Bullying Squad

18.

Babka mi požičala jedny z jej kvetinkových teplákov a na vlasy mi uviazala šatku proti slnku. Obula som si tenisky a skoro ráno sme šli na pole. Pracovala som presne tak ako mi ukázala a povedala. Bola to celkom sranda. Oberala som rôzne plodiny iné som zase polievala alebo sa o ne špecialne starala. Pomáhala som jej sa postarať aj o domácu zver. Zbieranie vajíčok bolo omnoho tahšie než som si myslela. U suseda som si mohla vyskúšať podojiť kravu. Za odmenu som dostala čerstvú zeleninu a pozvanie na obed. Bola som trochu ohromená z toho všetkého. Tam kde som bývala to tak nikdy nefungovalo. Nikto nikomu nič nedával zadarmo. Všetci chceli len zarobiť. Tunak to však bolo úplne inak. Všetci sa tu poznali a vzájomne si pomáhali. Keď bol čas obeda vrátila som sa k susedovi. Prestrel vonku. Okolo mňa stále pobehoval ich pes. Chvíľu som sa tam s ním hrala a zabávala. "Dedo....dedo!" začula som zrazu nejaký hlas z dialky. Keď som zodvihla hlavu, videla som blížiacu sa siluetu. Bežal až kým nebol úplne pri nás. Zadychčane zastal a lapal po dychu. Vtedy sme sa obaja na seba prekvapene pozreli. "Ty?!" povedali sme naraz, vzájomne na seba ukazujúc prstom. "Poznáte sa?" spýtal sa zvedavo jeho dedo. Obaja sme prikývli. Usadil sa vedľa mňa. "Čo si mi chcel povedať?" spýtal sa ho jeho dedko. "Dnes večer bude bingo a k tomu zábava" povedal. "Ohoho, výborne" odpovedal mu veselo jeho dedo. "Čo tu robíš?!" spýtali sme sa naraz, pozerajúc si do očí. "J...ja som tu na návšteve u starých rodičov" vyjachtala som zo seba. Letmo ukázal na dedka "tak tiež" odpovedal. Obaja sa na seba usmiali a potom nám jeho dedko naznačil aby sme začali jesť. Po obede som sa chcela vrátiť späť do domu a pomáhať babke. Pri odchode ma však zastavil. Pomaly som sa ku nemu otočila pričom mojim telom prebehol mierny príval strachu. Nachvíľu blúdil pohľadom kade tade no potom sa mi pozrel priamo do očí. "Mmm..." začal neisto "pôjdeš so mnou na tú zábavu?" spýtal sa "bude to naozaj sranda a nechcem tam byť sám" pokračoval "som si istý, že aj tvoji starý rodičia tam budú" dodal nakoniec. Premýšlala som. Mala som sa im vyhýbať no teraz som s jedným z nich skončila rovno pár metrov odo mňa a ešte k tomu ma aj volá na dedinskú zábavu. Premýšlala som prečo som nedokázala mať z neho strach a odpor tak ako z ostatných. Veď robil presne to isté čo ostatný. "Prečo mu nedokážem povedať nie?" pýtala som sa samej seba. Stále som premýšlala. "Prosím" dodal keď videl ako naňho mlčky a váhavo pozerám "naozaj to bude sranda!" veselo sa na mňa usmial. Chcela som sa v tej chvíli dotknúť jeho líc. Tých rozkošných líc, ktorým som nikdy nevedela povedať nie. Pomaly som prikývla. Na jeho tvári sa objavil ešte väčší úsmev. Postrapatil mi vlasy a konečne ma pustil. Pobrala som sa za babkou. Akurát sa chystala späť na pole. Samozrejme som sa vybrala hneď s ňou. Tentokrát sme vytrhávali všetku burinu a škodlivé rastliny. Potom sme strihali uhnité konáriky na kríkoch a malinkých stromčekoch. Neskôr sme prešli ku normálnym stromom. Na jeden z nich som nedočiahla a tak som sa postavila na špičky. No ani to nestačilo. Napriek tomu som sa nevzdávala a stále to skúšala. Zrazu sa mojích rúk na kliešťoch dotkly ďalšie. Jemne mi ich zobral z rúk a bez problémov odstrihol konárik. Tým, že som ešte stále stála na špičkách som nierne stratila rovnováhu a rovno som skončila v jeho náručí. Zodvihla som hlavu pričom som sa ňou aj chrbtom dotýkala jeho hrude a zadívala som sa do jebo tváre. Tváril sa sústredene no v momente ako odstrihol posledný konárik zložil kliešte a pohľad sklopil ku mne. Na tvári mu pohrával mierne šibalský úškrn. V tej sekunde som sa od neho odlepila a ustúpila o pár krokov. Pozeral na mňa a potom pozrel opäť hore na strom. "Je tam ešte jeden" začal a pohlad upriamil zase na mňa "chceš ho odstrihnúť ty?" spýtal sa. "Nedočiahnem tam" odpovedala som. "Pomôžem ti" povedal a rukou naznačil aby som sa vrátila bližšie k nemu. Nebola som si istá či to chcem riskovať. Napriek tomu som sa na to odhodlala. Čupol si, jednu ruku obmotal okolo mojich nôh a druhou mi podával kliešte v momente ako ma zdvihol. "Tam ten" povedal a teraz už voľnou rukou ukázal na jeden trochu hrubší konárik. Prekvapovalo ma, že ma dokáže udržať iba jednou rukou. Ani z ďaleka som nebola taká ľahká akoby si človek mohol myslieť. Zodvihla som ruky nad hlavu a odstrihla som konár. Ten mi skoro zletel na hlavu no nakoniec spadol vedľa na zem. Z rúk mi zobral kliešte a hodil ich vedľa konára. Mňa však stále držal vo vzduchu, teraz už oboma rukami. Chcela som povedať aby ma zložil dole. Miesto toho ma nechal skĺznuť o pár centimetrov nižšie no stále ma držal vo vzduchu. Zjavne nemal v pláne ma tak ľahko pustiť. Hľadeli sme si do tváre. "Mal by si ma dať dole" povedala som. "A čo keď nechcem?" odpovedal a šibalsky sa na mňa usmial. Vtedy ma na sekundu pustil a ja som myslela, že zletím dole na zem no presne o ďalšiu sekundu ma zase pevne chytil. Popri tom som slabo vykríkla. Moja tvár bola teraz zarovno jeho. Začínala som mať dosť strach ohľadom toho čo chce urobiť. "Yunho, poď mi pomôcť s tým drevom!" bolo počuť zrazu hlas jeho dedka z diaľky. Zatvoril si oči a povzdychol si. Zložil ma na zem a opäť sa vystrel. Postrapatil mi vlasy, zobral kliešte aj odstrihnutý konár a pobral sa preč. Ja som tam len nechápavo ostala stáť a mlčky za ním hľadela. "Čo to malo byť?!?" pýtala som sa v duchu. Cítila som ako mi prudko bije srdce.