Bullying Squad

Alternatívny koniec č4.

Bola som v poslednom ročníku na vysokej škole. Ostávalo už len pár týždňov do záverečných skúšok. Konečne som po dlhom dni strávenom v škole kráčala domov. Bola som unavená a vyčerpaná. Jediné po čom som túžila bola chvíľka oddychu. Kráčala som po chodníku preč z univerzity smerom k zastávke metra. Naštastie bola univerzita iba pol hodiny od nášho bytu. Vystúpila som a vyšla opäť na denné svetlo. Toho už veľa ale neostávalo. Bola už takmer tma. Delilo ma už len zopár metrov od našej bytovky, keď zrazu predo mnou niekto zastal. Mierne vystrašene som zodvihla pohľad k osobe predo mnou. V tej chvíli som ostala šokovane stáť. Nebola som schopná žiadného pohybu ani slova. Podišiel až úplne ku mne. Do očí sa mi nahrnuly slzy. Slabo sa usmial a na jeho lícach sa objavili tie mne veľmi známe jamky. Mala som pocit, že boli hlbšie než predtým. Nedokázala som sa udržať. Rozplakala som sa. Pevne ma objal. "Bolo to mojich najťahších sedem rokov v živote!" zašepkal. Ovinula som si ruky okolo neho. "A vieš prečo?" pozrel mi hlboko do očí. Záporne som pokrútila hlavou. "Pretože som na teba myslel každý deň no nemohol som byť s tebou!" odpovedal a mne slzy tiekli po lícach ako vodopády. Svoju tvár priblížil k mojej. Jeho pery sa najprv dotkli môjho čela. Pevne ma objímal až kým som sa trochu neupokojila. Potom sa jeho pery prisali na tie moje a už nikdy viac ma nechceli pustiť...