Bullying Squad

7.

Bolo večer a ja som pomaly kráčala domov. Po škole som sa musela ešte zastaviť v obchode pretože mama ešte stále bola na služobnej ceste. Predĺžili jej ju ešte o ďalší týždeň. Keď mi včera volala znela nahnevane no zároveň ustarane. Pýtala sa či som v poriadku a či nič nepotrebujem. Povedala kde mi nechala odložené peniaze a nech si kúpim čo potrebujem. O incidente z pred pár dni našťastie nevedela. Nevolali jej z polície ani zo školy. Bola som za to dosť rada. Moje "kamarátky" sa už pár dní v škole neukázali takže som mala aspoň pár dní pokoj a mohla som trochu volnejšie dýchať. No dokedy som netušila. Moja tvár sa už dávno dala dokopy a opäť som vyzerala aspoň trochu normálne. Rozhodla som sa zastaviť vo väčších potravinách, ktoré boli pár blokov ďalej od nášho bytu. Náhle ma niekto chytil za rameno. Skríkla som a vystrašene som sa pozrela na dotyčnú osobu. "Prepáč" povedal veľkoočko a usmial sa na mňa. Od úľavy som si vydýchla. "Čo ty tu v týchto končinách?" spýtal sa ma zvedavo. Zdvihla som tašku s nákupom. "Z niečoho žiť predsa musím" poznamenala som. Chápavo prikývol. "Jedlo je život!" dodal "to mi pripomína, nechceš sa ísť niekam najesť?" spýtal sa. Mierne ma to zaskočilo. "Vyzeráš, že si ešte nejedla" povedal "tvoje oči vyzerajú dosť hladne!" prikyvoval a vyzeral pri tom dosť roztomilo. "Ak ti nebude vadiť, že najprv odnesiem nákup domov" povedala som. "V pohode" vyčaril na mňa úsmev. Rýchlo som vyložila doma nákup a potom som zbehla dole. Nechcela som aby na mňa dlho čakal. Rozhodli sme sa ísť do menšej reštaurácie kúsok od môjho domu. "Yeosang!" skríkol naňho niekto v momente ako sme vošli dnu. Videla som ako sa mu rozžiarili oči od radosti. Niekomu zakýval a naznačil mi aby som ho nasledovala. O pár sekund sme stáli pri veľkom stole pre asi desať ľudí úplne vzadu v rohu reštaurácie. Zrazu sa na mňa upriamilo 7 párov očí. "Čo tu robí ona?" spýtal sa lámač kostí. Jeho hlas neznel tak tvrdo ako obvykle. Znel dosť mäkko a on vyzeral mierne roztomilo. Yeosang, ako som pochopila a konečne zistila jeho meno, sa mierne rozpačito zasmial. "Stretol som ju na ulici a pozval na jedlo" odpovedal a konečne si sadol. Môj pohľad v tej chvíli skončil na dvoch osobách sediacich vedľa seba. Dva pári očí, ktoré pozerali na mňa. Keď si to Mingi všimol objavil sa mu na tvári úsmev od ucha k uchu. No osoba vedľa vyzerala dosť vážne. Pri jeho pohľade som začala uvažovať nad odchodom. "Asi by to bolo lepšie" pomyslela som si. No presne v tej chvíli ma niekto stiahol na zadok na lavicu. Uvedomila som si, že to bol chalan zo širokýmy ramenami. Keď som naňho prekvapene pozrela, usmieval sa. Mal rozkošne líčka, ktorých som mala chuť sa dotknúť. Vyzeral rozkošne. Až som sa mierne začervenala pri jeho pohľade. "Yunho!" napomenul ho jeden chalan, ktorý celý čas stál pri grile a staral sa o mäso "nie tak silno! Je to predsa dievča!" povedal mu. "Áno, Seonghwa" odpovedal mu otrávene a prevrátil oči. "Už to bude?!" spýtal sa netrpezlivo lámač kostí. "Chvíľku ešte Jongho nebuď ako malé dieťa!" odpovedal mu chalan pri grile- Seonghwa. Jongho ohrnúl hornú peru, niečo si zamrmlal, prevrátil oči a vystrúhal takú grimasu, že som sa skoro rozosmiala no v poslednej chvíli som to zadržala. Hongjoong pomáhal Seonghwe. No bol tu ešte jeden chalan, ktorého prítomnosťou som bola prekvapená. Bol to ten chalan, z ktorého sa snažili vytiahnuť peniaze! Keď si všimol môj pohľad, slabo sa usmial. Vyzeral trochu vystrašene. Yeosang to zachytil "ah" vyšlo z neho "to je Wooyoung" povedal mi keď som sa naňho prekvapene pozrela. "Len asi dva dni potom sme mu navrhli aby sa pridal" povedal na vysvetlenie. Všetci naňho ostali pozerať. "Ty si...?!" vyšlo z Jongha. "Ona...?!?" ozval