Bullying Squad

12.

Zobudila som sa na budík. Chcela som ho vypnúť no nemala som sa kam pohnúť. Za mojim chrbtom bola stena a predo mnou zase on. Načiahol sa a jednou rukou ho vypol. Pritiahol sa ku mne ešte bližšie ako bol a ruku ovinul späť okolo mňa. Bolo to príjemné no museli sme vstávať! Samozrejme nedal mi ani najmenšiu šancu sa ho snažiť dostať z postele. Po pár minútach snaženia sa som to vzdala a poddala sa mu. Pritiahol sa ku mne až tak, že neostal medzi nami ani milimeter priestoru. Hlavu som si ponorila do jeho hrude a rukami ho objala. A presne tak som znovu zaspala.

Nadvihla som hlavu. Ležal na chrbte a ja som mala hlavu na jeho hrudi. Rukami sme sa navzájom objímali. Naše nohy boli poprepletané jedna cez druhú. Keď si všimol, že som hore, pohľadil ma rukou po vlasoch. S rozospatýmy očami som naňho pozrela. Slabo sa usmieval. Trochu som sa nadvihla a hlavu si zaborila do jeho krku. Teraz som to bola ja komu sa nechcelo. Neprotestoval. Ani jeden z nás sa nechcel pohnúť. No nakoniec som sa prvá vyštverala ja. S hrôzou som zistila, že je jedenásť hodín! Už dávno sme mali byť v škole! Skôr než som začala niečo hovoriť, podišiel ku mne a znovu ma objal. Hlavu si položil ma moje rameno. Mala som pocit, že mám práve pri sebe veľmi prítulnú koalu alebo pandu! "San..." začala som. "Kašli na to" hovoril tlmene kvôli môjmu ramenu "jeden deň tam ísť nemusíš" povedal a zdvihol pohľad. Musel byť dosť zhrbený aby boli naše oči zarovno. "Jeden deň ťa nezabije" povedal mi a usmial sa. Jeho jamky mi mierne vyrazili dych. Neodolala som. Zodvihla som prsty a položila ich na miesta kde mal krátre v lícach. Ešte viac sa usmial čo spôsobilo, že sa ešte viac prehĺbily. "Ale dnes ideme na výlet!" podotkla som. "Spravím ti lepší výlet" povedal. "Naozaj?" spýtala som sa s nádejou v hlase. "Naozaj!". Usmiala som sa. Vyrovnal sa čo ma prinútilo zložiť moje prsty z jeho tváre. Stále ma však objímal. Potom zamieril do kuchyne. Ktorá bola dva kroky od nás. Raňajky si našiel aj sám. Mlieko a cereálie. Podala som mu misku a lyžičku. Ja som si na raňajky dala ovsené vločky s jogurtom a ovocím. Po raňajkách sme sa vychystali a ja som mu zo sušiaku podala uniformu. Keď vyšiel z kúpeľne mal na sebe len gate. Tričko si nechal to čo mal. Nadvihla som jedno obočie. Prstom na mňa ukázal. "Máš ešte moju mikinu!" poznamenal. Prikývla som. "Aj dve!" dodala som keď som si spomenula, že ešte stále mám jeho mikinu z úboru na telesnú. Doniesla som mu obe a pobrala sa prezliecť. Hodila som na seba rifle a tričko. Pred odchodom som nám ešte poprelepovala zopár rán a iné som namastila maminou zázračnou mastičkou. Pobrala som si do malého batôžku len tie najdôležitejšie veci a obula si ponožky. Čakal na chodbe. Obutý s batohom na chrbte. "Odkiaľ mal batoh?" pýtala som sa prekvapene samej seba "včera ho predsa nemal! Alebo áno?". Obula som si tenisky keď som si zrazu spomenula na niečo. "Počkaj ešte foťák!" povedala som a zamierila som späť do bytu. Chytil ma za ruku. "Nebudeš ho potrebovať" povedal a ťahal ma preč.

