Bullying Squad

29.

"Ja netuším čo od nej chceli!" hovoril Mingi naštvane do telefónu. Zastala som pri vchode do kuchyne ale tak, aby ma nevidel. "Nie" hovoril ďalej. Snažila som sa nehýbať a poriadne ani nedýchať. Nechcela som aby zistil, že som tam. "Musíme niečo urobiť!" jeho tón hlasu sa zmenil na ustarostený. V kútiku duše som dúfala, že sa dozviem aspoň niečo. "Nemôžem teraz..." pokračoval ".....fajn dojdem. Ale nemôžem byť preč dlho. Kvôli otcovi". Chcela som vedieť s kým volá. "Hej je na tom dosť zle". Mierne ma zamrazilo. "Chae? Nie, je v pohode". "Si si istý?" pomyslela som si. Nevedela som, či som v pohode. Bola som rada, že ešte žijem. Zložil. Potichu som si povzdychla. Nedozvedela som sa nič. Počkala som ešte pár minút a potom som vošla do kuchyne. Hneď sa na mňa otočil. Usmial sa. "Ako sa dokáže usmievať a tváriť, že je všetko v poriadku?" pýtala som sa v hlave. Jeho usmev ale prinútil usmiať sa aj mňa. "Práve som chcel chystať raňajky" povedal. Trochu pochybovačne som naňho pozrela no nepovedala som nič. Podišla som k nemu a začala mu pomáhať. Do pol hodiny sme mali hotové raňajky. Presunuli sme všetko do obývačky na stôl a tam sme si zapli telku. Po raňajkách ma učil hrať playstation. Dúfala som, že aspoň trochu mi to pôjde, no mýlila som sa. Mingi sa na mne zabával. "Ukáž" povedal. Pritiahol sa bližšie ku mne. Jednu ruku prehodil okolo mojich ramien a jeho dlane položil na moje ruky. Jeho prstami navygoval moje a milo a trpezlivo mi to vysvetloval. Naše pohľady sa na moment stretli. Mlčky sme si pozerali do očí. Jeho oči síce pripomínali malé čiaročky no aj tak som v nich videla viac než tisíc slov. Videla som v nich všetky jeho pocity, ktoré ním kolovali. Z rúk mi zobral joystick a položil ho na stôl. Pritiahol si ma bližšie k sebe. Rukami ma silno objal okolo pásu a hlavu si zaboril do môjho krku. Jeho dych som cítila na mojej kľučnej kosti. Svoje ruky som obmotala okolo neho a hladkala ho po chrbte. Bradu som si položila na jeho rameno. "Chae" zašepkal. "Áno?" odpovedala som rovnako potichu. "Bojím sa". V jeho hlase bolo počuť, že sa premáha. "Bude to v poriadku" šepla som a ešte pevnejšie ho objala. Myslím, že plakal aj keď sa to snažil potlačiť a tie slzy zadržať. Rozumela som ako sa cíti. Chcela som preňho niečo urobiť. No jediné čo som v tej chvíli dokázala bolo, že som ho hladkala po chrbte a nechala ho vyliať všetky svoje pocity von. "Človeku sa vždy uľaví keď si poplače" hovorila som si v hlave. No čím viac som cítila jeho bolesť a slzy, tým viac sa chcelo plakať aj mne. Po dlhej chvíli som proti nim už nevedela bojovať ani ja. Nechcela som plakať.  Nie teraz keď som mala byť jeho opora. Oddialil sa a pozrel mi do očí. Rukávom na tričku som mu začala utierať líca zmáčané od sĺz. Tie moje boli na tom iba o trochu lepšie. Mala som pocit, že sú to hodiny čo sme si mlčky hľadeli do očí. Moje ruky boli celý čas na jeho lícach. Zrazu ma za ne chytil a jemne mi ich zložil. Pár sekúnd na ne pozeral a mala som pocit, že som na jeho tvári na okamih zahliadla slabý úsmev. "Mal by som ísť pozrieť otca" povedal mierne chraplavým a tichým hlasom. Nie veľmi ochotne mi položil ruky na kolená a pustil ich. Keď sa vrátil, skôr než niečo urobil som ho pevne objala. Chcela som aby vedel, že som tu preň ho. Ovinul ruky okolo mňa a tvár si zaboril do mojich vlasov. Po nejakom čase mi naznačil aby sme sa presunuli na sedačku. Chvíľu sme sedeli no