Bullying Squad

21.

O 3 dni
Konečne ma pustili z nemocnice. Ruku som mala zašitú a zaviazanú. Bola som natoľko nadopovaná liekmi, že by som bolesť nemala cítiť ešte najbližší týždeň. Samozrejme z nemocnice volali mame. Tá doslova doletela v priebehu pár hodín celá vystrašená. Lekári nám povedali, že sa mám šetriť a dávať si pozor na štichy. O pár dní mi ich budú zase vyberať takže sa sem budem musieť vrátiť. Mama chcela aby som ostala ešte niekoľko dní doma no ja som nechcela hneď na začiatku nového semestra vymeškávať a tak som sa pobrala do školy. Keď ma baby videli hneď sa začali zaujímať. Povedali, že triedna im povedala čo sa stalo a tak sa ma pýtali či som v poriadku. Povedala som áno aj keď som sa tak necítila. Zo všetkým mi pomáhali. Nosili mi tašku, obed všetko. Bola som za to vďačná. Aspoň som nemusela tú ruku namáhať. Prázdne miesto za mnou ma znepokojovalo. Celý čas som bola myšlienkami pri tom čo sa stalo. "Kto bol ten chlap?" pýtala som sa samej seba stále. "Vraj: porezala sa na rozbitom skle keď spadla" to bolo to čo povedali v nemocnici. Dnes mala byť telesná. Kedže som od nej na istý čas bola oslobodená, učiteľ mi dovolil byť mimo bazénu. Sedela som v záhradke na schodoch. Zrazu som zaregistrovala vedľa seba pohyb. "Vidím, že si už v poriadku" povedal a slabo sa usmial na mňa keď si sadol. Prikývla som. "Tak je dobre potom" zjavne sa mu uľavilo "bál som sa čo sa stalo keď o tom hovorili" dodal. "Čo hovorili?" chytila som sa príležitosti. "Jongho vyzeral byť strašne mimo a Hongjoong tiež. Boli celý dobitý. Jongho povedal, že si v nemocnici" nadýchol sa "to pohlo aj s ostatnými, vyzerali byť naštvaný". "Hovorili aj niečo viac?". "Nie, neviem" na chvíľu sa odmlčal a zamyslel. "Boli dosť tajnostkársky predo mnou. Vôbec sa o tom nechceli rozprávať v mojej prítomnosti. Dokonca aj Yeosanga vyhodili spolu so mnou". "Vyhodili?!" spýtala som sa prekvapene. Prikývol "poslali nás domov, že to nie je to čo by sme mali počuť". Bola som ešte viac ohromená. "Chae, musíš si dávať pozor!" povedal čím ma myšlienkami vrátil späť na zem "a držať sa od nich čo najďalej!". Pozerala som mu do očí. Myslel to smrteľne vážne. "Ja sám mám z nich strach z toho čo niekedy hovoria!" pokračoval "možno to tak nevnímaš keďže sú na vonok pri tebe iný no ani v najmenšom nie sú vhodná spoločnosť!". "Iný?" spýtala som sa. Prikývol "pred tebou sa tvária ako milý, dobrý no ani zďaleka taký nie sú. Tvária sa, že je všetko v poriadku no nie je!" začínala som byť znepokojená a v mysli sa mi znovu prehrávali všetky tie videá s nimi. "Dokonca aj predo mnou sa tak tvária no vidím na nich, že to len hrajú". Spomenula som si na to, že mi aj Yeosang aj Yunho hovorili aby som si dávala pozor. "Drž sa od nich čo najďalej!" dodal. Znovu som sa naňho poriadne zadívala. "Nechcem ťa vidieť znovu zranenú len kvôli nim!" povedal a vtedy som si opäť spomenula na toho chlapa. "Vieš niečo o tom čo sa deje?" spýtala som sa s malou nádejou. Pokrútil hlavou. "Ako som už povedal poslali ma preč". Povzdychla som si. Stále som si však myslela, že by sa mohol dozvedieť niečo viac ako ja. "Hovorili čo sa stalo?" spýtala som sa. Pokrútil hlavou. Bola som v presvedčení, že by to mal vedieť. "Drž sa od nich ďalej!" povedal tónom, ktorý by som si uňho nikdy nepredstavovala "už nikdy sa k nim nepriblížuj!" pokračoval. Vyzeral byť z toho dosť mimo. V jeho očiach som videla strach. "Prisahaj, že už nikdy sa ku nim nepriblížiš!" žiadal odo mňa. Nevedela som či mu to dokážem sľúbiť nie to ešte prisahať. Bolo to dosť ťažké sa od nich držať ďalej hlavne keď oni mi vždy vpadli do cesty nie ja im! Tak či tak mal z časti pravdu. Potvrdzovala to moja ruka. Nemala by som sa držať v ich blízkosti. Nevedela som čo robiť no nakoniec som mu to sľúbila. Zrazu som sa ale zastavila. "Počkaj" povedala som a on na mňa prekvapene pozrel "to znamená, žeby som sa nemala stretávať ani s tebou!". Chvíľu na mňa pozeral a potom len mávol rukou "ja ani nie som člen poriadne" dodal. Nadvihla som jedno obočie. "Naozaj nie!" ujistoval ma "keby som bol tak by ma neposlali preč a neboli by predo mnou tajnostkári!". Mal asi pravdu. Keby ho naozaj brali ako jedného z nich zasvätili by ho do toho. Náhle ma potľapkal po chrbte a vstal. Prekvapene som naňho pozrela. Ukázal na imaginárne hodinky na ruke a zakyval mi na odchod. Po pár minútach som pozrela na svoj telefón a zistila, že je už dávno po telesnej. Prudko som vstala a rozbehla sa do triedy. Stihla som to veľmi tesne pred tým ako prišiel učiteľ.