sa Yunho. Ani jeden však nedopovedal čo chceli. Nechápavo som na nich pozerala. Z jedného na druhého. Všetci pozerali vystrašene striedavo na seba a potom na mňa. "Zjavne viem niečo čo by som nemala" pomyslela som si. Yeosang naprázdno prehltol a pomaly prikývol. Dokonca aj pán najviac drsný konečne na svojej tvári ukázal nejaké iné emócie. "Prečo by si to robil?!" spýtal sa Jongho. Yeosang pokrčil ramenami. "Pomohla mi keď ma zmlátili a deň pred tým nás videla ako sme mlátili Wooyounga!" hovoril na svoju obranu a možno aj moju "nepovedal som nič čo by som nemal" dodal. "Takže je toho viac než som si myslela" hovorila som si sama pre seba. "Aj tak!" povedal Seonghwa. "Čo budeme robiť?!" spýtal sa Hongjoong. "Hlavne už pome jesť!" povedal netrpezlivo Jongho. "Má pravdu" ozval sa chladným hlasom San. Až ma myklo keď som započula jeho hlas. "Zbytok preberieme potom" uzavrel. Všetci súhlasili. Začali jesť. Nebola som si istá čo mám robiť. Kútikom oka som zavadila na Wooyounga. Tiež si nebol tak úplne istý svojou prítomnostou v tejto spoločnosti. Yeosang predo mňa položil misku s ryžou. A zopár kúskov mäsa. V tichosti som jedla. Snažila som sa tváriť, že tam ani nie som. Keď som skoro dojedla Seonghwa mi podal ďalšiu misku s ryžou a k tomu pridal aj nejakú zeleninu. Prekvapene som naňho pozrela. Iba sa na mňa slabo usmial. Yunho mi zase posunúl zopár kúskov omelety. Nemala som tu byť a nebola som tu ani vítaná no teraz sa tu so mnou delili o jedlo. Bolo to len zo slušnosti alebo proste preto lebo chceli? Na korejske jedlo som si ešte stále zvykala no zatiaľ som nejedla nič čo by mi nechutilo alebo by ma dostalo na pokraj smrti. Až doteraz! Keď postaršia pani, ktorá tu pracovala a myslím, že aj bola majiteľkou tejto reštaurácie, priniesla ramyeon, mala som slzy na krajíčku už len po pár sústach. Keď si to chalani všimli mierne sa na tom zabávali. "Vodu! Prosím si vodu!" hovorila som lapajúc po dychu. Yeosang mi rýchlo podal pohár s vodou a ja som ho hneď celý vypila. "Si v pohode?" spýtal sa ma Yeosang. Ostatný na mňa zvedavo pozerali. Vypila som ešte jeden pohár. Na štiplavé jedlá som vôbec nebola zvyknutá. Teda aspoň nie na takéto! "Myslím, že sme ju skoro zabili" povedal pobavene Mingi. "U Vás v Európe nemajú štiplavé jedlá?" spýtal sa Jongho. "Majú..." zobrala som si ďalší pohár "...ale ja nie som na to zvyknutá. Nikdy som také jedlá moc nejedla!" poriadne som si odpila. "Ach tak" odpovedal Hongjoong. "Je to už lepšie?" spýtal sa starostlivo Seonghwa. Prikývla som. Odsunula som misku s ramyeonom bokom. To ďiabolské jedlo som už nechcela vidieť! Jongho s Yunhom sa začali hneď o to jedlo biť. Obaja ho totiž chceli zjesť. Dali mi ryžu aby som to zajedla. Keď som to dojedla myslela som si, že prasknem. Oni však ešte stále veselo ďalej jedli. Odchádzali sme odtiaľ pomaly o desiatej. Chcela som sa pobrať domov no Mingi mi dal ruku okolo pliec a viedol ma za chalanmi. Prekvapene som naňho pozrela. "Ostaň ešte" povedal tónom, ktorý som uňho ešte nepočula. Mala som pocit, že je rád, že som tam. "Aspoň niekto" pomyslela som si. Po pár krokoch sme zastali pred nejakým domom. Mingi otvoril dvere a všetci vošli dnu. Ja som ostala vonku. Mingi si to všimol a podišiel ku mne. "Asi by som mala ísť dom...". "Nechceš ostaň s nami?" prerušil ma. S otvorenými ústami som naňho prekvapene ostala pozerať. "Ja...ja neviem či je to dobrý nápad" vyjachtala som zo seba a pohľadom som naznačila smerom k jeho domu. "Budú v pohode" odpovedal akoby nič "aj tak zmena im neuškodí. Nových ludí v partií nikdy nie je dosť" povedal veselo. "Možno nie" pomyslela som si "ale nie keď ste dievča!". Hrýzla som si peru. Mama je preč takže doma by som aj tak bola sama. Zajtra