Bullying Squad

24.

Cez obednú prestávku som sa pobrala hore na strechu. Ráno som si urobila vlastný obed tak ako predtým. Sadla som si na schodíky a začala spokojne jesť. "Čo máš na obed tentokrát?" ozval sa známy hlas. Slabo som sa uškrnula. Dúfala som, že tu bude. Sadol si vedľa mňa a ja som naňho pozrela. Ukázala som mu obsah obedára. "Chceš?" spýtala som sa prežúvajúc. "Nebudem ti to jesť" odpovedal. "Mám ešte jeden". V očiach sa mu mierne zaiskrilo. Podala som mu druhý obedár aj paličky. "Povedal ti niekedy už niekto, žeby si sa kludne mohla vydávať?". Zabehlo mi a začala som kašlať. Pobúchal ma po chrbte. Šokovane a ohromene som naňho pozrela. Ukázal na jedlo "je to vážne dobré!" povedal s plnými ústami. "Ako si prišiel na to, že som to varila ja?" spýtala som sa. "Tvoja mama je často na služobnej ceste nie?". Prestala som žuvať a len naňho pozorne pozerala. "Odkiaľ to vieš? Nikdy som o nej nehovorila!" povedala som. V mojom vnútri sa ohlasovala mierna panika. "Boli sme spolu niekoľkokrát jesť počas voľných dní. Stretol som ťa keď si šla z nákupu. Keby nebola preč nemala by si pri sebe bežne toľko peňazí a hlavne" paličkami na mňa ukázal "by si nevolala k sebe do bytu chalanov keby tam tvoja mama bola!" významne sa na mňa uškrnúl a potom ďalej jedol. Buď bol génius alebo ma pozoroval. To druhé som samozrejme vylúčila, keďže všetko čo povedal bola pravda. "Taktiež by jej netrvalo tak dlho prísť do nemocnice keby bola doma alebo v práci" dodal ešte. Znovu som naňho pozrela. Ani som sa nespýtala "Jongho a Hongjoong tam s tebou boli až kým neprišla" prehĺtol "povedali, že jej to trvalo niekoľko hodín a, že ty si celý čas spala". "Oni sa stretli s mojou mamou?!" spýtala som sa. Prikývol. "Chvíľu sa s ňou vraj aj rozprávali, že sa jej aj predstavili atď". Nestačila som sa diviť. "Tiež som ťa bol inak pozrieť ale prekvapivo si opäť spala" pokračoval ďalej. Prespala som väčšinu toho času čo som tam bola pretože som nevedela čo tam robiť a len  by som sa tam nudila. Ani v najmenšom som nečakala, žeby za mnou niekto prišiel! "Tvoja mama bola milá" hovoril "ponúkla mi jedlo, ktoré varila pre teba ale ty si ho vraj nechcela" spravil menšiu pauzu aby sa nadýchol a preĺtol "chutilo inak ako toto" paličkami ukázal na pomaly prázdnu misku od obeda. Bola som ohromená tým všetkým čo mi povedal. Ale viac asi tým, že tak veľa hovoril. Čo som si všimla, väčšinu času vždy mlčal. Bolo to pre mňa ale výhoda. Aspoň som sa dozvedela niečo viac. "Hovorili aj čo sa stalo?" spýtala som sa. Nadvihol obočie. "Tvojej mame?". Pokrútila som hlavou. "Vám ostatným". Chvíľu na mňa pozeral. "Nie všetko" odpovedal. Mierne sa vo mne prebudila nádej. "Žeby vedel viac ako Wooyoung?!" pomyslela som si. "Povedali len, že vás naháňali a, že ťa využili proti nim. Ostatný boli kvôli tomu dosť naštvaný a totálne mimo. Myslel som, že San ich tam za to dobije!" to ma dosť ohromilo. Akosik som zabudla aj prežúvať a dýchať. "Vyzeral byť strašne vytočený" dodal. V hlave som mala dve otázky. "Kvôli nim alebo kvôli mne?" bola prvá.  "Myslím, že to bolo hlavne kvôli tebe. Keď ešte povedali, že si skončila v nemocnici začal tam všetko rozbíjať a Mingi s Yunhom ho museli kludniť". Vedel jednoznačne omnoho viac! Alebo len proste nemal problém mi to všetko povedať. Čo mi prišlo trochu divné. Vedel toto všetko a bez problémov mi to povedal. Nebola som si istá či tomu všetkému veriť. Preto som sa spýtala druhú otázku. "Vieš kto to bol?". Pokrútil hlavou. "Viac neviem" povedal "keď San začal šalieť poslali ma preč. Povedali, že to bude pre mňa lepšie". "A ty si poslúchol?" spýtala som sa. Prikývol. "Nedali mi na výber doslova ma odtiaľ vyhodili!". "Odkiaľ?!". Zarazil sa. "To nemôžem povedať". "Yeosang!" začala som "uvedomuješ si, že si mi aj tak práve povedal úplne bez problémov dosť podstatnú vec?". Ešte viac sa zarazil a len na mňa pozeral. "Do riti" vyšlo z neho a odvrátil zrak. Musela som sa začať smiať. Vyzeral vážne vtipne. "Nemala by si sa smiať!" napomenul ma. "Viem" povedala som upokojujúc sa "ale nedalo sa nezasmiať" nadýchla som sa a vydýchla "vyzeral si strašne vtipne". Prebodol ma mierne vražedným pohľadom. "Už ti nič nepoviem!" vyhlásil. Vážne som sa naňho pozrela. "Budeš