Bullying Squad

10.

Výlet?! Ó áno! Teda nie že by som bola nejaký veľký fanúšik výletov no akosik som sa naň teraz tešila. Vraj celý tento týždeň budeme niekam chodiť. A možno aj budúci. Po tých niekoľkých vyčerpávajúcich týždňoch, počas ktorých sme mali samé testy sa trochu rozptýlenia hodí. Bola som rada, že si konečne môžem vydýchnuť od toho učenia a, že už to máme všetko za sebou. Koniec školského semestra. To bolo to načo sme sa všetci tešili. Teraz už len mali nasledovať trochu voľnejšie dni a potom prázdniny. Prvý výlet mal byť dnes. Rýchlo som sa vychystala z domu a bežala som do školy. Moje verné kamarátky ma už čakali na dohodnutom alebo skôr donútenom mieste. V rohu za školskou budovou kde nikto nechodí. "Máš to?!" spýtala sa ma jedna keď som bola takmer pri nich. Z batohu som vytiahla tri zošity a podala im ich. "Výborne vedela som, že sa na teba môžem spolahnúť!" povedala s úsmevom. Druha do mňa strčila. "Pracovať s tebou je vážne zábava" povedala ďalšia. Chcela som sa pobrať na odchod pretože som už nič viac s nimi nemala čo preberať a chcela som prísť do triedy bez meškania. Ony mi v mojom odchode samozrejme zabránili. "Snáď už nechceš ísť?!" povedala jedna predstierajúc smútok. "Ešte sme s tebou chceli niečo prebrať!" povedala ďalšia. "Mali by sme ísť do triedy!" povedala som pokojne. Zatvárili sa sklamane a mierne pobavene. "Fajn" povedala jedna opovrhujúco "keď chceš tak choď" dodala a bradou naznačila aby som šla. Nebola som si istá či som ju mojou vetou naštvala alebo skôr napumpovala do niečoho čo by malo následovať. Pobrala som sa na odchod. V tej chvíli ma schmatla za kapucu a prudko potiahla k sebe. Stratila som rovnováhu, spravila som kotrmelec a skončila na zemi. Hlavou som vrazila do kameňa. Pálili ma kolená a dlane na rukách. Na zemi bol len štrk. "Sakra!" skríkla jedna. "Je mŕtva?!" pýtala sa ďalšia. "Poďme preč!" ozvala sa tretia a začala ich hnať preč. Mierne sa mi točila hlava. Konečne som sa pohla no v tej chvíli som to oľutovala. Chrbtom mi prešla bolesť akú som ešte necítila. Pomaly som si sadla a snažila sa spamätať. Obzrela som sa okolo seba. Na niekoľkých kameňoch som zazrela kvapky krvi. "Asi preto si mysleli, že som mŕtva" pomyslela som si. Oprela som sa jednou rukou o stenu budovy a vyštverala sa na nohy. Pomaly som kráčala. Celé telo sa mi triaslo a hlava ma bolela no už sa mi netočila. Šla som do školy vedľajším vchodom aby ma nik nevidel. Naučili ma ho používať chalani. Nie vždy bol otvorený no ukázali mi ich tajne vyrobený kľúč a skríšu kde ho mali odložený takže som sa dostala dnu bez problémov. Zaklopala som na dvere ošetrovne. "Ďalej" ozval sa milý hlas. Vošla som dnu a sestričke zrazu zmrzol úsmev na perách. "Pre boha čo sa ti stalo?!" Spýtala sa mierne zhrozene. "Pošmykla sa mi noha a spadla som zo schodou v záhradke" odpovedala som. Tak volali všetci miesto kde boli vysadené kvety, stromy a vyzeralo to tam ako v rozprávke a všetko to bolo vysadené na starých schodoch, ktoré slúžili len na sedenie v peknom prostredí. Podišla ku mne a odviedla ma si sadnúť na lôžko. Rýchlo mi vydenzifikovala rozbité kolená a rozdraté dlane. Skrivila som tvár lebo to nepríjemne štípalo. Kolena mi zalepila aj dlane a potom sa začala venovať mojej hlave. Podla toho ako mi aj na nej niečo dezinfikovala som zistila, že aj tú mám rozbitú. "Asi od toho kameňa" pomyslela som si. "Točí sa ti hlava alebo ťa bolí?!" pýtala sa. "Už nie" odpovedala som. Aj napriek tomu mi dala nejake lieky a povedala aby som ostala ležať aspoň hodinku aj dlhšie. Po dvoch hodinách, ako som zistila podľa hodiniek na stene, som sa zobudila bez toho aby som si uvedomila kedy som zaspala. Cítila som sa lepšie než predtým! Sestrička ku mne podišla celú ma skontrolovala a keď si bola istá, že som v poriadku, mi dovolila odísť. Mala som však pocit žeby si ma tam radšej nechala aj dlhšie. Do triedy som vošla akurát počas prestávky. Sadla som si na svoje miesto ignorujúc všetky pohľady spolužiakov. Kútikom oka som si všimla prázdne miesto za sebou. Už pár dní som ho nevidela. Vlastne ani jedného z nich. Za posledné týždne sme sa stretli len veľmi zriedka. No teraz akoby sa pod nimi zem prepadla. No ich neprítomnosť v škole mala na svedomí to, že sa moje verné kamáratky mohli na mne do sýta vyblázniť. Akoby to cítili nedali mi poriadne ani dýchať. Denne som im musela robiť domáce. Trpieť urážky celej triedy a byť celý čas v strehu pretože som nevedela kedy čo na mňa vyletí alebo padne. S povzdychom som si položila hlavu na lavicu a na chvílu zatvorila oči. Vtedy však zazvonilo na hodinu a tak som ich opäť otvorila a vyrovnala sa. Na výlet sa malo ísť až po obednej prestávke a tak som musela zvládnuť ešte niekoľko hodín.

