Bullying Squad

28.

Nebola som paranoidna no za tie dva dni strávené medzi stenami nášho bytu toho veľa zmenili. Premýšlala som možno aj viac než by som chcela a mala. Hneď ako som vyšla von ma opantal nepríjemný pocit. Nedokázala som byť dlhšie sama doma! Preto som si ešte včera večer pobalila veci do väčšieho batohu. Pobrala som si všetko potrebné na pár dní. Mala som dva plány. Prvý som ale vylúčila, keď aj po druhej hodine ostalo miesto za mnou prázdne. Druhý plán som vylúčila po obednej prestávke, keď sa neobjavili ani v jedálni a nenašla som ich ani na streche. Opäť sa pod nimi akoby zem prepadla! Povzdychla som si a hlavu si položila na lavicu. Dokonca ani Mirae dnes nebola v škole! Bola som tu úplne sama! Myslela som, že sa z toho zbláznim! V tej chvíli ma opantal strach. Nevedela som nič o Mirae! Dúfala som, že to nie je tak ako mi moje vnútro hovorilo. Dúfala som, že sa moje vnútro mýli! Po škole som prevzala službu za spolužiačku. Akosik mi to dnes nerobilo problém. Dokonca som triedu vyupratovala tak, že sa leskla od stropu až po podlahu! Neochotne som sa pobrala domov. Pomaly som kráčala po chodbe keď som zrazu za sebou začula kroky. Prudko som sa otočila. No nikde nikto nebol. Prezrela som každý milimeter, no nikoho som nevidela. Naozaj som nechcela byť sama! Mala som pocit, že mi reálne začína preskakovať! Rozhodla som sa ísť sa prejsť po meste a zastaviť sa na neďalekej zmrzline. A tak trochu som si chcela overiť aj svoju paranoiju. Chcela som vedieť či je to naozaj alebo nie! Sedela som vonku pred obchodom a pomaly jedla zmrzlinu z kelímku. Zrazu okolo prechádzalo auto. Šlo dosť pomaly. V predu sedeli dvaja chlapi s okuliarmi na očiach. Boli celý v čiernom a pozerali mojím smerom. Zahliadla som nejaké gesto, ktoré si medzi sebou vymenili. Nechcela som robiť paniku no keď zastali spozornela som. Začali vystupovať z auta. Nebolo mi všetko jedno! Schmatla som svoj batoh a rozbehla sa skôr než ku mne podišli! Samozrejme rozbehli sa rovno za mnou! Bežala som čo mi sily stačili. Odbočila som do nejakej tmavšej uličky a upaľovala tak rýchlo ako mi to moje krátke nohy dovoľovali. Vybehla som na ďalšiu hlavnú ulicu plnú obchodov a reštaurácií a bežala som ďalej. Letmo som sa otočila. Ich kondička vyzerala byť na úrovni profesionálneho bežca! Ani trochu nevyzerali byť zadychčaný. Zato ja áno! Bežala som cez niekoľko bočných uličiek. Zrazu som z jednej vyletela a skôr než som stihla zabrzdiť, vrazila som do niekoho. Prudko som zdvihla pohľad. Lapala som po dychu. "Chae" povedal veselo a usmial sa na mňa. "Na to......nie je.......čas" hovorila som prudko dýchajúc. Jeho výraz v momente zvážnel. "Čo sa deje?" spýtal sa. "Na.....naháňajú ma nejaký chlapi!". "Aký...?!" nestihol ani dokončiť otázku. "Títo!" Vykríkla som vystrašene keď som videla ako sa ku nám rútia! "Do riti!" povedal a prudko ma schmatol za ruku. Rozbehol sa tak, že som bola rada, že ma nevliekol po pár metroch po zemi! Mala som čo robiť aby som jeho dlhým nohám stíhala! Rázom sme mali ale menší náskok. Prudko ma stiahol do jednej z uličiek. Obaja sme sa pricapili čo najviac ku stene. Zhlboka sme dýchali. "Kto...". "Pšššt!" prerušil ma a ruku mi priložil na ústa. Otočil sa chrbtom odkiaľ sme prišli a pritiahol ma bližšie k sebe. Oprel sa o stenu. Počula som bežiace kroky. V duchu som sa modlila aby si nás nevšimli. Ostali sme tak niekoľko minút. Držal ma v náručí s jednou rukou na mojích ústach a načúval okoliu. Potom ma pustil. "Pôjdeme opačnou stranou" povedal a skôr než som stihla niečo namietnuť, už kráčal. Celý čas sme sa obzerali všade okolo seba. Naštastie sme si ale nikoho nevšimli. Dúfala som, že sme sa ich poriadne striasli! Skôr než som si to uvedomila, stáli sme pred mojim panelákom. Postrapatil mi vlasy. Chystal sa odísť no ja som ho chytila za zápästie. Zvedavo sa ku mne otočil. "Ja.....nechcem byť sama!" pozrela som mu do očí. "Musím byť doma, otcovi nie je dobre a mama je odcestovaná u starkej" povedal. Prikývla som na znak, že rozumiem. Vo vnútri ma opantala mierna zúfalosť. Pustila som mu zápästie. On ma však chytil za ruku a začal ma ťahať smerom k jeho domu. Prekvapene som naňho pozerala. No nenamietala som. V tichosti som kráčala za ním stále sa obzerajúc okolo seba. Keď sme vošli dnu, vyzula som sa a nasledovala som ho do obývačky. "Posaď sa" povedal "ja idem len pozrieť otca a vrátim sa" prikývla som. Teraz keď som tu sedela sama táto miestnosť vyzerala dosť