Bullying Squad

4.

Ráno som kráčala do školy. Dúfala som, že dnešný deň nebude až taký hrozný. "Chaeewona" začula som za sebou známy hlas. Zastala som a otočila sa. Za mnou bežal Mingi a spolu s ním aj niekto ďalší. Keď obaja dobehli boli mierne zadychčaný. "Toto" začal Mingi stále lapajúc dych "je Hongjoong". Ten chalan mi zakýval na pozdrav. Bol o dosť nižší než Mingi rovnako aj jeho postava bola o čosi útlejšia no nie o veľa. Bol pekný a roztomylí zároveň. Keď som sa mu zahľadela do tváre spomenula som si, že som ho videla v prvý deň pri stole spolu s ostatnými. Tak isto aj vtedy cestou do herne. Vtedy vyzeral viac desivo a odhodlane. Teraz som mala slabé nutkanie sa mu dotknúť jeho rozkošnej tváričky a poštípať ho na líca. Spoločne sme dokráčali do školy a potom sme sa rozlúčili. Chalani chodili do triedy 2-1, ktorá bola na začiatku chodby. Tá moja bola až na konci. Z hlboka som sa nadýchla a vydýchla. "To zvládneš!" snažila som povzbudiť samú seba. Vošla som dnu a zamierila som rovno ku svojmu miestu. Odsunula som stoličku a sadla si.

Na obede som si opäť vybrala voľný stôl no tentokrát niekde viac vzadu aby som unikla všetkým pohladom. Teda aspoň som dúfala, že všetkým. Samozrejme majitel jamiek aj spolu s Mingim a zo zbytkom si ma hneď všimli. Bez váhania zamierili rovno ku mne. Povzdychla som si. Z jednej strany si vedľa mňa sadol lámač kostí a z druhej chalan so širokými ramenami a vyšši než bol Mingi. Oproti mne si sadol majitel jamiek. Vedľa neho si sadli Mingi a Hongjoong, každý z jednej strany. Ostatný si posadali na zbytné voľné miesta. Jedla som ďalej. Utiecť som aj tak nemala kam. Doslova ma pripučili. Ledva som sa vedela pohnúť. Mlčali a len jedli. Bolo mi to divné no neriešila som to. Keď som dojedla, vymámila som sa zo zovretia a pobrala som sa na odchod. Keď som však prechádzala okolo stolov so svojimi spolužiakmi, nevšimla som si čo nasledovalo ďalej. Potkla som sa a spadla som na zem aj spolu s táckou, ktorá hlasno zarachotila. Počula som len potláčajúci smiech. Skôr než som sa postavila na mne skončilo niekoľko kúskov obeda. A keď som sa konečne postavila na nohy, na mojej blúzke skončila krabica s banánovým mliekom. Bola som zúfalá, len som tam tak stála. V tej chvíli som za sebou započula kroky. Všetky dievčatá stíchli. "Postarajte sa o to" povedal ostatným skôr než ma schmatol za ruku a začal ma ťahať preč. Stihla som ešte zachytiť Mingiho odpoveď "spoľahni sa". Vliekol ma po chodbách. Nemala som síl sa mu priečiť. "Čo bude následovať ďalej?"pýtala som sa samej seba "teraz ešte aj on pridá ruku k dielu?". Vošli sme zadnými dverami do našej triedy a zastali sme pred skrinkami. Teda konkrétne jeho. Vytiahol z nej mikinu a podal mi ju. Ani som sa nepohla iba som naňho mlčky pozerala. "Zober si ju a choď sa prezliecť!" povedal a mikinu mi doslova nasilu strčil do rúk. Radšej som poslúchla. Keď som vkročila dnu na vecká, bolo tu pár dievčat. Dúfala som, že sa nezopakuje včerajšia scéna. Rýchlo som si vyzliekla blúzku a cez hlavu som si obliekla jeho mikinu. Bola mi o dobré dve, tri čísla väčšia. Vyšla som z kabínky a v umývadle som si začala drhnúť blúzku. Pobrala som sa späť do triedy.

Cestou zo školy sa pri mne zastavili dve baby z našej triedy a doberali si ma. Mierne si ma medzi sebou začali postrkovať a vo chvíli keď som mala skončiť na zemi, som skončila v niekoho náručí. Pozrela som sa dotyčnému do tváre. Mingi. Ten však nehľadel na mňa ale na tie dve baby pred nami. V tej chvíli som spoznala jeho úplne iné ja. Ja, ktoré ma desilo! Tie dve sa radšej pobrali preč skôr než sa im niečo stalo. Mingi ma pustil a mierne mi odhrnúl vlasy z tváre. "Si v poriadku?" spýtal sa ustarosteným hlasom. Prikývla som. Na viac som sa nezmohla. Kráčali sme mlčky. Odprevadil ma až ku mojej bytovke. Keď si bol istý, že mi nič nehrozí zakýval mi na rozlúčku a pobral sa smerom k obchodu. Chvíľu som za ním hľadela a potom som sa pobrala do nášho bytu. Mama bola doma. Dúfala som, že si to nejako nevšimne. Po tichu som prekĺzla cez kuchyňu spojenú s obývačkou a jedáľnou až do mojej izby. Tam som sa rýchlo prezliekla a mikinu som si strčila do batohu. "Od zajtra si robím obedy sama!" povedala som si v mysli a pobrala som sa do obývačky. Mama tam už sedela a pozerala telku. Chvíľu som tam s ňou bola, prehodili sme pár slóv a potom som sa šla učiť a písať si domáce úlohy. Začínala som mať pocit, že škola ako taká, teda učenie a tak bude mojim jediným priateľom. Moja trieda bola proti mne. Chalani ma desili. Jediné čo mi ostávalo boli knihy...