Bullying Squad

35.

"Do čerta!" skríkol naštvane. Rozbíjal všetko doradu. "San, prosím ťa, upokoj sa!" hovoril naňho Hongjoong. On však nepočúval. My ostatný sme tam bezmocne stáli a len sa prizerali. Bol úplne mimo. Absolútne sa nedokázal ovládať. Nedivil som sa mu. Tiež mi nebolo všetko jedno. Veľa veciam som stále nerozumel no vedel som, že tentokrát to je niečo naozaj veľké. Vedel som, že je to naozaj obrovský problém. Ako som už veľakrát zistil San mal problémy sa ovládať v takýchto situáciách. Vždy bol úplne nepríčetný. No bolo to vždy iba vtedy keď išlo o ľudí, na ktorých mu záležalo. Yunho k nemu podišiel a objal ho v snahe ho upokojiť. "Nemôžeš za to!" hovoril mu. San ho prudko odstrčil a s pohľadom diabla naňho pozrel. "Že nemôžem?!?" skríkol "a kto iný za to môže?! Je to len moja vinna, že som tomu nezabránil! Že som jej dovolil odísť!" jeho hlas postupne klesal. Zahrabol si ruky do vlasov. Mal som pocit, že plače. Keď sa mierne otočil na nás, bol som si tým istý. Jeho líca sa leskli v slabom odraze slnečných lúčov, ktoré sem prenikali cez dverené dosky na oknách. "Čo budeme robiť?!" spýtal sa zúfalo "nemáme prachy! Nemáme ani tú zasranú vec čo od nás chcel! Nemáme nič!". Seonghwa k nemu podišiel a pevne ho objal. Nechali ho vyplakať. Za posledne mesiace bolo toho naňho priveľa. Prišiel o rodinu. Musel sa o seba starať sám. Mal kvôli tomu tri roboty. Zadĺžil sa u nesprávnych ľudí. Robil blbosti, kvôli ktorým striedal školy jednu za druhou. Našťastie aspoň na tejto sa držal. Nikto z nás to nemal ľahké. Seonghwa žil len s jeho babkou. Možno práve preto bol taký starostlivý a stále nám varil. Jongho musel pomáhať svojej mame staraním sa o jeho postihnutého brata. Jeho mama nezvládala sama platiť všetky účty a tak musel mať tiež niekoľko brigád. Hongjoong bol z domova pre mládež. Bolo to niečo ako sirotinec no mali to na starosti postarší pár, ktorý sa staral o niekoľko odvrhnutých detí. Hongjoonga jeho rodičia opustili keď mal 10 rokov. Yunho sa mohol zdať silný, no jeho otec bol alkoholik a tyran. Jeho mama bola vo väzení za krádeže. Všetky prázdniny a sviatky trávil u svojho deda len aby bol čo najmenej zo svojim otcom. Zrazu zazvonil niekomu telefón. Až vtedy som si uvedomil, že je tu aj Mingi. Posledné týždne bol stále s otcom. Bol veľmi chorí. Nevyzeralo to s ním najlepšie. Kvôli tomu museli mať aj zavretý obchod, ktorý bol ich jediný prínos peňazí. Jeho mama bola práce neschopná kvôli zraneniu, ktoré sa jej stalo ešte keď bola mladá. Teraz však bola ešte aj preč kvôli jej mame, pretože bola tiež chorá. A ona bola jej jediná príbuzná. O Wooyoungovi som toho vedel len málo. Možno preto, že bol v partií krátko. Vedel som však, že jeho rodina bola zadĺžená všade kde sa dalo. Wooyoung sám bol vo veľkých problémoch. Nevedel som však nič viac. Moc sa s nami nerozprával. Bol som si ale istý, že je nám vďačný za to, že sme ho vzali do partie. Zopárkrát čo som ho videl túlať sa po škole bol vždy sám. Nemal kamarátov a ešte ho aj šikanovali. Nevravím, že sme to aj my neurobili. No iba raz. Potom sme mu navrhli aby sa ku nám pridal. Pár dní som ho už ale nevidel. Rok dozadu táto partia fungovala