nakoniec sme si ľahli. Hladkala som ho po vlasoch. Mal zatvorené oči a vyzeral pokojne. Vtedy som pochopila, že zaspal. Veľmi opatrne som sa vymámila z jeho objatia. Zakryla som ho dekou a pobrala sa do kuchyne. Uvarila som obed. Trochu som z toho zobrala na tácku a pomaly vyšla po schodoch hore. Slabo som zaklopala a potom vošla dnu do izby. Jeho otec ležal v posteli na chrbte. Mal zavreté oči. Potichu som pristúpila ku nočnému stolíku vedľa postele a položila naň tácku. Opatrne som mu skontrolovala pulz. Vyzeral, že len spí. Keď som chcela rovnako potichu odísť z izby, prebral sa. Slušne som sa predstavila. Slabo sa na mňa usmial. Popýtal sa ma na zopár vecí a ja som mu na ne odpovedala. Pýtal sa odkiaľ sa s Mingim poznáme, či som jeho spolužiačka, kamarátka a tak ďalej. Najviac ma ale potešila otázka "odkiaľ ťa poznám". S úsmevom som mu odpovedala, že z obchodu. Na jeho tvári sa tiež objavil úsmev. Povedal aby som si sadla vedľa neho na okraj postele. Pomohla som mu s jedením. Potom mi rozprával ešte nejaké historky o Mingim keď bol menší. Z niektorých som bola dosť prekvapená na iných som sa pobavene smiala. Po asi hodine, možno aj viac, som ho nechala opäť oddychovať. Vyzeral byť veľmi slabý. Bol belší než stena a jeho dych bol nestabilný. Mala som pocit, že sa mu dýcha veľmi ťažko. Predtým ako som odišla z izby som ešte na chvíľu vyvetrala. Potreboval trochu čerstvého  vzduchu. V kuchyni som všetko poupratovala a tiež sa najedla. Keď som sa vrátila do obývačky, Mingi ešte stále spal. Nedivila som sa. Celé dni a noci dával pozor na otca. Keď som podišla bližšie k nemu, na stole som si všimla jeho telefón. Práve mu niekto volal. Zvuk mal vypnutý takže to nebolo vôbec počuť. Pozrela som naňho. Spal. Dostatočne tvrdo. Zobrala som telefón a vybehla hore schodami do jeho izby. Bolo to neznáme číslo. Tam som sa zamkla a zodvihla. Nepovedala som nič. Iba som čakala. "To ti trvalo do čerta!" ozvalo sa "chceš ma do čerta nasrať?!" pokračoval hrubý mužský hlas. "Kde sú moje prachy a tovar?!" ozval sa po chvíľke ticha "meškáš už týždeň!" naprázdno som prehĺtla. Mala som nutkanie sa spýtať aký tovar. No musela som vydržať ešte chvíľu. Chcela som vedieť aspoň niečo! "Čo len ty...s vami kšeftovať ma privádza do šialenstva!" hovoril naštvane ďalej. Hrýzla som si do pery. "Ešte chvíľu" napomínala som sa.  "Chceš ma naštvať natoľko, že to už nebudú len vyhrážky?!? Sám dobre vieš v akých sračkách aj s tvojou partiou si! Ak nechceš aby sa stalo niekomu ďalšiemu niečo tak si láskavo pohni! Dávam ti čas dva dni! Potom to bude mať následky!" zložil. Mierne som sa triasla. "Niekomu ďalšiemu?!" hovorila som si. Môže to mať niečo spoločné zo zmiznutím YoonSoo a Dahwee?! Nohy sa mi začali triasť tak, že som sa zviezla na zem. "Kto ste? A čo od nich chcete?!" to boli otázky, ktoré som sa chcela spýtať. No nemala som odvahu. Mala som však pravdu, keď som si myslela, že to nie je len jeden problém. Bolo ich niekoľko!

Vrátila som sa do obývačky, telefón som položila presne na miesto kde bol predtým. Z tašky som vytiahla kúsok papiera čo som vytrhla z jedného zo zošitov a napísala som mu odkaz. "Musela som ísť domov. Prosím napíš mi ak budeš potrebovať pomoc!". Dopísala som tam svoje telefonné číslo a nechala som ho položený vedľa jeho mobilu. Naposledy som naňho pozrela a potichu som sa vybrala ku vchodovým dverám.

Doma som premýšlala nad všetkým. Predovšetkým nad mojím plánom...