Bullying Squad

15.

Bolo divné tu sedieť v lavici keď ešte pred dvomi dňami sme sa o tomto čase kúpali v mori. Nemali sme ale na výber boli to jedny z posledných dní v škole. Učitelia nám ale nedali pokoj! Ešte aj teraz nás drvili s učivom. Na prázdniny sme už teraz mali toľko úloh, že som si nebola vôbec istá či to počas nich aj stihnem. "Možno ak vylúčim spánok" pomyslela som si. Cez obednú prestávku som kráčala smerom do jedálne. V tom ma ale schmatla jedna z mojich "kamarátiek" a odtiahla ma von niekam do kúta kde nás nikto nevidel. "Čo odo mňa zase chceš?" spýtala som sa mierne podráždene. "Vravela som ti aby si sa od nich držala čo najďalej!" povedala mi. Akosik mi už neprišla taká drsná ako bola predtým. Ani jedna z nich. Stáli tu predo mnou no vôbec nevyzerali žeby sa chystali ma zmlátiť. Prstom ukázala pod svoje oko. Letmo som si všimla s makeupom prekritý monokel. "To spravil on!" povedala. Nadvihla som jedno obočie. "Prečo by som ti mala veriť?!" spýtala som sa jej. Povzdychla si. "Lebo sú čisté zlo!" povedala. Nechápala som. Mlčky som na ňu hľadela. Vôbec som nevedela čo tým chce dosiahnuť. "Doteraz ma šikanovala a teraz mi chce natlačiť do hlavy nejaké bludy?!"pýtala som sa samej seba. Skôr než stihla niečo ďalšie povedať alebo mi niečo urobiť, som sa pobrala na odchod. Ako inak, zastavila ma. "Keď mi neveríš pozri si toto!" povedala a pred tvár mi strčila telefon s nejakým videom. To čo som na ňom videla mi ani vo sne nenapadlo! Boli tam chalani ako sa doslova snažili vymlátiť dušu z jedného chalana. Ešte sa pri tom aj smiali. To nebolo ale všetko. Ukázala mi tých videí viacero. Bolo mi z toho zle. "Toto dievča" hovorila keď mi ukazovala posledné video "takmer priviedli k smrti!" ruky sa jej pri tom triasli keď mi to púšťala. Bolo mi zle. Chcelo sa mi grcať. Nedokázala som ani popísať čo jej tam stvárali. "Toto sa stalo pred necelým rokom" povedala. "Ja viem, že sme tiež neboli na teba milé no keď som videla, že od prvého momentu ako si vošla do školy z teba nedokáže odtrhnúť pohľad bolo mi to jasné" hovorila. Mala som pocit akoby predo mnou stála úplne iná osoba. "Chcela som zistiť či sú stále toho schopný..." hovorila "a zistila som, že dokážu byť ešte horší než som si myslela!". Jedna z jej verných psov mi podala jej telefon. Bolo tam ďalšie video. Nebola som si istá či ho chcem vidieť. No nakoniec som si ho spustila. Bolo to video z jedálne. Z dňa keď ma potkli a pohádzali na mňa zbytky jedál. Bolo to video po tom ako ma San odviedol odtiaľ preč. Chalani po nich hádzali tácky a strkali do nich. Pohadzovali si ich medzi sebou a niektorým uštedrili niekoľko bolestivých rán, ktoré sa tak rýchlo určite nezahojili. Bola som zhrozená. Vôbec som nevedela čo si o tom myslieť. Mala som pocit, že nie sú až taký zlý. "To dievča pred tým..." hovorila potom "bolo na tom podobne ako ty!" povedala. "Čo...čo tým myslíš?!" spýtala som sa. "Nevieme viac, vieme len to čo ti hovorím, ak chceš počuť ako to naozaj bolo musíš za ňou zájsť sama!" povedala mi. Na papier mi napísala adresu. "Všetky videá, ktoré sa ťa týkali sme zverejnili zámerne, všetko čo sme robili bolo zámerne, chceli sme vedieť ich pravé tváre" hovorila tretia "no nikdy sme si nemysleli žeby to mohlo dopadnúť až takto" dodala a zdvihla si rukám mikiny. Mala ruku v sádre. Ďalšia mala štichy na brade a tretia mala zašité čelo a monokel. Znovu mi podali telefon. "Toto je z predvčera" odpovedala. Kráčali po ulici keď ich zrazu San spolu s Mingim, Jonghom a Hongjoongom zastavili a odvliekli do nejakej uličky. Ani sekundu neváhali a mlátili ich akoby to boli iba handerné bábiky. Videla som ako jednej Mingi vykrútil ruku do tak