musieť!" povedala som chladným hlasom a tónom, ktorému sa neoporuje "nemáš na výber!". Mlčky sme na seba pozerali. "Neviem toho veľa" prerušil ticho "väčšinou všetko riešia keď tam nie som". Slabo som nadvihla jedno obočie. "Vždy to riešia mimo mňa a Wooyounga" povedal "iba teraz to riešili bez toho aby si uvedomili, že tam sme". Zjavne to riešili častejšie než som si myslela. Utvrdzovalo ma to v tom, že to nebolo nič nevinné. Žiadne školské hrádky alebo šikana zo zábavy. Cítila som z toho nelegálnu činnosť. Muselo to byť niečo veľké. Inak by mi ten chlap neprikladal nôž ku krku! Pozrela som na neho s veľmi vážnym a dúfala som, že aj s dostatočne desivým pohľadom. Tentokrát zabehlo jemu. Potlačila som smiech. "Zabudni!" povedal. "Vie čítať myšlienky?" prebehlo mi v hlave. "Nebudem ich špehovať ani nič také!". "Nič také som ani nepovedala". "Tak čo chceš? Lebo presne tak sa tváriš!". "Čo som vlastne chcela?" pýtala som sa v hlave. "Vedieť viac" bolo jediné čo zo mňa vyšlo. "Nemôžem ti to slúbiť". "Ja som tebe slúbila, že si budem dávať pozor a, že sa budem držať ďalej!" povedala som. "A nedodržala si to!". Hmm, pravda. Povzdychla som si. "Vravím nemôžem ti to slúbiť" povedal znovu. "To ale nevylučuje, že to aspoň skúsiš...však?" prikývol. Neubránila som sa úsmevu. "Ďakujem" povedala som. "Pre teba všetko" odpovedal. Odložila som svoj prázdny obedár spolu s tým jeho a následne ho objala. Akosik mi to už aj chýbalo. Mala som niečo ako deficit. Je divné ich mať pri sebe skoro stále a potom zrazu sa im vyhýbať a nebyť schopná ich ani len pozdraviť. Zjavne som nebola jediná. Doslova ma šiel rozpučiť. "Môžme takto ostať navždy?" spýtal sa ma. Mala som pocit, že moje srdce urobilo premet. "Musím na to odpovedať?"spýtala som sa ja a ešte viac sa k nemu pritiahla. Hlavu som si zaborila do jeho krku. "Nie!" odpovedal "ale musíš byť naozaj opatrná!" povedal "vieš to však?". Trochu som sa oddialila aby som mu videla do tváre no nepustila som ho. Iba som posunula svoju hlavu. "Vieš, že to bude teraz ešte horšie však?" V jeho očiach som videla obavy. Prikývla som. "Naozaj to chceš riskovať?" hľadela som do jeho očí "naozaj to chceš podstúpiť?!". Úprimne, nie. No chcela som vedieť viac. Nechcela som o nich prísť. A nezniesla som predstavu žeby sa im niečo stalo a ja by som im nedokázala pomôcť! Oni ma zachraňovali od kedy som sem prišla. Teraz bol rad na mne aby som ja zachránila ich! Prikývla som. Povzdychol si. Odvrátil zrak. Zahľadel sa na oblohu. Po chvíli však opäť pozrel na mňa. Priblížil sa a položil si hlavu na moju. "Ak sa ti niečo stane, neodpustím si to!" povedal. Objala som ho ešte silnejšie. "Sľúb mi jednu vec" povedal "ale tentokrát ju musíš dodržať!". "Hm?" vydala som zo seba. "Keď poviem, že stačí, vzdiališ sa!". Uvolnila som moje zovretie a zdvihla ľavú ruku. "Sľubujem" povedala som tlmene keď si so mnou preplietol malíček. Potom som ho opäť poriadne objala. Bolo vôbec legálne niekoho takto objímať? A nechcieť ho pustiť?! "Nerád vás ruším...". Prudko sme sa od seba odtrhli a pozreli sa pred seba. Hongjoong sa na nás neisto usmieval. Bolo na ňom vidieť, že nevie čo si má o tom myslieť. "Nie je to tak ako to vyzerá" povedal Yeosang. "Jeee mi jedno ako to je" povedal "San ti odkazuje, že si máš pohnúť. Čakáme len na teba!" precedil pomedzi zuby. Teraz už vyzeral byť mierne naštvaný, alebo sa tým snažil naznačiť ako sa asi práve cíti San? "V pohode" ozvalo sa zrazu a ja som sa opäť mykla "môžme to vyriešiť aj tu!" podišiel ku nám. Až ma vydesil. Takmer som zabudla na tento jeho vražedný pohľad! Striaslo ma. Pozrel na mňa. Mierne mi stuhla krv v žilách. Premýšlala som ako dlho tu už sú a či niečo počuli. Ak áno, čo všetko?! Začala som si hrýzť peru. "Vypadni!" povedal tak chladne, že som na moment zabudla na všetky tie pekné chvíle a vrátila sa ku prvým dňom, keď som sem prišla! "San!" napomenul ho Hongjoong a chytil ho za predlaktie. Mala som pocit, že je mierne vystrašený. Yeosang nevyzeral o nič rozdielne. "Kde je ten San, ktorý ma ráno objímal a vyjedal mi byt?!" pýtala som sa v hlave a dúfala som, že tú otázku vidí v mojich očiach. Zobrala som si tašku a zdrhla skôr než sa unúval urobiť niečo čo by potom sám lutoval...