Bullying Squad

36.

"Pane už je to viac ako 24 hodín". "Och" odpovedal "zistili ste niečo? Všimli ste si nejaký zvláštny pohyb okolo?"vyzvedal. "Nie pane". "V poriadku" povzdychol si. "Želáte si niečo pane?". Prikývol. "Zabite ju".

Dvere sa zrazu otvorili a v nich sa objavil sumo. Ležala som na madraci. Bola som slabá pretože som nejedla a nepila už asi aj dva dni. Keď som ho uvidela, vedela som, že to neznamená nič dobré. Vedela som čo bude následovať. Moje vnútro ale kričalo, že to nie je to čo chce. Chcelo ešte žiť! Podišiel ku mne schmatol ma za lokeť a ťahal ma von z miestnosti. Využila som to, že ma držal len slabo. Vytrhla som sa mu a rozbehla som sa naprieč tmavým chodbám v ktorých bola miestnosť, v ktorej som doteraz trčala. Okamžite za mnou začal bežať. Cez vysielačku hneď dával znamenie ostatným. Bežala som ako o život. Doslova! Nevedela som kam, pretože všade bola tma no nezastavovala som. Keď už som mala šancu sa odtiaľto dostať živá, nemala som v pláne to vzdať! Zrazu sa predo mnou objavili ťažké železné dvere. Vložila som do toho všetky svoje sily a zatlačila. Pomaly sa otvorili. Cez malú škáru som sa pretlačila na druhú stranu a bežala ďalej. Ocitla som sa v akejsi hlavnej miestnosti. Bolo tu niekoľko stolov s počítačmi, za ktorými sedeli chlapi v čiernych oblekoch. Na obrazovkách sa prelínali rôzne zábery z kamier. Obďaleč stáli chlapi s maskami na tvári a v rukách mali samopaly. Prudko som zastala. Všetci na mňa upierali pohľad. Bola som vydesená. Nevedela som čo robiť. Prudko som dýchala od behu. Slabo som sa usmiala a v momente sa rozbehla ďalej. Nechápali. Iba pozerali. Bolo to pre mňa len vyhovujúce. Prebehla som pomedzi stoly, dole po železných schodoch a cez obrovskú halu. Tu naštastie nik nebol. To sa ale v priebehu sekundy zmenilo. Zo všetkých strán sa zrazu objavili chlapi. Niektorý mali zbrane iný iba holé ruky. Bola som nútená zastať. Totálne ma obkľúčili. Nevedela som čo ďalej. Nemala som kam bežať. Postupne sa ku mne približovali. Niektorý sa po mne vrhli. Schmatli ma za ruky. Na ich tvárach pohrávali nechutné pohľady. Smialy sa. Postrkovali si ma. Prehadzovali. Dotýkali sa ma. Brali ma ako hračku. Kričala som a bránila som sa. Metala som sa a snažila sa vytrhnúť z ich zovretia. Bolo ich však priveľa. Uštedrili mi niekoľko rán. Predovšetkým za to, že som s nimi nechcela spolupracovať a preto, že som sa bránila. Zrazu však prestali. Pustili ma a vzdialili sa. Zrútila som sa na zem. Prudko som dýchala. Nado mnou zastal ich šéf. "Slečinka si celkom ťažký oriešok vieš o tom?" povedal a schmatol ma za golier košele. Pomaly ma zdvíhal hore až som nakoniec skončila na nohách. Pozrel mi do tváre. "Chceš mi niečo povedať predtým ako to ukončíme?" spýtal sa. Nemala som mu čo povedať. Chcela som len utiecť. "Nič som neurobila!" povedala som. "To je pravda" súhlasil "ale tvoji kamaráti áno. Navyše nepovedala si mi kde je to ukrité. Takže predsa len si niečo urobila". "Puste ma!". "Nemam na to dôvod". Snažila som sa mu vytrhnúť. Na moment odvrátil odo mňa pohľad. Dal gesto jednému z nich aby prišiel bližšie k nemu. To som využila. Prudko som mu zakusla do ruky. Skríkol od bolesti a pustil ma. Neváhala som ani sekundu! Rozbehla som sa naprieč halou rovno ku obrovským dverám. "Zabite ju!" počula som za sebou ako kričí na svojich chlapov. Následne sa za mnou rozbehlo asi 30 mužov. Väčšina mala zbrane. Dvere boli pootvorené. Prestrčila som sa cez ne a bežala ďalej. Ocitla som sa uprostred ničoho. Na okolí boli len polia a v dialke les. Rozbehla som sa cez pole smerom k lesu. Bola som názoru, že tam sa im stratím. Za sebou som počula výstreli. Guľky lietali okolo mňa. Zrazu som v diaľke uvidela svetlá. Červené a modré sprevádzané zvukom sirény. Nevedela som či tomu môžem veriť alebo to boli len moje halucinácie. Bežala som stále ďalej. Zrazu som sa potkla o jeden konár. Zapotácala som sa no nespadla som bežala som hneď ďalej. Kútikom oka som si všimla, že jeden z nich je pomerne blízko mňa. Pridala som ešte viac do behu. Hlasy sirény len zosilneli. Ozývali sa stále bližšie. A vtedy sa ozval aj výstrel. Ucítila som prudkú bolesť a spadla k zemi.

"Pre boha moje dieťa!" ozýval sa v dialke mamin hlas. Všetko sa hýbalo. "Chae zlatíčko budeš v poriadku!" kričala.

"Chae prosím neopúšťaj ma!" počula som nieči hlas. Bol mi známy. "Prosím!" dodal. Držal ma za ruku. Myslím, že plakal. Nemala som v pláne nikam odísť. Chcela som mu odpovedať no nešlo to. Nedalo sa. Nedokázala som sa hýbať ani hovoriť.

Matne som cítila nejaký pohyb okolo seba. Nič som však nepočula. Aj to čo som vnímala zrazu zosláblo. Všetky zvuky zrazu ztíchli. Všetko sa stratilo a pred sebou som videla iba biele svetlo...