Bullying Squad

19.

Ráno som opäť vstávala skoro. No tentokrát som nešla pomáhať babke ale dedkovi. Viedol ma k prístavu. Prechádzali sme okolo móla kde sme včera s Yunhom sedeli dlho do noci. Pozerali sme na mesiac a rozprávali sa o hoci čom. Čím ďalej som sa o nich dozvedala, tým viac som bola presvedčená, že nie sú zlé osoby! No niečo taja! Niečo predčím ma chcú chrániť! Samozrejme to vo mne vyvolávalo ešte väčšiu túžbu o nich vedieť viac! Nastúpili sme na loď, pri ktorej už na prvý pohľad bolo vidno, že je to rybárska loď. Bolo tu už niekoľko mužov. Všetci mali na sebe záchranné vesty, monterky a gumáky. Presne taku istú výzbroj som dostala aj ja. Trvalo nejaký čas kým sme sa dostali na otvorené more. Dedo ma naučil ako narábať s udicou a potom ma nechal sa trápiť samú. Keď mi konečne prvýkrát zabrala, rýchlo som začala namotávať lanko von až kým sa predo mnou neobjavila ryba. Celá nadšená som pozrela na Dedka. Pomohol mi ju zvesiť z háčiku a hodil ju do vedra k zopár ďalším čo už chytili ostatný. Moja bola samozrejme najkrajšia! Podarilo sa mi chytiť ešte dalšie tri. Dedko mi vravel, že bežne chodievajú rybárčiť tak na dva, tri dni no dnes sa vybrali na kratšie. "Pravdepodobne aj kvôli mne" pomyslela som si. Domov sme sa vrátili až neskoro v noci.

