Bullying Squad

37.

Slabo som pohla hlavou. Pomaly som otvorila oči. Poobzerala som sa okolo seba. Bola som v nemocnici. Počula som pípanie niekoľkých prístrojov. Na ústach som mala masku na dýchanie. Pootočila som hlavu viac do ľavej strany. Jeho tvár bola zarovno mojej. Ležal vedľa mňa a spal. Držal ma za ruku. Pevne. Akoby sa bál, že mu niekam utečiem. Mala som pocit, že tu ležal vedľa mňa už zopár dní. Okrem neho tu nik iný nebol. Celé telo ma bolelo. Aj pri minimálnom pohybe mnou prešla ostrá bolesť. Vzdala som to. Ďalej som sa už nehýbala. Zjavne začali opäť pôsobiť látky z infúzie, pretože ma opäť prepadla únava.

Keď som sa prebrala v izbe bola sestrička. Akurát mi vymienala flaštičku s tekutinou. Veselo sa na mňa usmiala. "Vitajte späť slečna" povedala rovnako veselo. Tiež som sa usmiala.

O pár dní neskôr som už bola iba na infúzií. Lekári mi porobili nejaké vyšetrenia. Na ich prekvapenie som bola v poriadku. Nemala som žiadne vážne zranenia. Guľka nezasiahla žiadne životu dôležité orgány no aj tak som stratila pomerne veľa krvi. Bola som však v poriadku a zotavovala som sa pomerne rýchlo. Mama bola pri mne celý čas. Povedala, že už nikdy nikam neodíde. Že bude so mnou už stále. Preto dala v práci výpoveď ešte v deň keď sa to stalo. Párkrát ma prišli navštíviť Mirae a Haeyoon. Zo začiatku vyzerali vydesene no potom už boli len radi, že som v poriadku. Objavila sa tu aj polícia. Vypočúvali ma. Pýtali sa na všetko. Povedala som im čo som vedela no o chalanoch som mlčala. Snažili sa zo mňa vytiahnuť aj nejaké veci naviac no nič som nepovedala. Celý gang chytili. Sudca ich všetkých odsúdil na niekoľko rokov. Vyšetrovanie ale stále pokračovalo. Pátrali po ďalších veciach.

Po niekoľkých týždňoch som bola schopná ísť konečne do školy. Mirae ma stále obskakovala a starala sa o mňa. San a ostatný...tu neboli. Niekoľko dní som ich už nevidela. Nemala som z toho dobrý pocit. Mama ma vozila do školy aj zo školy. Nedovolila mi nikam ísť. Musela som byť doma. Odporučala to aj polícia. Aspoň dokým neuzavrú prípad.

