Bullying Squad

34.

Čierna dodávka sa zrazu objavila rovno pri mne a nejaká ruka ma stiahla dnu. Ani nezastavila! Stiahli ma dnu počas jazdy. Videla som Sana ako dobehol tesne pred tým ako ma stiahli dnu, no nestihol nič urobiť. Ruku mi držal na ústach a nose. Snažila som sa brániť. Metala som zo sebou. Kopala a škriabala som. No bolo mi to k ničomu. Zrazu moje telo začalo strácať vedomie a ja som pochopila, že mi na nose držal handru.

Prebrala som sa v tmavej miestnosti. Z malého zabedneného okna sem prenikalo zopár lúčov svetla. Našťastie to aspoň nebola pivnica a bolo tu príjemné teplo. Na zemi bol koberec. Ležala som na madraci. Neviem koľko tu bol, no bol starý a polorozpadnutý. V izbe bolo cítiť prach a zatuchlinu. Dvere sa zrazu otvorili a dnu vošiel nejaký chlapík. Vyzeral ako menší sumo zápasník. Podišiel ku mne, schmatol ma za lakeť a vytiahol na nohy. Ťahal ma preč z miestnosti. Ocitla som sa v niečom čo sa slabo podobalo miestnosti kde král mal svoj trón len o dosť temnejšia verzia. V tomto prípade to nebol kráľ ale šéf. Predpokladala som, že sa nachádzam v nejakom mafiánskom gangu. Zastali sme rovno pred ich hlavou tohto všetkého. Aspoň som si to teda myslela. Na jeho tvári sa objavil desivý úsmev. Vyzeral byť šťastný, že ma vidí. "Vitaj" povedal a ruky roztiahol do vzduchu "toto je moje kráľovstvo" povedal a začal sa smiať. V tej chvíli som presne vedela pred kým stojím. Hlas z telefónu som mala práve priamo pred očami. "Čo odo mňa chcete?!" spýtala som sa a mierne som zo sebou mykslovala snažiac sa vyslobodiť zo zovretia sumo zápasníka. "Nie je toho veľa" odpovedal pokojne "v podstate nič. Poslúžiš mi iba ako hračka" dodal a znovu sa slabo zasmial. "Čo tým chcete docieliť?!" pýtala som sa ďalej. "Iba to, čo som mal dostať už dávno". "A to je?". "Svoj tovar a peňiaze". "Nič viac?". "Nič viac!". Neverila som mu. Určite mu nešlo len o to. "Čo je to za tovar?". "Si nejaká moc zvedavá, nemyslíš si?!" spýtal sa miesto odpovede. Prvé čo mi napadlo, boli drogy. Ale tajne som dúfala, žeby sa do ničoho takého nezaplietli. Potom som si ale spomenula na Sanové krvavé ruky a na jeho slová. Drogy by boli to najmenej. Pozerala som naňho. Mala som pocit, že tú tvár od niekiaľ poznám. Zarazila som sa keď som si uvedomila odkiaľ. Bol to ten chlap s kávou, do ktorého som vtedy nechtiac vrazila. San musel vedieť kto to je! Začínala som si pomaly uvedomovať, že už vtedy ma chcel chrániť pred ním. Držal ma vtedy za chrbtom aby ma nevidel. No aj tak si ku mne našiel cestu. Veľa vecí mi náhle začínalo dávať zmysel! Všetky moje zlé pocity, že ma niekto sleduje boli správne! Sledoval ma aby mal o mne dokonalí prehľad a vedel správne načasovať všetko! Sledoval ma pretože to mal v pláne už od začiatku. Chcel ma získať aby od nich dostal to, čo potreboval. "Ah, áno" začal, čím ma prinútil sa myšlienkami vrátiť späť na zem. "Zjavne ti to už všetko doplo" znovu sa usmial "ale nemysli si, že je to len preto aby som od nich získal to čo chcem" povedal hneď nato. Mierne som sa zháčila. "Čo ešte chcete?!?" spýtala som sa mierne trasúcim hlasom. "Tiež by si mi mohla povedať kde to je ukrité". Nerozumela som. "Ukrité čo?!" spýtala som sa nechápavo. "Nehraj so mnou hru!" jeho hlas začínal znieť mierne naštvane "dobre vieš o čom hovorím!". Nemala som ani tušenia. Naozaj som nevedela ani trochu čo odo mňa chce. S obavami čo bude následovať som pokrútila hlavou. Myslím, že ho to naštvalo ešte viac. Začínal vyzerať ako besniaci pes, ktorému zobrali hračku. Všimla som si jeho nepatrné gesto. Sumo zápasník ma začal teraz doslova drviť v rovretí. Mala som pocit, že mi o chvílu zláme kosti. On sa postavil zo svojho kresla a začal kráčať ku mne. Ukazovákom mi nadvihol bradu a prinútil ma, mu pozrieť priamo do očí. "Kde to je ukrité?!" precedil naštvane pomedzi zuby. "Ja neviem o čom to hovoríte!" povedala som mierne zúfalo. "Iba si to zhoršuješ!". "Ja naozaj neviem o čom to hovoríte!". Pustil mi bradu. Pohol hlavou do jeden strany čo mal byť povel pre sumo zápasníka. Ten ma začal ťahať preč. Bála som sa. Vedela som, že nič pekné ma čakať nebude. Otvoril dvere a prudko ma sotil do miestnosti. Až tak, že som sa zapotácala a skončila na zemi. Pálili ma kolená. Pomaly som sa pozbierala zo zeme a odkráčala ku madracu. Sadla som si na jeho okraj. "Povedz mi kde to je ukrité!" zneli jeho slová v mojej hlave. "Ukrité čo?" pýtala som sa samej seba. Myslel tým niečo, čo skrívali chalani? Alebo niečo, čo som mala skrívať ja no ani som o tom netušila?! Premýšlala som. Dlhé hodiny. "Čo môže odo mňa chcieť?!" kládla som si otázku. "Čo má byť ukrité?! A kde?!?". Hlavou mi výrilo niekoľko stoviek myšlienok a to aj napriek tomu, že som umierala od hladu. Mala som pocit, že som tiež mierne dehydratovaná. Ľahla som si na madrac a pozerajúc do stropu som stále premýšlala. Bolo divné, že ma tu len tak nechali. Že ma nemlátili ani nemučili. Možno aj oni chceli aby som nad tým premýšlala. Zjavne si mysleli, že keď ma nechajú niekoľko hodín osamote tak, že si na to spomeniem. V skutočnosti som nemala ani tušenie o čo ide. Nech som nad tým premýšlala akokoľvek som chcela, proste som nedokázala na nič prísť. Vôbec som netušila čo odo mňa chcú. Ale bola som si istá, že keď sa sem po mňa ten sumo zápasník vráti, budú to moje posledné chvíle čo dýcham...