Bullying Squad

31.

Moje vedomie začalo opäť pracovať. Uvedomila som si, že žijem. Hrdlo ma pálilo a cele telo ma bolelo. Nevedela som sa ani pohnúť. Bolo pre mňa ťažké otvoriť oči čo i len na malú škáričku. Snažila som sa aspoň mierne pomrviť. Slabo som začula pri tom akýsi zvonivý zvuk. Keď sa moje oči konečne otvorili, bola som v tmavej miestnosti. Ležala som na zemi. Ten zvonivý zvuk boli reťaze, ktorými som bola priviazana. Cítila som divný zápach. Ťažko som dýchala. Pomaly som sa obzerala okolo seba. Už sme neboli v jeho byte. Bola som v nejakej pivnici. Všade okolo boli nejaké nástroje. Pomaly som sa posadila. Reťaze mi aj tak viac pohybu nedovolili. Hlava ma neskutočne bolela a v hrdle som mala nepríjemné sucho. Väčšie než na sahare. Bola som celá špinavá a doodieraná. Matne som si pamätala čo sa dialo po tom čo som stratila vedomie. Prebrala som sa na to, že mi dával umele dýchanie. Vraj som ho takmer opustila ešte skôr než sa so mnou vôbec stihol poriadne zabaviť. Bola som mimo a nebola som príliš pri vedomí. Pamätala som si, že ma niesol na rukách a viezol v aute. Viem, že som sa bránila. Preto mám všade odreniny. Špinavá som od podlahy. Pozrela som na svoje oblečenie. Na blúzke som  mala odtrhnuté niektoré gombíky. Nemala som jednu tenisku a ponožku som mala deravú. Mala som pocit akoby som bola skôr po zápase s divou zverou. "Och, už si konečne hore!"ozvalo sa zrazu a z tmy sa vynorila jeho vysoká postava. Na tvári mu pohrával úsmev. Hodil mi flašu vody. Naštastie som na ňu dočiahla. Keď som dopila, všimla som si, že mám ruky od krvi! V momente ako sa ku mne priblížil som aj pochopila prečo. Polku tváre mal celú zaliatu krvou. Vydesene som naňho hľadela. "Jaj, toto?!" ukázal na svoju zakrvavenú časť tváre "to si urobila keď som ťa chytil! Vrazila si mi kameň do hlavy!" jeho tón hlasu znel desivo! "Chytil?" spýtala som sa tak slabým hlasom, že som si nebola istá, či som to povedala nahlas. "Ty si nepamätáš?!". Snažila som sa si rozpamätať. "Keď som si chcel s tebou užiť trošku viac, začala si sa brániť. Kričala si, metala si sa a nakoniec si ušla! Keď som ťa dobehol skôr než si vybehla na cestu a skončila pod autom, ako odmenu som od teba dostal ranu kameňom, ktorý si schmatla na ceste". Jeho hlas mi spôsoboval zimomriavky po celom tele. Chlad pivnice k tomu tiež moc nenapomáhal. "Nakoniec som ťa dovliekol naspäť sem a priviazal na reťaze aby si už nemohla ujsť!" dodal. Pomaly sa mi začínalo v hlave rozvydnievať. Začinala som sa na to rozpamätávať. Čo hovoril, bola pravda. Pri úteku som stratila tenisku a roztrhala si ponožku. Gombíky na blúzke mi ale odtrhol on keď ma zdrapil pred tým ako som skončila pod autom. Bolo to všetko po tom ako ma doviezol sem. Čo sa dialo predtým som si zatiaľ nevedela spomenúť. S desivým výrazom na tvári podišiel ku mne. Chcela som sa odsunúť ďalej ale reťaze ma nepustili ani o milimeter. Cítila som ako sa mi zarezávajú do kože. Mala som ich až prisilno uviazané na tele. Na rukách som už mala modriny od nich. Schmatol ma za bradu. "Myslel som si, že to s tebou bude hračka ale zjavne som ťa podcenil" povedal "teraz mi už ale nič nezabráni v tom aby som si s tebou užil plnú zábavu" začal sa psychopaticky smiať. Priblížil sa ku mne. "Budeš prosiť o to aby som ťa zabil!". V jeho očiach mu pohrávali šialené iskričky. Jazykom mi oblízol krk. Chcela som sa brániť. No reťaze mi bránili v akomkoľvek pohybe. "Vieš ako moja sestra umrela?" spýtal sa ma keď sa oddialil a na najbližšej polici niečo hladal. Iba som prehĺtla. Nevedela som to a bola by som radšej keby to tak ostalo... "Umučili ju k smrti" otočil sa ku mne s úsmevom na perách. V ruke držal pílku a kráčal ku mne. Zdesene som sa začala metať dúfajúc, že sa tie reťaze zázrakom odtrhnú. Tie ale držali bez jedinej chybičky. "Aby som bol presný, najpv sa na nej niekoľký vybúrili a potom....potom ju krásne niekoľko hodín mučili až do jej posledného výdychu" pozrel na pílku a premýšlal. Chcela som ujsť! Chcela som zmiznúť! V duchu som prosila o zázrak! "Nie si hladna?" spýtal sa zrazu. Odložil pílku a pobral sa preč. Snažila som sa vyslobodiť z reťazí no spôsobila som si tým len ešte väčšie odreniny. Po chvíli sa vrátil aj s táckou s jedlom. Nechcela som. No napriek tomu to do mňa nasilu natlačil. Bolo mi z toho zle. Mierne ma naplo. Chutilo to odporne. Akoby v tom boli nejake chemické látky! Musela som sa napiť. Hneď na to mi vrazil. Nasledovalo niekoľko nekonečných rán po celom mojom tele. Spôsobil mi niekoľko rezných rán s črepom z vázy, ktorú rozbil. Sadol si na mňa a zapálil si cigaretu. Jej koniec zahasil o moju ruku. Spôsobil mi niekoľko ďalších rán s bičom. Vybúril sa na mne zo všetkým možným aj nemožným. Bola som tak mimo. Naozaj som bola na pokraji svojich síl. Želala som si nech už je koniec! Chcela som už aby bolo po všetkom! Plakala som! Celé telo ma tak neskutočne bolelo. Aj akýkoľvek malý nádych mi spôsoboval neskutočnú bolesť. On sa iba smial. Spokojne nado mnou stál. Obdivoval moje dokaličené telo. Hľadel na svoje krásne dielo. Matne som vnímala, záblesk z jeho telefónu. Zjavne si chcel nechať fotku na pamiatku. "Prosím" šepla som dúfajúc, že to aspoň trochu bolo počuť. Slabo sa zasmial. "Už bude koniec neboj sa" povedal. Slabo som si vydýchla. Myslím, že sa mi pri tých slovách uľavilo. Cítila som ako mi dáva dole reťaze. Aj tak už boli zbytočné. Nebola som schopná vnímať. Cítila som ako ma zodvihol zo zeme. Niekam ma niesol. O pár minút ma už viezol v aute. Nevedela som kam. Nedokázala som mať otvorené oči. Vedela som iba, že už bude koniec. Auto náhle zastalo. V tom okamihu ma prudko z neho vykopol a ja som dopadla na tvrdý asfalt...