Bullying Squad

11.

"Hej slečinka!" zakričal na mňa jeden tretiak. Mykla som sa a vystrašene som sa k nemu otočila. Bol tam aj s ďalšími dvomi. Podišli ku mne. Boli o dobré dve hlavy vyšší než ja. Naprázdno som preglgla. "Ešte som poriadne ani nevošla do areálu školy a už hneď toto" hovorila som si vduchu. "Kde sú tvoji kamaráti?" spýtal sa. Vyzeral byť dosť naštvaný a vážne, že dosť! Chcela som utiecť? Jednoznačne! Chcela som sa rozplynúť vo vzduchu?!? Hneď teraz prosím! "A...aky kamaráti?" vyhabkala som zo seba. Naozaj som nevedela koho myslí no vydesená som bola ako nikdy. Jeho tvár nabrala ešte viac desivý nádych. "Pomooooooooc!" kričal môj mozog. "Netvár sa, že nevieš o kom hovorím!" precedil pomedzi zuby. "Ja nemam kamarátov musel si si ma s niekym zmýliť" môj hlas začínal naberať neprirodzený vysoký tón. Znovu som prehĺtla. "Netrep" povedal a jeho tvár neprezrádzala nič pekné "dobre viem, že si ich kamarátka ak nie aj niečo viac tak sa teraz netvár, že nevieš o kom hovorím" doslova po mne kričal. Automaticky som začala cúvať. No presne v tej chvíli ma schmatol pod krkom za moju košelu. "Niežeby som si na ňu tie gombíky nedávno prišívala, asi budem musieť znovu. Ak to prežijem" hovorila som si. "Väčšne sa okolo teba mocú! Tak kde sú?!" precedil pomedzi zuby. Už som videla svoju smrť. "Mami lúbim ťa" hovorila som si v mysli. Mala som pocit, že sa mierne vznášam. Vyzerali ako kulturisti. Doslova som videla ako sa mu pod košelou napli jeho vypracované svaly. "Neviem kde sú" začala som dúfajúc, že to prežijem "niekoľko dní sa neobjavili v škole" dokončila som. Na jeho čele sa objavila malá žílka. Zjavne začínal už úplne strácať nervy. Vôbec som nemala ani poňatia čo sa medzi nimi stalo no pekné a milé posedenie pri čajíku to určite nebolo. "Zavolaj im!". "Nemám ich číslo" odpovedala som. Doslova ma odhodil na zem. Pokrútil hlavou pri čom mu hlasno puklo v krku a potom si ešte slabo rozcvičil ramena a ruky. "Zbohom krásny svet" pomyslela som si. Ani som sa nepohla. Neodvažovala som sa pohnúť čo i len o milimeter. "Hej!" skríkol zrazu nejaký učiteľ. Všetci sme sa pozreli jeho smerom. Pozeral rovno na nich. Následne sa za nimi rozbehol. Mňa si ani nevšimol. To som samozrejme využila bez jediného zaváhania a bežala som ako raketa do triedy.