Po ďalších dňoch to vyzeralo, že sa všetko vrátilo do starých koľají. Všetko bolo tak ako malo byť. Chalani chodili do školy a spoločne sme sa zabávali. Vyzeralo to ako bežný stredo školský život. Až do dňa kým sa polícia neobjavila medzi dverami a neoznámila nám niečo, v čo sme s Mirae dúfali, že sa nestane. Po vyše mesiaci našli YoonSoo aj Dahwee aj Wooyounga. Mŕtvych. Všetci traja sa zaplietli do niečoho, čo spôsobilo takýto koniec. Bola som v šoku. V priebehu týždňa som bola na troch pohreboch. Aby to však nestačilo. Prišla ďalšia zlá správa. Teraz však pre Mingiho. Strata otca ho úplne zložila. Trávila som s ním všetok čas, ktorý som mohla. S chalanmi sme sa oňho báli. Nechceli sme ho nechať samého ani na chvíľu. Báli sme sa, žeby mohol urobiť nejakú hlúposť. "Mingi noták!" hovorila som mu sediac vedľa neho v jeho obývačke, na zemi pri stolíku "musiš niečo zjesť!" dohovárala som mu. "Nie som hladný" odpovedal chrapľavým hlasom a s neprítomným pohľadom. "Mingi prosím aspoň trochu!". Nič. Povzdychla som si. Mlčky sme tam sedeli nejaký čas. "Mingi?". "Hm?". "Máš ma rád?" spýtala som sa. Pomaly otočil ku mne hlavu. Pozrela som mu priamo do očí. "Záleží ti na mne?" spýtala som sa. Prikývol. "Tak to zjedz!" prikázala som mu. Chcel protestovať no hneď som ho zastavila. "Ak sa toho ani nedotkneš, tak už za tebou neprídem! Už nikdy s tebou neprehovorím a budem ťa navždy ignorovať!" povedala som chladne. Vedela som, že to bolo odo mňa vrcholne hnusné ale niečo zjesť musel! Vyzeral ako živá mŕtvola. Nechcela som aby kvôli tomu skončil v nemocnici. Mlčal. Pomaly, neochotne žačal jesť. Nezjedol veľa no bola som však rada, že do seba dostal aspoň niečo. Keď dojedol, umyla som riady a vrátila sa späť do obývačky. Stále sedel na zemi a mal neprítomný pohľad. Musela som niečo urobiť! Nemohla som ho tam tak nechať! Aj keď sme to mali od polície zakázané, rozhodla som sa ho vytiahnuť von. Podišla som k nemu. "Vstávaj!" prikázala som mu. Prekvapene na mňa pozrel. "Vstávaj!" zopakovala som. "Prečo?" spýtal sa. "Ideme trochu na čerstvý vzduch!". "Nechcem". "Je mi jedno či chceš alebo nie! Ideme von! Vstávaj!". Pobrala som sa do chodby sa obuť. Po chvíli sa za mnou došuchtal a tiež sa obul. Chytila som ho za ruku a ťahala von. Prechádzali sme sa po okolí. Nechcela som ísť ďaleko. No chcela som sa prejsť. Potreboval to on ale aj ja. Skončili sme v parku na lavičke. Sedel a pozeral pred seba. Ja som sedela v tureckom sede otočená k nemu. Keď som naňho pozerala, cítila som sa zle. Vedela som, že to bolí no mňa bolelo to ako vyzeral. Akosik som mala nutkanie to spraviť. Pritiahla som sa bližšie k nemu a obmotala sa okolo neho ako koala. Pozrela som mu do tváre. Otočil sa ku mne. "Chcem znovu vidieť tvoj úsmev!" povedala som "chcem ťa vidieť znovu veselého a bláznivého!". Mlčky mi pozeral do očí. "Nechcem ťa vidieť trpieť! Potom to bolí aj mňa!" hovorila som ďalej a v očiach som ucítila slzy. Pevne ma objal a hlavu si zaboril do môjho ramena. "Prepáč" povedal tlmene cez moje vlasy. "Hlavne nech sa prosím vráti ten Mingi, ktorého mám rada!" šepla som a po líci mi stiekla slza. Boli sme tak niekoľko hodín. Sedeli sme a mlčali. Keď sa začalo stmievať povedala som aby sme šli domov. Nechcela som vonku ostať po tme. Aj keď som bola s ním, stále som sa bála. Cestou späť sme sa držali za ruky. Pred jeho bránkou sme zastavili presne v tej istej chvíli ako Hongjoong z opačného smeru. "Sup" povedal mierne veselo a na pozdrav nám ukázal piece. Hongjoong ma mal prestriedať. Mingi si šiel ľahnúť. Pobrala som si veci a pomaly sa brala na odchod. "Budeš v pohode?" spýtal sa Hongjoong keď som sa obúvala v chodbe. Podišiel ku mne. Mierne nechápavo som naňho pozrela. "Zvládneš to domov? Sama?" spýtal sa presnejšie. "Myslím, že áno. Je to len kúsok. Ani nie desať minút" odpovedala som nie veľmi isto. "Si, si istá?"spýtal sa. Chcel si byť istý, že budem v poriadku. Mala som pocit, že sa bál o mňa viac ako ja sama. Neisto som prikývla. Prehodila som si batoh cez chrbát a pobrala sa von. Váhal. No nakoniec aj tak šiel so mnou. "Ja len proste nechcem riskovať, že sa ti niečo stane....znovu" povedal keď sme zastali pri dverách do mojej bytovky. Musela som sa usmiať. Vážila som si to. "Ďakujem" povedala som úprimne a zakývala mu ma odchod. Doma ma čakala mama s večerou.