ako najväčšia skupinka tyranov na našej škole. Robili to pre zábavu a preto, že oni sami boli ranení vo vnútri a nevedeli sa s tým zmieriť a tak ubližovali ostatným. Predovšetkým bohatým detičkám, ktoré mali všetko. Neskôr ale keď začali v škole šilanovať aj iný a už neboli jediný, začali pomáhať všetkým, ktorý boli utláčaný. A vraciať to za nich tým, ktorý si to zaslúžili. Ani neviem ako táto partia presne vznikla no myslím, že jej tvorcom boli Hongjoong a Yunho. I keď sa to veľakrát nezdalo a človek by si myslel, že práve San je ten hlavný. San sa do partie pridal niečo krátko po tom ako prestúpil na túto školu. Vtedy bol v partií už aj Mingi. Postupne si vytypovali aj ostatných. Ako som pochopil vždy si vyberajú ďalšieho člena na základe niečoho. Dodnes neviem prečo si vybrali mňa no vedel som, že som tam niečo ako čierna ovečka. Vždy som len mlčky stál alebo sedel a len som počúval. Nikdy som moc nehovoril. Možno to bolo spôsobené aj tým, že som začal hovoriť až vo svojich 5tich rokoch. Rodičia si mysleli, že som nemí no keď som konečne začal hovoriť boli nesmierne šťastný. No moja tichosť a bojazlivosť sa so mnou tiahla až dodnes. Všetci to pripisovali tej udalosti čo sa stala keď som bol malý. Mali sme autonehodu po, ktorej som ostal v šoku dlhý čas. Už ako malý som chodil k psychiatrovy. Postupne sa to zlepšovalo. No opäť sa to zhoršilo tri roky dozadu keď môj brat spáchal samovraždu rovno pred mojími očami. Prosil som ho aby to nerobil. Plakal som. No i napriek tomu som o neho prišiel. Nedokázal som mu v tom nijako zabrániť. Dostal som sa po tom do ťažkých depresií a prestal som hovoriť. Zlepšilo sa to až teraz keď sa objavila Chae. Keď som sa nad tým zamýšlal nerozumel som prečo ju chalani stiahli do partie. Za prvé bola prvé dievča v partií. Za druhe nikto sme ju nepoznali. Nevedeli sme aká je. Aký je jej príbeh. Jednoducho San prišiel s tým, že v jeho triede je nové dievča. Až keď sme ju uvideli začínal som chápať prečo to navrhol. Chaewon bola polovičná korejčanka. Bolo to vidieť hneď na prvý pohľad. Akosik som pochopil, že by to mala v škole ťažke hlavne kvôli tomu. Ludí ako ona by tu rozniesli na kopytách. Neprežila by tu ani rok. A tak nejako ju postupne stiahli do partie. Bol som zato rád pretože jej prítomnosť mi akosik pomáhala s mojou psychikou. Vždy keď som ju videl sa v mojom vnútri rozsvietilo akési svetielko. Mal som pocit, že jej môžem povedať čokoľvek. Preto som pri nej hovoril viac než pri hocikom inom. Mal som v ňu dôveru, ktorú som doposial nemal pri nikom. No teraz som sa bál. Bál som sa, že o ňu prídem. Že prîdem o svoje svetlo v tme. Všetky problémy, ktoré chalani mali a o ktorých mi veľa nepovedali, si odskákala ona. Trpela od prvej chvíle ako medzi nás prišla. Nikto sme to nečakali. Nikto sme sa nad tým ani len nezamýšlali, že práve po nej pôjdu všetky naše problémy. Mingi vytiahol telefón z vačku a pozrel na displej. "To je on" povedal a na prázdno prehĺtol. Všetci sme sa v momente zhlúkli do tesného kruhu. Mingi trasúcou sa rukou zdvihol hovor a dal ho na hlasný odposluch. "Halo?" povedal. V jeho hlase bolo počuť strach. "Som rád, že si mi to zodvihol" ozvalo sa