Bullying Squad

25.

Na ďalší deň ráno som zistila, že YoonSoo zmizla. Bolo po nej vyhlásené pátranie. Jej rodičia tvrdili, že ráno odišla do školy tak ako vždy no z nej sa už nevrátila. V škole ale nebola. Bola som dosť vystrašená. Vlastne celá trieda. Až na jednu osobu. Neviem prečo ale akosik by ma neprekvapilo keby s tým mal niečo spoločné.

Celý deň som sa akosik nevedela sústrediť na to čo sa dialo na hodinách. Cez obednú prestávku som šla na strechu. Tentokrát som tu ale bola sama. Obloha bola jasne modrá bez jediného obláčika. Cestou späť do triedy som videla ako Mirae beží smerom ku mne. "Chae" povedala. Zvedavo som na ňu pozrela. Bola mierne zadychčaná. "Je tu polícia" snažila sa nabrať dych "budú nás všetkých vypočúvať". "Kvôli YoonSoo?" prikývla. Trvalo to hodiny kým sme sa všetci dostali na radu. Jedina výhoda bola, že ako jej spolužiaci sme šli ako prvý. Trochu vystrašene som vošla dnu. Za stolom sedeli dvaja policajti. Pred stolom bola prázdna stolička. "Park Chae Won?" spýtali sa keď som si sadla. Prikývla som. "Kedy si naposledy videla YoonSoo?". Premýšlala som. "Deň pred tým ako zmizla". "Aký je tvoj vzťah s ňou?". "Sme kamarátky". "Mali ste niekedy spolu nejaky konflikt?". Zaváhala som. "Nie". "Mala nejaký dôvod na to aby utiekla z domu?". "Nie, vždy bola veselá a mala svojich rodičov a brata rada. Nikdy by neušla!" povedala som možno až moc nahlas. V sekunde som si zahryzla do jazyka. Práve som si uvedomila čo som povedala. "Myslíš si, že neušla z domu?". Ešte viac som si hrýzla peru no snažila som sa čo najnenápadnejšie. "Neviem" odpovedala som. Policajti sa na seba letmo pozreli. Myslím, že im bolo jasné, že niečo tajím. V duchu som si nadávala. Ako môžem byť tak neopatrná. "Mala nejakých nepriateľov?". A je to tu. "Zapni mozog dievča!" hovorila som si v duchu "všetko čo povieš môže zmeniť situáciu pre všetkých!". Pokrútila som hlavou. "Neviem o tom" dodala som. Obaja na mňa pozorne pozerali. Pokojná a vyrovnaná tvár je to čo som sa snažila si udržať. "Ďakujeme" povedali po chvíli "môžeš ísť". Prekvapilo ma to. Čakala som, že na mňa vybalia ďalších niekoľko otázok. Moje vnútro mi hovorilo, že to nebude ale take jednoduché. "Myslím, že bude lepšie ak budem mať oči na stopkách" hovorila som si v hlave. Keď som vychádzala vo dverách sa objavil San. Pozrel rovno na mňa. Jeho tvár vyzerala chladne no v jeho očiach som videla niečo iné. "Strach?" prebleslo mi v hlave. Keď sme sa míňali, vrazil do mňa. Pozerala som za ním ako kráča ku stoličke. Policajtom zrejme neuniklo jeho gesto voči mne, pretože na ich tvárach sa objavil skúmavý pohľad. Vrátila som sa do triedy a sadla si na svoje miesto. "Čo sa ťa pýtali?" pribehla Mirae. "Myslím, že sa všetkých pýtali to isté" odpovedala som a slabo sa na ňu usmiala. Súhlasila. Sadla si na stoličku oproti mne. "Bože čo keď sa jej niečo stalo?" v jej očiach som zahliadla slzy. "Myslíš si, žeby naozaj bola schopná toho utiecť z domu?" spýtala sa ma "nemala by na to dôvod, poznám ju už od škôlky! Nikdy nemala ani len podobné myšlienky" vyzerala byť veľmi zúfala a zmätená. "Som si istá, že by nikdy neutiekla z domu" povedala som potichu, tak aby to počula iba ona "ona neutiekla Mirae" dodala som a pozrela jej hlboko do očí. Zalapala po dychu. "Myslíš si, že..." snažila sa prísť na to čo vôbec chce povedať ....,že nezmizla len tak?" hovorila rovnako potichu ako ja. Prikývla som. "Neviem čo sa deje no musíme byť opatrné!" povedala som jej. Pozerali sme si do očí. "Asi viem načo narážaš" povedala po chvíli. Pozrela smerom ku dverám vo chvíli keď sa v nich objavil San. Chystala sa vstať no ja som ju chytila za ruku. "Hlavne nič nerob sama!" zašepkala som jej. Mlčky mi pozerala do očí a po chvíli nakoniec prikývla. Zazvonilo na predposlednú hodinu.