Na ďalší deň hneď po škole som šla rovno k Mingimu. Skôr než som si stihla otvoriť, sa vo dverách objavila pani. Iba o niečo staršia od mojej mami. Rýchlo som sa uklonila a pozdravila. Bolo mi jasné, že je to jeho mama. Usmiala sa na mňa. "Prišla si za Mingim?" spýtala sa. Prikývla som. Pustila ma dnu. Vyzula som sa a ona ma zaviedla do obývačky. Možno si myslela, že som tu prvýkrát. Pritom som to tu poznala lepšie ako náš vlastný byt. "Dáš si čaj?" spýtala sa. Prikývla som. O pár minút sa vrátila. Sadla si na zem oproti mne a tácku zo šálkami a čajníkom položila na stolík. Mierne som sa uklonila na znak vďaky. "Mingi spí" odpovedala. Zjavne si všimla, že sa obzerám a čakám či sa od niekiaľ neobjavý. "K...kedy ste sa vrátili?" spýtala som sa opatrne a dúfala som, že to znie čo najslušnejšie. "Iba dnes ráno" odpovedala a slabo sa usmiala. "Moja mama ma už nepotrebuje, už je na lepšom mieste" dodala neskôr. Ostala som mlčať. Bolo mi to ľúto. "Mingi to ale nevie a bude lepšie ak sa to v najbližšej dobe ani nedozvie. Už je toho naňho aj tak priveľa" pokračovala. Prikývla som. "Ste si blízky?" spýtala sa. Mierne ma tou náhlou zmenou zaskočila. "Áno" odpovedala som. Tentokrát sa na jej tvári objavil väčší a viac veselší úsmev. Nevedela som čo si mám o tom myslieť.  "Určite si sa oňho dobre starala aj s chlapcami však?". Znovu som iba prikývla. "Som ti za to veľmi vďačná a prosím odkáž to aj chlapcom keď s nimi budeš". "Dobre" odpovedala som. "Sú to dobré deti, aj keď občas robia neplechu" hovorila asi viac menej pre seba. Nebola som si tým však taká istá. No nepovedala som nič. Neodvážila som sa namietať. Bola prvý rodič s ktorým som sa stretla, teda až na Mingiho otca. Nemala som v pláne to hneď pokaziť. Chcela som zanechať aspoň trochu dobrý dojem. Dlho sme tam sedeli a rozprávali sa. Teda väčšinu času mi hovorila o Mingim keď bol malý. Musela som sa smiať. Zrazu sa objavil vo dverách. Ostal prekvapene pozerať. "Mami?!" spýtal sa. "Áno zlatko" odpovedala a slabo sa usmiala. Mingi podišiel ku nej a vrúcne ju objal. Urobila to isté. Potom ju pustil a prešiel ku mne kde si aj sadol. "Mami toto je Chaewon" povedal. Až vtedy som si uvedomila, že som sa ani nepredstavila! Hneď som si za to v duchu vynadala! Jeho mama prikývla. "Kým si tu nebola, pomáhala mi zo všetkým" pokračoval. "Všimla som si, že bolo o teba dobre postarané" odpovedala. Mingi prikývol. "Nič mi nechýbalo". "To som veľmi rada" na jej tvári pohrával zvláštny pohľad. Pozerala z jedného na druhého. Mierne som sa začervenala. Bolo to trochu divné. No bola som rada. Mingi vyzeral o dosť lepšie a to, že zo svojou mamou rozprával akoby sa nič nedialo, mi spôsobilo úsmev na tvári. "A...asi by som mala už ísť" vykoktala som zo seba po pár hodinách. Celý čas sme sa rozprávali o rôznych veciach. "Prečo?" spýtal sa Mingi. Znelo to akoby sa bál, že mu chcem utiecť a už sa nikdy nevrátiť. "Ostaň na večeru" povedala jeho mama. A tak....som ostala na večeru. Potom som sa ale rozlúčila a pobrala sa na odchod. Mingi ma odprevadil. Pred dverami som sa k nemu otočila aby som sa s ním rozlúčila. Podišiel ku mne a objal ma. Urobila som to isté. "Ďakujem" povedal potichu "za všetko". Slabo som sa usmiala. "Kedykoľvek" odpovedala som. Ešte chvíľu sme sa objímali no potom sme sa rozlúčili.