Ráno som vstala trochu neskôr než predošlé dni. Po výlete loďou som zase niekoľko dní pomáhala babke na poli. Tak to bolo aj dnes. No iba doobeda aj to len chvíľku pretože ma nechala spať dlhsie než obvykle. Tentokrát sme sa starali o hrozno. Keď som sa postavila rovno oproti mne vo vedlajšej uličke stál Yunho. Mal na sebe biele tričko s krátkym rukávom, tepláky a slamený klobúk. Vyzeral ako taký pravý farmár. Keď si ma všimol, usmial sa. Väčšinu dní sme trávili spolu a robili sme blbosti. Poukazoval mi celú dedinu. Poobede ma babka zaviedla k moru. Presnejšie k neďalekej pláži. Bol odliv. Mala som na sebe gumáky a monterky, pod tým som mala tričko. Babka mi ukázala, že počas odlivu sa v bahne nachádzajú rôzne morské živočíchy. Presne to bolo mojou úlohou, nájsť ich čo najviac. Poukazovala mi čo všetko môžem brať a čo naopak nie. Keď sa mi podarilo vytiahnuť prvú chobotnicu, celá sa metala a protestovala. Ja som mierne kričala pretože to bolo veľmi divné. Všetky jej chápadlá sa hýbali rôznymi smermi a bolo to strašne divné. Rýchlo som ju hodila do vedra so znechuteným pohľadom. V tej chvíli som pred sebou videla dve veci. Kraba a Yunhom úškrn! Vykríkla som pretože mi toho kraba držal tesne pred tvárou. Chcela som plakať. Odtiahol ho a hodil ho do druhého vreca. "Nevyzeráš nejako nadšene" povedal doberajúc si ma. "Myslela som, že to bude zábava" povedala som "ale je to skôr strašne divné hlavne keď sa ti to hmýri po rukách a tvári" hovorila som o tej chobotnici. "Ale chutí to výborne" poznamenal. Spoločne sme tých príšer hladali ešte niekoľko zopár ďalších hodín. "Bahno je vraj liečivé" povedal a v tej chvíli mi na tvári kúsok z neho skončilo. Zhlboka som vydýchla a následne mu to vrátila. Začali sme sa ohadzovať a strkať a totálne sa máčať v tom bahne. Popri tom sme sa smiali ako blázni. Nakoniec som mu na jedno líce, ktoré ako jediné ostalo čisté, nakreslila slniečko. On mne na oplátku nakreslil kvetinku a na čelo mi nakreslil niečo čím som si nebola istá. "No vy vyzeráte!" poznamenala babka keď sme sa vrátili zo všetkými vedrami plnými úlovkov. Chcela som mať pamiatku a tak skôr než nás oboch nahnali do sprchy sme si spravili fotku. To bahno šlo najhoršie zmyť z vlasov! No moja pleť vyzerala naozaj o niečo lepšie. Po večeri sme sa chceli ísť prejsť do lesa. Mali sme sa vrátiť ešte skôr než sa zotmie. "Existuje veľa povier a legiend o tomto lese" hovoril Yunho, keď sme sa prechádzali cestičkou. "Akých?" spýtala som sa zvedavo. "Nebudeš sa báť?" spýtal sa pobavene. "Aj keby mám tu predsta teba!" povedala som. Zjavne ho to potešilo. Začal mi rozprávať niekoľko desivých príbehov. Nebola som z nich úplne nadšená no väčšina neznela ani trochu realisticky a pravdivo. Ani neviem ako dlho sme kráčali no zrazu našu prechádzku prerušil blesk a za ním hlasný hrom. Chceli sme sa vrátiť no skôr než sme sa stihli pohnúť aspoň o pár metrov začalo liať! Vrátiť sme sa nemohli. Lialo tak, že sme nevideli ani na cestu! Našli sme si však malí priestor pod skalou kde sme v suchu mohli vyčkať až kým búrka neprestane. To sucho nám ale bolo aj tak nanič pretože sme boli premočený do nitky. Triasla som sa od zimy. Yunho si ma pritiahol k sebe no moc to nepomáhalo. Hlavne nie keď bol na tom rovnako. Vyzeral ako také roztomilé zmoknuté šteniatko. Keď zrazu udrel niekde neďaleko blesk do zeme a za ním následoval ohlušujúci hrom, som vykríkla od strachu a ešte viac sa naňho nalepila aj keď som už bližsie ani byť nemohla. Slabo sa usmial. Hladkal ma po mojich mokrých vlasoch. Zadívala som sa do jeho očí. Ten pohľad ma upokojoval. Doslova mal okolo mňa obmotané všetky jeho končatiny. Kebyže chcem utiecť, nemala by som šancu. Samozrejme, že som nechcela. Hlavne keď mi začínalo byť konečne aspoň trochu teplo. Aj to len vďaka nemu. Hlavu som mala položenú na jeho hrudi a ruky obmotané okolo jeho pásu. Zavrela som oči. Počula som iba dve veci. Dážď a tlkot jeho srdca. Oboje ma uspávalo. Dážď nechcel prestať ani po dvoch hodinách. Pomaly sa už aj stmievalo. "Budú sa o nás báť!" povedala som a zadívala sa do jeho tváre. "Viem" zahľadeľ sa na dážď "no nepodarilo by sa nám to celé prebehnúť!" povedal "hlavne nie keď sa stále blízka!". Zúfalo som naňho pozerala. "Musíme počkať!" povedal. Dážď neprestal ani o ďalšiu hodinu. Práve naopak ešte viac zosilnel! Silnejšie som ho objala pretože nás obvial studený vánok. Ako tak sme začínali byť suchý no zima nám bola ešte väčšia. Zaborila som si hlavu medzi jeho krk a kľúčnu kosť. Vonku sa už zotmelo. "Mám taký zlý pocit, že tu budeme musieť prenocovať" povedal. "Prosím nie" chcela som plakať. Bola som zúfalá. Zodvihla som hlavu a až vtedy si uvedomila, že sme asi až moc blízko. Chcela som sa trochu odtiahnuť no nedovolil mi to. Jeho zovretie zosilnelo. Nemohla som sa pohnúť ani o milimeter. "Chcem ísť domov" zašepkala som. "Ja tiež" odpovedal "no nechcem riskovať, že sa tam nedostaneme len kvôli tomu dažďu". "Ale môžme to aspoň skúsiť! Veď už trochu zoslabol!" povedala som. "Je tma!" povedal. "No a?" bola som tak zúfala a bola mi taká zima, že som poriadne ani nepremýšlala. "S najväčšou pravdepodonostou by sme sa stratili!" odpovedal. Povzdychla som si a znovu si zaborila hlavu tak ako predtým. "..." zašepkal mi do ucha no nerozumela som pretože v tej chvíli znovu zahrmelo. Z diaľky som začula divné zvuky. Akoby padol strom. Viacero. Yunho ma mierne nadvihol a posunúl sa ešte hlbšie pod skalu. Až tak, že les bol od nás dobrý meter aj niečo. Mala som pocit, že je to skôr malá jaskyňa. Celý čas sa opieral o jednu z nízkych stien no teraz sa trochu zošuchol dolu. "Ak chceš, môžeš si pospať" povedal potichu. Mala som skôr pocit, že to potrebuje on nie ja. Znel akosik vyčerpane. Objala som ho pevnejšie "pospi si prvý" povedala som. "Som v pohode" ani z ďaleka nebol. "Ak nebudeš spať ty nebudem ani ja!" vyhlásila som odhodlane. Slabo sa zasmial no nakoniec súhlasil. O niekoľko minút som cítila ako sa jeho dýchanie zmenilo. Zaspal.

Ráno som sa zobudila vo svojej posteli. Cela prekvapená a vystrašená som vyliezla z postele a bežala do kuchyne. Mama my vysvetlila, že keď dážď ustál hneď sa pre nás vybrali. "Bolo len dobré, že ste ostali tam kde ste boli!" povedal dedo "lebo domov by ste sa nedostali!"...