je sobota takže ani do školy nejdeme. Nie som tak ďaleko od domu takže by to nebol až taký problém a mama by bola len rada kebyže jej poviem, že u niekoho prespím. Bola by rada, že som si našla kamarátov. I keď tak sa to nazvať ani nedá. Neviem čo ma čakalo keby som súhlasila. Predpokladám, že jeho rodičia nie sú doma. Byť v jednom dome sama s ôsmymi chalanmi mi nepríde ako dobrý nápad. Ani trošku! Hlavne keď sú v škole známi ako šikanovacia jednotka! Boh vie aké problémy vytvárajú! A do akých problémov sa v ich prítomnosti môžem dostať ja! Toto bude ideálna možnosť na to ako ma šikanovať bez toho aby to niekto videl! Dokonca aj kebyže ma zabijú nebudú žiadny svedkovia! Môj mozog pracoval na plné obrátky. Skôr než som však stihla namietnuť ma chytil za ruku a začal ťahať dnu. Kútikom oka som si všimla ako sa pohla záclona v okne. Keď sme vošli do predsiene a vyzuli si boty, Mingi zavrel dvere a zamkol aj napriek tomu, že to boli dvere na číselné heslo. "To aby si nemohla utiecť!" povedal keď si všimol môj vystrašený, prekvapený a mierne nechápavý pohľad. Presne v tej chvíli som chcela utiecť!!! Môj mozog doslova kričal aby som ušla!!! Znovu ma chytil za ruku a ťahal ma smerom do obývačky. Všetci boli porozťahovaný po každom milimetri štvorcovom. Boli proste všade! Jedným kútikom oka som si všimla Wooyounga ako sedí sám v kúte na zemi. Vybrala som sa k nemu no presne vtedy ma Yeosang stiahol na sedačku vedla seba. Na môj nechápavý pohľad sa na mňa iba usmial. Hneď vedľa mňa sedel Jongho a vedľa neho bol Yunho. Obaja hraly playstation na telke. Najprv hraly závody a potom strielačky a rôzne iné bojové hry. Bála som sa, že dostanem od Jongha ľaktom rovno do hlavy a tak som sa trochu viac natlačila na Yeosanga. Ten si to ani nevšimol. Keď som sa k nemu otočila napchával sa sladkosťami! "Odkiaľ ich zobral?!?" pýtala som sa prekvapene. Zrazu Seonghwa vošiel do kuchyne s táckou so šálkami horúcej čokolády. Mal na sebe ružovú zásteru zo srdiečkami a pod pažou držal balík marshmallove. Na nohách mal zajačie papučky s uškami. Hongjoong ležal na kraji sedačky a spal. Mingi sa snažil pomáhať Yunhovi aby vyhral nad Jonghom no aj napriek tomu sa mu to nedarilo. Všetci traja pri tom nahlas kričali a až moc to prežívali. "Chcete pizzu?" spýtal sa Seonghwa. "Ánooo!" doslova zvreskli všetci naraz! Od ľaku ma myklo. "Pizzu?! Veď nedávno len dojedli!" hovoril môj mozog. "A toto má byť tá slávna banda ťažko šikanujúcich a veľmi desivých stredoškolákov!" pomyslela som si a pozerala som na nich ako na bandu idiotov! O asi hodinu na to sa už všetci napchávali pizzou. Pomaly som vstala a tvárila sa, že idem na vecko. "Kam ideš?!" počula som zrazu za sebou. Vydesene som sa otočila. Predo mnou stál Yunho a celú si ma premeriaval. Potom ku mne podišiel. Prehodil si ma cez rameno skôr než som si to uvedomila. Po ceste mi ešte vyzul tenisku, ktorú som si stihla obuť a niesol ma späť do obývačky. Doslova ma hodil na sedačku čo trochu zabolelo no prežila som. Ostatný na nás pozerali zo zdvihnutým obočím. "Chcela zdrhnúť!" povedal im a zobral si ďalší kúsok pizze. "Hm?" vydali zo seba všetci. Pozreli na mňa a späť na Yunha. "Prečo?" spýtal sa mlaskajúc Hongjoong. Yunho len pokrčil plecami. Skôr než som si to uvedomila skončila som v Mingiho zovretí. Myslela som, že ma rozpučí. Yeosang spolu s Hongjoongom mi strapatili vlasy a Jongho ma šteklil. Všetci však náhle prestali. Mingi uvoľnil zovretie a v miestnosti nastalo hrobové ticho. Všetci pozerali smerom ku dverám. Upravila som si vlasy a tiež som sa pozrela tým smerom. San. Pozeral na nás s chladným a kamenným pohľadom. Predovšetkým na mňa. Až keď som ho tam videla stáť som si uvedomila, že tu ako jediný celý čas