prezerať. Tajne som dúfala, že na nej nájdem nejakú ranu čo to spôsobila. Jemne si ju vytrhol z mojich rúk a znovu ma s ňou objal a pritiahol sa ešte bližšie ku mne. Mierne sa pohol s hlavou a jeho pery skončili pri mojom uchu. "Č...čo si...". "Iba to, čo som musel" zašepkal mi do ucha. Z jeho tónu hlasu mi naskočili zimomriavky! "Aby som ťa ochránil" dodal ešte viac desivejším tónom. Prudko som sa posadila a hlavu otočila tak, aby som mu videla do tváre.  Pokojne ležal ďalej zo zavretými očami. "Uvedomuješ si čo sa stane keď na to príde polícia?!" skríkla som naňho. "Nikto na to nepríde" odpovedal pokojne a ani sa nepohol. "Ako si tým môžeš byť istý?!" ďalej som kričala. Môj hlas znel mierne hystericky a ešte stále v šoku a vydesene. Pomaly sa posadil a pozrel mi priamo do očí. Bol len pár centimetrov odo mňa. "Pretože neexistuje" odpovedal bez jediného kúska citu. Zamrazilo ma! Naháňal mi strach! Možno ešte väčší ako hociktorý z ich neprijateľov! Iba som naňho hľadela. Aj keď som chcela chápať prečo to urobil, nedokázala som to. Aspoň nie teraz. Ruku, ktorú mal predtým prehodenú cezo mňa mi chcel položiť na tvár, no odstrčila som mu ju. Na jeho tvári sa objavilo menšie prekvapenie. Postavila som sa na odchod. No po pár metroch som zastala. V jednom rohu na zemi som zbadala svoju tašku. Pobrala som sa k nej. Keď som si ju prezrela bola úplne v poriadku. Ani náznak po niečom čo sa udialo. Bolo v nej všetko tak ako som to tam nechala. Začala som v nej hľadať svoj telefón. Prekvapivo nebol vybitý. Keď sa jeho obrazovka rozsvietila, uvidela som niekoľko zmeškaných hovorov z toho istého čísla. Niektore boli spred pár dní, iné boli z dneška. A pod tým správu, ktorá prišla pred pár minútami. "Prosím prídi" stálo v nej. Mierne sa mi začali triasť ruky. Vedela som od koho je. Začala som mať nepríjemný pocit. Prudko som vstala hodila si tašku na chrbát a otočila sa na odchod. V tej chvíli som ale vrazila do Sana. Vôbec som si nevšimla kedy za mnou prišiel. "Kam ideš?" spýtal sa. "Musím ísť" pozerali sme si do očí. Mal opäť ten svoj chladný výraz tváre. "Kam?" spýtal sa znovu. "To ti môže byť jedno!" povedala som chladne s mierne zvýšeným hlasom. "Ale nie je!" odpovedal rovnako "nemôžeš ísť von sama!" dodal. "A čo mám robiť?!" spýtala som sa "ostať tu s tebou?!". "Áno!". Mierne pohŕdavo som sa zasmiala "Prečo by som mala?!". "Pretože je to vonku nebezpečné!". "Ty si pre mňa nebezpečnejší" povedala som chladne a pobrala sa na odchod. Mala som pocit, že sa pri tých slovách mierne zháčil. "Chae!" skríkol za mnou. Kráčala som však ďalej. Vyšla som na horne poschodie a prešla som rovno k drevenej doske. Mierne som váhala. "Možno sa dá ísť aj inou cestou!" pomyslela som si. No keď som pohľad otočila späť ku dverám kade som vyšla, stál v nich on. "Chae, prosím" povedal. Teraz vyzeral ako ten druhý San. Ten, ktorý bol presný opak toho všetkého čo sa dialo. Pomaly kráčal ku mne. Chytil ma za zápästie. "Pusť ma!" skríkla som a snažila sa mu vytrhnúť no nešlo to. Nechcel ma pustiť. Bol silnejší než som čakala. "Ja ti nechcem ublížiť!"  rovnako na mňa skríkol hľadiac mi hlboko do očí. Myslel to úprimne. Videla som to v jeho očiach. No i napriek tomu mi stále naháňal strach. "Prečo to tak potom vyzerá?!" spýtala som sa už pokojne. Mlčky mi pozeral do tváre. Zjavne ani on sám nevedel na to odpovedať. Jeho zovretie poľavilo. Vyslobodila som si ruku z jeho a pobrala som sa po drevenej doske preč. Akosik som bola tak pohružena do svojich myšlienok, že som si to ani neuvedomila. Kráčala som po ulici matne si pamätajúc cestu, ktorou som prišla. Zrazu mi začal zvoniť telefón. Pozrela som na displej. Bolo to neznáme číslo. No iné ako doteraz. Zastala som. S trasúcou sa rukou som zodvihla hovor. "H...halo?" povedala som chrapľavým hlasom. V krku som mala zrazu úplne sucho. "Som rád, že si zdvihla" povedal hlas. Úplne som zmeravela. Ten hlas mi nahnal strach. "Odkiaľ..." nedokázala som vysloviť svoju otázku. Ten hlas som poznala. Bol to ten istý hlas ako keď som zodvihla vtedy Mingiho telefón. "Myslím, že ti to nemusím hovoriť" povedal a diabolsky sa zasmial. Po celom tele som mala zimomriavky. Úplne ma prebodol môj zlý pocit. Slabo som sa začala obzerať okolo seba. Stála som uprostred ulice kde široko ďaleko nebolo ani živej duše. Všade naokolo boli iba rozpadávajúce sa budovy. "Čo odo mňa chcete?!" spýtala som sa. Znovu sa iba smial. "To, čo mi mali dať už dávno!" odpovedal. "Čo tým myslíte?" spýtala som sa. V telefóne sa opäť ozýval iba jeho diabolský smiech. V diaľke som zrazu začula nejaké zvuky. Stále som sa obzerala okolo seba. Celé telo sa mi triaslo od strachu. Divné zvuky sa ozývali bližšie. "Chae!" začula som Sanov hlas. Prudko som otočila hlavu za seba. Bežal rovno ku mne. "Teba" ozvalo sa v mojom uchu. A presne v tej chvíli....bolo už neskoro.