nepríjemného uhla, že mi bolo jasné prečo ju má v sádre. Bolo počuť iba jej výkrik. Náhle sa mi do očí nahrnuli slzy. Nemohla som to pozerať ďalej. Bolo mi z toho zle. Bolo mi zle z nich! No nechápala som jednu vec. "Ako sa vám to podarilo natočiť všetko?!" spýtala som sa. Ani neviem aký tón hlasu som pri tom mala. Neisto sa na seba pozreli. "Ja som to všetko natáčala. Predtým len z diaľky no teraz to už bolo doslova počas toho. Toto posledné video..." pretočila ho na koniec "som ani nemala mať" dokončila. Na obrazovke sa objavila Sanova tvár. Jeho výraz bol tak mrazivý a desivý, že ani stuhnutá krv v žilách a zimomriavky po tele neboli na to dostačujúce! Mala som pocit akoby som sa pozerala na čistého ďiabla! San telefon zodvihol a následne ho surovo hodil na zem a potom naňho hodil ešte veľký kameň! "Toto je nový telefon" povedala "a len zázrakom sa im to podarilo všetko zachrániť z toho starého". Preglgla som. Bolo to až príliš reálne. "Bojíme sa aby si neskončila ako to dievča!" povedala a pohľadom naznačila na papierik, ktorý som držala v dlani. Nevedela som čo si predstaviť pod tým. Vedela som len, že moje obavy, ktoré som mala na začiatku keď som sem prišla, sa vrátili. No tentokrát niekoľko násobne silnejšie! "Mrzí nás, že sme ti ubližovali" povedali čím ma vrátili späť na zem. Bolo to úprimné. Prekvapilo ma to. "Naozaj sme to nechceli dotiahnuť až do takého extrému ako vtedy keď si si udrela hlavu" hovorila druhá. "Mysleli sme si, že sme ťa zabili!" povedala a v jej očiach sa objavili slzy. "Naozaj sme to nechceli!" ospravedlňovali sa mi. Nevedela som čo im na to povedať ani čo urobiť. "Nečakáme, že nám odpustíš a budeš sa tváriť, že sa nič nestalo no prosím" povedala a musela sa nadýchnuť aby potlačila slzy "drž sa od nich čo najďalej!". Tiež som od toho plaču nemala ďaleko. Prikývla som. Chuť do jedla ma úplne prešla. Kráčala som smerom do našej triedy. Duchom neprítomná som prežila posledné hodiny. Kráčala som smerom k metru. "Chaee!" počula som za sebou a v tej chvíli ma zmrazilo. Skôr než som sa nazdala bol pri mne. Zodvihla som k nemu pohľad. Usmieval sa na mňa. "Nechaj ma!" povedala som a kráčala som ďalej. "Počkaj!" znovu ma dobehol "stalo sa niečo?!" pýtal sa. "Mingi, nechaj ma!" zopakovala som predošlú vetu. Nechápal. Samozrejme ani náhodou mi nedal pokoj. Začínala som byť zúfalá. "Chae no taak!" hovoril kráčajúc pár metrov za mnou. Boli sme skoro pri mojom paneláku. Prudko som sa k nemu otočila a on zastal. Bol necelí meter odo mňa. Zadívala som sa mu do očí. "Videla som video" povedala som chladným hlasom "niekoľko videí" dodala som. Jeho tvárou prešli všetky možné pocity. "Nie je to tak ako si myslíš!" tiež mal pomerne chladný hlas. "Je mi jedno ako to je!" povedala som. "Nie je to tak ako si myslíš!" jeho hlas znel akoby sa mal o chvíľu rozplakať. V kútiku duše som si nahovárala, že to možno naozaj tak nie je. No videá hovorili za všetko. Neboli zostrihané ani upravované bolo v nich všetko tak, ako sa to odohralo. "Chae, prosím vypočuj si ma!" naliehal. "Nie!" povedala som "ty si vypočuj mňa!". Zmĺkol a hľadel mi do očí. Naozaj som mala pocit, že sa o chvíľu rozplače. "Už nikdy..."začala som a taký chladný tón hlasu som u seba nikdy predtým nepočula "už nikdy na mňa nehovor! Ani ty ani nikto iný z vás!". "Chae prosím" natiahol ku mne ruku no uhla som sa mu skôr než sa ma stihol dotknúť "nikdy!" zopakovala som. Venovala som mu posledný pohľad a začala som kráčať preč. Neotočila som sa. Vedela som, že tam stojí a hľadí. Cítila som ako mi po lícach stiekli slzy. Snažila som sa potlačiť vzlyk. Keď som prišla domov zavrela som sa do izby a nevyšla odtiaľ až do ďalšieho rána...