Počas celého dňa sme mali nejaké aktivity. Skákali sme cez prekážky, bežali, plávali, hrali futbal, basketbal a rôzne iné ďalšie veci. Po niekoľkých hodínach som totálne zničená kráčala domov. V tej chvíli ma niečo doslova zdrapilo a skôr než som stihla skríknuť som mala ruku pritlačenú na ústa. Pomaly až tak, že som sa nemohla nadýchnuť. Skôr než som si to uvedomila ocitli sme sa za budovou školy. Presne tam kde som si včera rozbila kolená, ktoré ma trochu boleli ešte doteraz a narazali si hlavu. Opäť ma surovo hodil na zem. Vystrašene som sa naňho pozrela. "Možno takto ich prinútim sa konečne ukázať" povedal. Podišiel ku mne a zdrapil ma za golier. Vytiahol ma na nohy. Snažila som sa mu odtrhnúť ruku no ani v najmenšom sa nedal. Ešte viac ma zovrel. "Heh" hlesol "miešanku som ešte nemal" poznamenal a svoju tvár priblížil bližšie ku mojej. Áno bola pravda, že som nebola čisto korejčanka no až teraz som si uvedomila, že to je vidieť asi viac než som si myslela. Jeho pery sa dotkli môjho krku a ja som sa ho snažila od seba odsotiť ako sa len dalo. Kopala som doňho no ani sa nepohol. Miesto toho si ma pritiahol bližšie. Vtedy sa mi však podarilo mu uštedriť kopanec do brucha čo s ním konečne mierne zakývalo. Pustil ma a ja som ledva udržala rovnováhu. "Ty zasrana malá..." povedal a veľmi rýchlim krokom a s desivým pohľadom podišiel ku mne. Zahnal sa a vrazil mi takú facku, že som skončila na zemi a z očí mi vyhŕkli slzy. Potom nasledovala ďalšia rana no tentokrát pästou. Bolelo to tak strašne, že som mala pocit, že mi zlomil nos. Zvierala som sa na zemi. Následne mi uštedril niekoľko kopancov. Neostalo mi nič iné iba si rukami kryť hlavu. Nedokázala by som sa proti nemu ubrániť. Bol dvojnásobne väčší než ja a trojnásobne silnejší. Zrazu ma schmatol pod krk. Zalapala som po dychu a snažila sa mu odstrčiť ruky. Z vačku gatí vytiahol telefón a na tvári mu pohrával zákerný úškrn. Vytočil nejaké číslo a dal to na reproduktor. Zvonilo. "Halo?" ozval sa známy hlas. Stále som sa snažila výmámiť z jeho zovretia. "Pozdrav svojho kamaráta" povedal hlasom, ktorý by aj ľad pokrájal na drobné kúsky. Uvoľnil zovretie. "Sa..." bolo jediné čo som zo seba dostala pretože zovretie znovu zosilnelo ba dokonca bolo ešte silnejšie. Vykríkla som od bolesti lebo som si myslela, že mi rozmliaždi hrdlo. Zo všetkých síl som sa snažila nadýchnuť sa aspoň trochu no nemala som ani najnenšiu šancu. Lapala som po vzduchu ako ryba na suchu snažiac sa mu odrhnúť ruky z môjho krku. "Ak ju chceš vidieť ešte živú tak ti odporúčam prísť čo najskôr" počula som jeho zákerný hlas "veľa času jej už neostáva" dodal a mierne sa zasmial. Zložil telefon a odhodil ho preč. Rovnako tak odhodil aj mňa na zem. Doslova som sa v tej sekunde snažila nabrať do plúc toľko vzduchu koľko som len vládala. V celom krku ma pálilo. Rozkašlala som sa. Začal sa približovať a ja som sa po zemi snažila plaziť preč. "Hej Ryu!" ozval sa zrazu nejaký hlas. Za ním sa objavili jeho dvaja kamaráti z rána. Po lícach mi tiekli slzy. Škodoradostne sa vyškeril od ucha k uchu. Naznačil im aby podišli ku mne. Začala som sa štverať na nohy a chcela som utiecť. No oni ma schmatli skôr než som sa stihla poriadne postaviť na nohy. "Držte ju poriadne" povedal keď som sa im mykala a snažila sa z ich zovretia vymámiť. "Trochu sa zabavíme!" povedal s ešte širším úsmevom a podišiel ku mne. Rukou mi zodvihol bradu a jeho pery priblížil k mojim. Prostestovala som ešte viac. "Ak budeš spolupracovať bude to lepšie pre nás oboch" povedal stále držiac ma za bradu. "Nikdy!" povedala som chrapľavým hlasom. Vrazil mi ďalšiu facku načo som znovu skríkla a potom ma opäť schmatol za krk. Až sa mi hlava začala krútiť. Zovretie poľavilo. Jeho pery som cítila na svojom krku a jeho ruky mi odopínali košelu. V momente keď som jednu jeho ruku zacítila ako mi ju strká pod sukňu, v diaľke som uvidela tvár, ktorú som si ešte pár týždňov dozadu želala nevidieť no teraz som bola neskutočne šťastná za to, že ju vidím. Cítila som ako mi po lícach stekajú slzy. Jeho kamoši mu dali najavo, že má návštevu. Z jeho pohľadu mi naskočila husia koža a stuhla krv v žilách! Tváril sa ako psychopat! Otočil sa smerom k Sanovy. Bol zadychčaný a lapal po dychu. Zjavne sem celú cestu bežal. Neviem kde bol no mala som pocit, že prešlo len pár minút od kedy mu volal. Vo chvíli ako začal kráčať smerom k nemu sa za Sanom zjavili aj ostatný. Jeho dvaja kamaráti ma v momente pustili. Doslova som sa zrútila na zem ako vrece zemiakov. Lapala som po dychu. Dostala som ešte zopár rán do tela. Zjavne aby ich ešte viac vyprovokovali. Skôr než som sa opäť spamätala, sa už mlátili hlava nehlava. Pomaly som si sadla. Zakašlala som a vyplula krv na kamene na, ktorých som sedela. Premýšlala som čo urobiť. Biť sa spolu s nimi nemalo význam. Hlavne nie keď som nevedela či vôbec zvládnem vstať. Aspoň som sa o to pokúsila. No po dvoch krokoch sa mi podlomila noha a následne zatočila hlava takže som opäť skončila na zemi. Skôr než som stratila vedomie som si všimla pohyb. Niekto sa blížil ku mne.