Po poslednej hodine som ostala v triede sama. Mala som službu a tak som upratovala najrychlejšie ako som vedela aby som to mala čo najskôr za sebou. Cestou ako som vynášala smeti som na ihrisku videla hrať niekoľkých chalanov futbal. Teda tak to na prvý pohľad vyzeralo. V skutočnosti si kopali tašku nejakého chalana. Vyzeral ako prváčik. Nemala som v pláne sa do toho nijako zapájať. Preto som rýchlo vyhodila odpadky a kráčala späť do triedy tváriac sa, že nič nevidím. Bola som rada, že vôbec ešte žijem. Nepotrebovala som sa zapliesť do niečoho ďalšieho. Keď som v triede utierala tabuľu mala som pocit, že som zastriehla pri dverách nejaký pohyb. Nevenovala som tomu ale pozornosť. Keď bolo všetko hotové, zobrala som si tašku a šla domov. "Hej slečinka" ozvalo sa počas toho ako som kráčala po chodbe. Zastala som a pomaly sa otočila. Predo mnou stál asi dvoj metrový chalan. V živote nikdy som ho tu nevidela. Dokonca ani nemal na sebe školsku uniformu. No viac ako 20 rokov nemal. Bol celý v čiernom a na tvári mal výraz,  ktorý sa mi ani v najmenšom nepáčil. Chcela som sa rozbehnúť preč no presne v tej chvíli ma schmatol za ruku a prudko sotil do steny. Skôr než som sa spamätala, mal ruku veďla mojej hlavy a tvár kúsok len od tej mojej. Na perách mu pohrával škodoradostný úsmev. "Konečne som ťa našiel" povedal. Zamrzla som. "Našiel? Mňa? Prečo?!" behali mi otázky v hlave. Chytil ma za bradu a mierne mi ju nadvihol. Srdce mi bilo ako splašené. Premeral si ma a usmial sa ešte viac. Pustil mi bradu a oddialil sa. Ponaťahoval sa až mu všetky kosti popukali. Striaslo ma. Premýšlala som čo urobiť. "Bežať? Alebo ísť s ním dobrovoľne? Čo je vôbec zač?!" mozog mi fungoval na plné obrátky. Podišiel ku mne. Opäť ma chytil za bradu. "Má dobrý vkus" poznamenal. "Kto?" bola moja otázka, ktorú som ale nevyslovila. Schmatol ma za ruku a začal ma ťahať preč. Hneď som sa začala brániť. Snažila som sa vymámiť si ruku z jeho zovretia. Zjavne ho to naštvalo. Prudko ma sotil do steny. No tentokrát o dosť silnejšie. Natoľko, že som skončila na zemi. "Myslel som si, že s tebou nebude problém" povedal "ale zjavne som sa mýlil". Schmatol ma za vlasy načo som mierne vykríkla pretože to nebolo zrovna najjemnejšie. Prinútil ma vstať. Snažila som sa si vyslobodiť vlasy no jeho zovretie bolo dosť pevné. Ako z kameňa. Odhodil ma smerom na zem. Ale tak, že mi tvár doslova vrazil do zeme. Pocítila som takú bolesť, že som na moment mala pocit, že mi rozmliaždil lebku. Zalapala som po dychu. Vo chvíli keď ma opäť vytiahol na nohy, som pocítila ako mi po tvári steká niečo teplé. "Pozri čo si spôsobila!" povedal naštvane. Pustil mi vlasy. Z vačku vytiahol balík vreckoviek. Schmatol ma za ruku a viedol ma na vecká. Tam ma posadil na pultík v ktorom boli zabudované umývadla. Namočil vreckovku a priložil mi ju na čelo. Ďalšou mi utrel zbytok tváre. Oprela som si hlavu o stenu pretože sa mi mierne točila. To čo následovalo ďalej som nevedela či mám brať ako zázrak alebo len ako náhodu. Počuli sme spláchnutie záchodu a z jednej z kabínok vyšiel San. V momente keď nás zbadal zmeravel. Ten chlap sa naňho naširoko usmial. "Pozri koho som našiel" povedal mu a počas toho ma opäť schmatol za vlasy. Takmer som pri jeho sile zletela z umývadla no naštastie tomu zabránil. "Pusti ju" precedil San pomedzi zuby. Ten chlap sa len rozosmial. "Prečo by som to robil?!" smial sa ešte viac "veď ona je zlatá baňa!". Skôr než stihol podniknúť niečo ďalšie, San sa k nemu rozbehol a vrazil mu. Skôr než som zletela ma zachytil a mierne odstrčil nabok. Oprela som sa o stenu aby som nespadla. Obaja sa tam začali mlátiť tak, že som mala pocit, že sa pozabíjajú! Zo strachom v očiach som ich sledovala. Ten chlap Sanovi treskol hlavu o umývadlo. Ta rana ma zabolela aj zaňho. Mierne sa zapotácal no vyzeral, že to s nim nič nespôsobilo. V spravnej chvíli San využil svoju šancu a odhodil ho do strany. Bolo to tak silné, že ním prerazil sklené dvere na miestnosti s upatovacími potrebami. Ten chlap nehybne ostal ležať medzi črepmi skla. Krv mi stuhla a vydesene som naňho pozerala. Potom som pozrela na Sana, ktorý prudko dýchal. Bol dobití a vyzeral byť vystrašený tým čo práve urobil. Rozbehol sa ku mne, chytil ma za ruku a žačal ma ťahať čo najrýchlejšie preč. Moja hlava ale nedokázala zvládať beh. Mierne som sa zapotácala. Zastali sme. Moje ruky si obmotal okolo krku a zodvihol ma na ruky. Ovinula som si nohy okolo jeho chudého pásu a hlavu si položila na jeho rameno. Bežal čo mu sily stačili...