z telefónu "myslím, že vieš prečo volám však?!". "Áno" odpovedal. "Máte na to 24 hodín. Potom to dievča zomrie!" zložil. Stuhol som pri tej myšlienke. Vôbec som sa neodvažoval si ani predstaviť ako musí práve Chae trpieť. Bál som sa. Chcel som ju odtiaľ dostať. "To nedokážeme!" povedal zúfalo Hongjoong "nepodarí sa nám zohnať tri litre do 24 hodín! A už vôbec nie nejaký posratý usb kľúc o ktorom ani nevieme kde je!". "Pôjdeme tam a zmlátime ich! Veď predsa vieme kde majú ich doupie!" povedal Jongho. "To nedokážeme Jongho!" ozval sa Yunho. "Je ich päťnásobne viac ako nás!" pridal sa Mingi "Možno by sme dokázali zmlátiť troch ale zvyšny dvadsiati by nás rozdrvili na prach!" dodal. Seonghwa prikývol. "Čo urobíme?" spýtal sa zúfalo San. Chvíľu bolo ticho. Všetci premýšlali. Chystal som sa niečo navrhnúť no bál som sa. Nebol som si istý či môžem. Môj pohľad sa stretol zo Seonghwovym. "Pôjdeme na políciu!" povedal. Slabo som sa usmial na znak vďaky. Dokonale to z mojich očí vyčítal. "Zbláznil si sa?!?" zvreskol naňho Hongjoong. "Ak tam pôjdeme neskončí to len pri tomto!" pridal sa San. "Prídu na všetko!" dodal Mingi. "Lenže tu nejde len o nás! Ide tu o niekoho iného! Myslite na Chaewon!" skríkol na nich Seonghwa "ide tu o minúty! Ak si nepohneme zabijú ju!" hovoril mierne pokojnejšie "ona za nič nemôže! Je v tom nevinne! Chcete ju nechať trpieť miesto nás?!? Netrpela už dosť?!". Znelo to ako keď matka dohovára svojim deťom po tom čo vyparátili nejakú neplechu. Mal však pravdu. Aspoň ja som s ním súhlasil. Nešlo len o nás. Išlo o Chae! "Ja nechcem skončiť ako moja matka!" povedal Yunho a v očiach sa mu leskly slzy "nechcem ísť do basy!". "Nezavrú ťa do basy!" Ozval sa San s chladným tónom v hlase "nie si plnoletý! Ani jeden z nás! Ak aj na všetko prídu skončíme tak najskorej v nejakom nápravnom zariadení!". Mlčky som naňho pozeral. Vyzeral, že sa mierne triasol. Bola mu zima? Alebo to bolo od strachu? "Aspoň vy teda" šepol takmer nepočuteľne. Pozrel si na ruky. Mal na nich zaschnutú krv a videl som, že jeho hánky boli celé rozbité. Vedel som, že sa niečo stalo. Niečo, čo si začínal vyčítať. Nevychádzal odtiaľto takmer vôbec už pár dní. Chalani sem za nim stále chodili. Nosili mu jedlo a pitie. Mňa sem zavolali po tom čo im San volal, že Chae uniesli. Malo to byť niečo ako porada. Alebo skôr stetnutie na vymyslenie plánu. Teraz sa však len mlčky pozerali jeden na druhého. Nikto to nechcel urobiť. Nikto nechcel ísť na políciu. No sami sme už aj tak nemali šancu niečo vyriešiť. "Aj tak sme sa držali už dlho" povedal zrazu Seonghwa. "Nebude to potom pre nás ľahké. Zanechá to na naších životoch následky no budme voči sebe úprimný! Nestojí nám to za to aby Chaewon kvôli nám trpela. Nestojí to za to aby jej ublížili miesto nás. To dievča má ešte celý život pred sebou" hovoril ďalej. "Ale ak na tú políciu pôjdeme a na všetko prídu ostane sama!" povedal Mingi "bude to pre ňu v škole ťažké! Obzvlášť v tej našej!". "Preto je lepšie ju nechať radšej umrieť?" Seonghwa. "Nie...ja..." Mingi sa zakoktal. Nevedel čo robiť. Bol na pokraji síl. Všetci sme boli. Nikto z nás nevedel čo urobiť. Čo bolo v tejto chvíli správne?