prázdne a trochu smutne. Po pár minútach sa vrátil a sadol si vedľa mňa. "Je tvoj otec v poriadku?" spýtala som sa opatrne. "Už pár dní mu nie je dobre" povedal "predvčerom sme ho priviezli z nemocnice". Bolo na ňom vidieť, že ho to dosť trápi. "Preto je obchod zavretý?". Prikývol "otec nechcel aby som tam bol sám, tak sme ho museli zavrieť". "A mama?". "Musela odísť sa starať o starkú". Zahryzla som si do pery. Sedel tam vedľa ako taka kôpka bez duše. Nedivila som sa. Chápala som to. Pritiahla som sa bližšie a doslova som sa okolo neho obmotala ako taká koala. Tiež si ruky ovinúl okolo mňa. Nechcela som sa to pýtať. Hlavne nie teraz no musela som to vedieť! "Kto..." zaváhala som "kto boli tí chlapi?" spýtala som sa nakoniec. Pozrel na mňa a pozorne sa mi zahľadel do očí. "Nikto s kým by si chcela tráviť čas!" odpovedal a zahľadel sa na telku "ber to tak, že čaj by si s nimi určite spokojne nepopíjala" dodal. Takže to bol niekto s kým sa zaplietli. Na prvý pohľad mi bolo jasné, že to nie sú žiadny milý ujovia, ktorý mi kúpia cukrovú vatu. "Prečo naháňali mňa?" spýtala som sa viac menej pre seba. "Netuším" odpovedal mi "ale nepáči sa mi to!". "Myslíš, že to niečo znamená?". Prikývol "ale vôbec neviem čo". Vedela som, že viac z neho nedostanem pretože on sám to potreboval všetko spracovať. Nechcela som z neho nič ťahať nasilu. Bola som šťastná za to, že nemusím byť sama a, že sa mi priplietol do cesty a pomohol mi újsť. Nebyť jeho už by ma dávno chytili! Nechcela som si radšej ani predstavovať čo by so mnou bolo. Vedela som ale, že som terčom pre všetkých. Neskôr zapol telku. Učil ma ako hrať na playstation-e. Často odbiehal kontrolovať svojho otca. Mala som obavy aj oňho aj o jeho otca. Mingi vyzeral byť totálne zničený a unavený. Mal kruhy pod očami akoby nespal už niekoľko nocí. Dohovie kedy naposledy jedol. "Nie si hladný?" spýtala som sa. "Trochu" odpovedal. U nich v chladničke som ale nič nenašla. Bolo to niečo podobné ako tá naša. Zobral klúče od obchodu a viedol ma po ceste. Až vtedy som si uvedomila, že už sa stihlo zotmieť. Byť tu po tme bolo celkom zaujímavé. Mingi bol lenivý zapínať svetlo a ja som sa s tým tiež neoťažovala. "Tvojmu otcovi by mohla pomôcť polievka" poznamenala som "môže jesť?" spýtala som sa. Otočila som sa smerom niekde kde som si myslela, že je. "Myslím, žeby to mohol zvládnuť" odpovedal niekoľko metrov odo mňa. Svietiac si jeho telefónom sme pobrali všetko čo sme potrebovali a pobrali sme sa preč. Poriadne zamkol všetky dvere a potom mi z rúk pobral nejaké veci. Protestovala som pretože mi to vôbec nerobilo problém. Uňho v kuchyni sme uvarili polievku a ešte zopár ďalších jedál. Trochu z tej polievky zobral pre otca. Dúfala som, že bude v poriadku. Keď sa vrátil, vyzeral byť trochu uvolnenejší. "Zjedol to?" spýtala som sa. Prikývol. Uľavilo sa mi. "Dokonca povedal, že bola veľmi dobrá a pýtal sa kto ju varil". Slabo som sa usmiala. "Predpokladám, že si povedal, že ty" mierne som ho podpichla. Pokrútil hlavou. "Povedal som mu, že si to bola ty". "Vie kto som?" prikývol. "Pamätá si ťa z obchodu". Celkom ma potešilo, že si ma jeho otec pamätá. "Chceš spať tu alebo hore?" spýtal sa ma o niekoľko hodín neskôr. Nemala som proti jeho obývačke nič, no nemala som pocit žeby som tu dobrovoľne dokázala zaspať. "Hore to bude bližšie k tvojmu otcovi". Prikývol. Zhasol svetlá a po tme sme kráčali po schodoch hore. "Máš rád tmu?" spýtala som sa. "Momentálne v nej vidím akúsi útechu ale inak tmu neznášam a bojím sa jej" odpovedal. Ten večne veselý a bláznivý Mingi, ktorého poznám sa momentálne utápal v tme. Vošli sme do jeho izby. Tentokrát som sa ale unúvala zapnúť svetlo. Začala som sa hrabať v batohu. Vytiahla som odtiaľ tričko na spanie. Pozrela som sa naňho. Sedel na kraji postele a skúmavo pozeral na mňa. Nenápadne som sa odpratala do kúpeľne kde som sa prezliekla a umyla si zuby. Potom som sa vrátila do izby. On tu ale nebol. Predpokladala som, že šiel pozrieť za otcom. Vliezla som do postele a zahrabala sa pod paplón. Voňal akoby bol čerstvo prevlečený! Keď sa Mingi vrátil, vypol svetlo a po tme sa došuchtal do postele. Skôr než som to urobila ja, pritiahol sa bližšie ku mne a objal ma. "Som rád, že si tu Chae" zašepkal. "Ja tiež" odpovedala som rovnako potichu. Pritiahla som sa ešte bližšie k nemu aby mi bolo teplejšie. Jeho pravidelný dych som cítila vo svojich vlasoch. "Dobrú" šepla som aj keď som vedela, že už dávno spí...