Konečne sme všetci nastupovali do autobusu. Sadla som si ku oknu. Vedľa mňa si sadla jedna z mojich verných kamarátiek. Akosik aj napriek tomu, že som chodila do tejto školy už niekoľko mesiacov väčšinu mojich spolužiakov som nepoznala po mene. Dokonca ani ich troch mená som vôbec nevedela. Nie žeby to bolo tým, žeby som mala zlú pamäť no nikto mi ich nikdy nepovedal a ani z rozhovorov som ich nikdy nezachytila. Bolo to divné akoby sa cela moja trieda oslovovala len "hej ty!". Všetky tri sa rozprávali a tak som si oprela hlavu o sedadlo a pozerala z okna von. Cesta mala trvať asi tri hodiny a tak som sa rozhodla si trochu pospať. Aj keď mi bolo jasné, že v ich spoločnosti to nie je dobrý nápad, nedokázala som tomu spánku oporovať. Keď som sa prebrala ešte stále sme išli. Moja spoločníčka si spokojne pochrapkávala. Z batohu som vytiahla svoj telefon a pozrela na čas. Išli sme už dve a pol hodiny. Mala som zavolať mame či som v poriadku a ako sa mám pretože opäť bola niekde na služobnej ceste. Bola z toho unavená viac ako ja no odmietnuť nemohla. Mala dobrú prácu a platili jej za to dosť peňazí. Keďže som ale nechcela budiť moju spoločníčku pretože som chcela mať pokoj aspoň chvílu tak som jej len napísala dlhú správu, že sa mám dobre a, že sme na ceste na výlet a tak ďalej. Pár minút nato mi odpísala aby som sa zabavila a aby som si dávala pozor. "Kiežby" pomyslela som si a pohľadom som zablúdila na osobu vedľa seba. Teraz keď spala nevyzerala ako zlá osoba. Ale tak vyzeráme počas spánku všetci. Ako nevinné duše. Oprela som si hlavu späť o sedadlo. Zapla som si dáta a odpísala na správy niekoľkým svojim kamarátom z bývalého bydliska. Dočítala som sa, že sa majú dobre a že sú všetci zdravý čo ma dosť potešilo. Odpísala som im, že aj ja sa mám dobre a som zdravá. Čo samozrejme pravda nebola. Teda zdravá som našťastie bola ale šťastná som nebola ani trochu. Aspoň nie momentálne. Napriek tomu som sa na výlet stále tešila. Chcela som si ten moment užiť. Vidieť niečo nové z tejto krajiny.

Vošli sme do areálu parku alebo skôr niečo ako botanická záhrada. Už teraz som bola celá unesená. Toľko kvetov, rastlín, stromov som dlho nevidela. Ani u nás v krajine to takto pekne nevyzeralo. U nás to počas leta vyzeralo viac ako pustatina než ako tunak niekoľko hektárov krásnej prírody. Počas toho ako sme sa prechádzali nám sprievodkyňa hovorila, že okolo záhrady sa nachádzajú plantáže zeleného čaju a ešte ďalej polia s ryžou. Myslím že môj telefon bude mať po dnešku plnú pamäť fotila som skoro všetko. Nedalo sa to nefotiť si! "Ďalšie dni si budem musieť zobrať asi foťák" hovorila som si v mysli. Keď sme mali rozchod pobrala som sa ku drevenému mostíku cez, ktorý sme prechádzali predtým. Dosť sa mi tam páčilo a chcela som tam ešte chvíľu pobudnúť. Navyše to nebolo ďaleko od učitelov takže ich budem počuť keď nás budú volať naspäť. Sadla som si a hojdala som nohami nad vodou. Zahliadla som tam zopár farebných rybičiek. Z tašky som vytiahla svoj olovrant a s radostou sa doň pustila. Zopár kúskov som dala aj rybičkám.

Po ďalších troch hodinách spánku v autobuse som vystúpila úplne čulá. Večer som aspoň mohla triediť fotky a nachystať sa na zajtra do školy. Zajtra sme síce nešli na výlet ale mali sme niečo ako športové hry...