Vonku bolo príjemné teplo. Vodil ma snáď po celom meste! Ukázal mi každý jeden kúsoček mesta! Keď sme konečne na chvílu zastali myslela som, že umriem od hladu! Stáli sme na chodníku a pozerali do jeho telefónu hľadajúc nejakú dobrú reštauráciu. "Hej!" ozvalo sa zrazu a obaja sme prekvapene zdvihli pohľady pred seba. Yunho s Yeosangom v pätách sa blížil rovno ku nám. San ma chytil za ruku a pritiahol si ma bližšie k sebe. Yunho bez váhania podišiel ku nám. Sana odstrčil nabok a mňa zdvihol na ruky. Chudák San to ledva ustál. Musela som zadržiavať smiech. Úplne som videla ich vražedné pohľady medzi sebou. "Si hladná však" povedal Yunho usmievajúc sa na mňa "vidno to na tebe". Prikývla som. "Ach, tie jeho líčka" pomyslela som si. Nemohla som z neho spustiť zrak. Nech by sa ma spýtal čokoľvek nedokázala by som mu povedať nie! Pred dverami jednej reštaurácie ma zložil na zem. Jednou rukou otvoril dvere a druhou ma jemne potlačil dnu. Sadli sme si ku stolu do rohu. Yunho si sadol oproti mne. San vedľa mňa. A chudák Yeosang si sadol vedľa Yunha. Pozrel na mňa pohľadom, že umiera. Povzbudzujúco som sa naňho usmiala. San s Yunhom sa vraždili pohľadom. Dokonca aj keď sme jedli som mala pocit, že sa pretekajú. Chcela som trochu povzbudiť Yeosanga aby sa tváril veselšie a do misky s ryžou som mu preložila zopár kúskov mäsa. Pozrel na mňa,  v očiach sa mu leskli iskričky a pery mal vykrútené od ucha k uchu. San s Yunhom si to všimli a hneď ho prebodli vražedným pohľadom. Povzdychla som si. Ani jeden ma nechcel nechať zaplatiť. Znovu som si iba pvzdychla. Chalani mi chceli ukázať ešte nejaké miesta a tak sme zase kráčali. Zatiaľ čo Yunho a San sa stále doťahovali a rozprávali sa, ja som kráčala s Yeosangom mlčky. Vyzeral byť trochu smutný. Chytila som ho za ruku a zvedavo naňho pozrela. "Stalo sa niečo?" spýtala som sa. Na chvílu sa mi zahľadel do očí potom však iba pokrútil hlavou. Niečo ho trápilo tým som si bola istá. "A možno len proste nemal dobrú náladu" pomyslela som si. Keď si Yunho zo Sanom všimli, že držím Yeosanga za ruku, myslela som, že vybuchnú. Chytila som ho ešte pevnejšie. Obaja zatíňali päste. Yeosang sa chcel vymámiť z môjho zovretia no ja som mu to nedovolila. Pozrela som naňho a pokrútila som hlavou. Na jeho tvári sa konečne objavil  úsmev. Zjavne pochopil, že sa mi páči tých dvoch privádzať do šialenstva. S odhodlaným pohľadom na tvári preplietol prsty pomedzi moje a spoločne sme začali poskakovať. Prešli sme pomedzi nich a popri tom ich mierne odstrčili. Pokračovali sme tak ďalej. Po pár metroch sme však prestali poskakovať.  No v zabŕdaní sme však len začali. V kine sme sa spolu potichu smiali a vyjedali jedny pukance a komentovali všetky postavy a scény. V herni mi vytiahol z jedného automatu plyšáka a ja som ho objala tak, že som ho skoro až rozpučiť mohla. No za toho plýšaka som bola naozaj vďačna! Oni dvaja na nás celý čas len znechutene a vražedne pozerali. No neskôr sa začali aj oni viac prejavovať a nakoniec sme sa smiali všetci spolu. Keď sme sa lúčili nechcela som odísť. Bolo mi s nimi dobre. "Dnes nechceš aby s tebou niekto ostal?" Spýtal sa Yunho. Musela som potlačiť úškrn. Chcela som! "Nie" zaklamala som. Potom som sa otočila na Yeosanga. "Nechceš ostať u nás spať?" spýtala som sa ho. Uškrnúl sa od ucha k uchu. "Veľmi rád" povedal a už stál pri mne. Yunho ma vraždil pohľadom. Letmo sme im zakývali a pobrali sa preč. Po pár metroch keď už sme ich nevideli sme zastali. Obaja sme vybuchli do smiechu. "Nechaj si ho" povedal keď som mu chcela vrátiť plyšaka "je tvoj" dodal. "Ďakujem!" povedala som. Usmial sa "pre teba čokoľvek". Pri rozlúčke sme sa objímali tak, že som nevedela či skôr ja rozpučím jeho alebo on mňa. Stála som na mieste a kývala mu až kým som ho nestratila z dohľadu. Môj byt bol totiž len kúsok odo mňa. Predtým ako som šla spať som musela upratať. Volala som našej triednej aby som sa ospravedlnila za dnešne chýbamie a povedala mi, že zajtra odchádzame na troj dňoví výlet! Takže som sa musela ešte aj pobaliť...