nebol. Chcela som sa vypariť ako vzduch. Začal kráčať smerom k nám. Sadol si za stôl a zobral si kúsok pizze. Všetci sme ho sledovali. No potom chalani opäť začali jesť. Ja som bola ešte stále plná do prasknutia. Nenápadne sa mi podarilo prešmyknúť k Wooyoungovi. Ešte stále sedel sám v kúte. Prekvapene na mňa pozrel. "Prečo si tu?" spýtala som sa potichu "prečo sa s nimi nezabávaš?" pýtala som sa. "Pretože sa ich bojím a stále im nedôverujem" odpovedal rovnako potichu. "Tak to sme dvaja" slabo som sa naňho usmiala. V jeho očiach sa objavil náznak radosti a nádeje. "Ale ty vyzeráš, že si s nimi v pohode" dodal. "Možno vyzerám no sám si videľ, že som sa pred chvíľou snažila utiecť". "Prečo?". "Pretože sa bojím". Chvíľu sme si mlčky pozerali do očí. "Neviem čo si o nich myslieť" pokračovala som "jednoducho stále čakám kedy sa ich zákerná stránka prejavý a znesú ma z povrchu zemského dvomi údermi". "Prečo dvomi?". "Ten prvý ešte ustojím ale ten druhý ma dorazí" povedala som a na tvári sa mi zjavil slabý úsmev. Tiež sa trochu pobavene usmial. Mal strašne rozkošné líčka, ktorým som neodolala a musela som si do ních šťuchnúť. Na tvári sa mu objavil mierne zahanbený úsmev. Obaja sme tam tak v tichosti sedeli, objímali si kolená a pozerali na nich ako dojedajú posledné kúsky pizze. Narátala som asi desať krabíc. Keď dojedli všetci sa vrátili ku svojej predošlej činnosti. San sa krátko pozrel naším smerom a potom odišiel preč. S Wooyoungom sme sa prisunuli bližšie k sebe. Bola nám zima a tiež sme sa dosť báli toho, že sa vráti a nastane pre nás peklo. Vyzeral naozaj desivo keď odchádzal. Postupom času som začínala byť unavená. Všimla som si, že Hongjoong sa medzi časom aj spolu zo Seonghwom odpratali niekam preč. Predpokladala som, že šli niekam za Sanom. Možno do hosťouskej izby alebo možno dokonca do Mingiho izby. "Možno tu mali nejakú tajnú skríšu v pivnici!" pomyslela som si a v tej chvíli ma spánok prešiel pretože ma premohli myšlienky, žeby som sa prebrala v tej pivnici celá zviazaná. Neskôr sa aj Jongho pobral niekam preč. Yeosang spal na opačnom konci sedačky schúlený v klbku a Yunho zaspal na koberci. Mingi ležal blízko nás no nespal. Vtedy sa otočil ku nám a naznačil nám aby sme šli k nemu. Vstala som a Wooyoung ma pomaly a nedôverčivo následoval. Mingi mu podal deku a ukázal mu na zbytok voľneho miesta na sedačke. Potom pozrel na mňa. Schmatol ma a prehodil si ma cez rameno. Niekam ma niesol. "Daj ma dole!" povedala som tichým hlasom. "Nie" odpovedal keď sme kráčali schodami hore. Otvoril jedny dvere, zapol svetlo a až vtedy ma zložil na zem. Porozhliadla som sa okolo seba. Bolo mi v momente jasné, že je to jeho izba. Alebo možno jeho brata. Ak teda nejakého má. "Ak chceš v tam tej skriny sú veci môžeš si niečo požičiať" ukázal prstom na jednu zo skríň, ktoré sa tiahli po celej stene. "Tu mám spať?" spýtala som sa prekvapene. Prikývol. "Sama?" vykĺzlo zo mňa skôr než som si to uvedomila. Zjavne ho to pobavilo alebo potešilo lebo na tvári sa mu objavil slabý nepatrný úsmev. "Mám tu ostať s tebou?" spýtal sa. "Nie!" Vyhŕkla som rýchlo a záporne som krútila hlavou. Teraz sa už uškŕňal. "Dobrú" povedal a zavrel za sebou dvere. "Dobrú" odpovedala som potichu. Znovu som sa porozhliadla po izbe. Zamierila som ku skriny na, ktorú ukázal a otvorila som ju. Vytiahla som odtiaľ prvé tričko čo mi prišlo pod ruku. Neviem či to povedal len tak alebo pochopil, že v tom čo mám na sebe sa pohodle spať nedá no v každom prípade sa v tom čo som mala na sebe spať naozaj nedalo. Rýchlo som sa prezliekla, vypla som svetlo a po slepiačky som nahmatala posteľ. Bola kvázy v strede izby no pri stene a rovno pod oknom a bola obrovská. Zakrila som sa paplónom až po uši...