Bullying Squad

23.

Prešiel týždeň kým som opäť bola schopná ísť do školy. A hneď prvé čo som sa dozvedela bolo, že Dahwee skončila v nemocnici pretože ju napadli. Zovrelo mi žalúdok pretože som mala veľke podozrenie kto za tým je. Ešte stále som sa spamätávala, že som skoro uhorela zaživa a teraz ešte aj toto. Malo to ale aj pozitívne strany. Včera mi konečne vybrali štichy z ruky. Bola som prekvapená, že som nemala žiadne iné zranenia po tom čo sa stalo a, že to tie štichy na mojej ruke prežili. Podišla som ku svojmu miestu. Pohľadom som zablúdila na lavicu za mnou. Ležal na nej a spal. Nikdy predtým som nepocitovala taký odpor voči nikomu a ničomu ako teraz voči nemu keď som ho videla. Po zbytok dňa som jeho existenciu ignorovala. Na obede som sedela s Mirae a s ostatnými dievčatami z našej triedy. Neunikol mi ich pohľad, keď prechádzali okolo. Boli rôzne, vražedný, skľúčený, smutný a nakoniec slabý úsmev. "Kde je YoonSoo?" spýtala som sa Mirae po obede keď už sme boli v triede. Práve prechádzal okolo. Pri mojej otázke ním mierne myklo. "Neviem" odpovedala Mirae "od rána nezdvíha telefón. Je to divné. Bojím sa o ňu!". Celý čas som ho kútikom oka sledovala. Bola som si tým istá. "Mirae" začala som teraz už ale trochu viac pozerajúc naňho. "Hm?". "Povedz svojim rodičom aby ťa oddnes vozili do školy aj domov!". "Pre...". "A nikam nechodievaj sama!" dodala som. Zdvihol pohľad a pozrel rovno na mňa. Naše pohľady ochladili túto miestnosť o dobrých desať stupňov! A keby mohli vraždiť, boli by to naše posledné nádychy. Na tvári sa mu objavil jeho typický pohŕdavý úskľabok. "Chae, desíš ma!" povedala zrazu Mirae. V tej chvíli sme od seba odtrhli pohľad. Pozrela som na ňu. "YoonSoo ani náhodou nie je v poriadku!" povedala som a vtedy zazvonilo. Celá totálne mimo sa šla posadiť na svoje miesto. Tik-tak, tik-tak. Bum. Presne to bolo to čo sa práve dialo! No zatiaľ som nevedela, kedy to bum príde. Vedela som iba, že som práve priliala benzín do ohňa. Pri tej myšlienke ma striaslo.

Cestou domov som si všimla, že niekoľko metrov za mnou kráča Mingi. Vyzeral, že sa veľmi snaží aby sa ku mne nerozbehol. Pousmiala som sa pri myšlienke na jeho úsmev. Potom som to ale hneď potlačila. Keby som nevedela, že jeho otec má obchod kúsok od nášej bytovky, myslela by som si, že ma prenasleduje. Keď som zastala pred dverami do bytovky v odraze skla som si všimla jeho výraz. Mierne som zalapala po dychu. V hĺbke duše som sa za ním chcela rozbehnúť. "Prečo mi to tak sťažujú?!" pýtala som sa samej seba keď som si búchala hlavu o stenu vo svojej izbe. Doma nič nebolo. Bola som nútená ísť do obchodu. Samozrejme, najbližší obchod bol ten kam som ani trošku nechcela ísť no nemala som na výber. Ísť niekam ďalej sa mi nechcelo. "Možno tam už nebude!" presviedčala som sa v duchu. "Vitajte" znel jeho hlas hneď ako som vošla. Jeho veselí pohľad posmutnel. Nevedela som ako reagovať proste som len šla k regálom a brala si čo som chcela a potrebovala. "Ach mama kedy už budeš doma?" pomyslela som si premýšlajúc čo si uvarím na zajtra na obed. Načahovala som sa po jednej veci no ani to, že som stála na špičkách mi nepomohlo. Iba som to prstami posunula ešte viac dozadšie. Vtedy mi niečia ruka podala krabicu sušienok, po ktorú som sa načahovala. Stál tesne za mnou. Miesto toho aby mi ju ale podal ju vložil rovno do košíka. Nadvihla som ku nemu hlavu. Vtedy ma postrapatil a usmial sa na mňa. Postavila som sa späť na celé chodidlá. "Prečo to dávate tak vysoko?" spýtala som sa naštvane. "Nie je to vysoko" odpovedal kráčajúc späť ku pokladni. "Možno pre teba!" odpovedala som ešte viac naštvane. Pobrala som posledné veci, ktoré som potrebovala a košík som položila na pult. Možno trochu drsnejšie než som chcela. Nadvihol jedno obočie a pobavene sa na mňa pozrel. Držala som si chladný výraz tváre. Založila som si ruky na prsiach a čakala. Všetko blokoval a hneď ukladal do tašky. Povedal cenu a dala som mu peniaze. Podával mi tašku a druhou rukou mi s čokoladovou tyčinkou buchol po čele. Zmráštila som čelo. "Dalo sa tohto človeka vôbec ignorovať?!" pomyslela som si. "Prečo mi nechcete povedať pravdu?!" povedala som skôr než som si to poriadne premyslela. Pozrel mi do očí. "Pretože je to pre teba tak lepšie" odpovedal. "Ale pre...". "Pretože si tak v bezpečí!" odpovedal viac vyrázne a hlasnejšie než som čakala čo ma mierne vystrašilo. Moje myknutie sa nedalo si nevšimnúť. Jeho tvár znovu poľavila. "Je lepšie keď nič nevieš!" dodal. Mlčky som naňho pozerala. "Prosím ver mi, nie je to tak ako si myslíš no je lepšie keď pravdu nebudeš vedieť" povedal po chvíli. Nevedela som čo odpovedať. Mala som mu veriť? Mohla som mu veriť? Pozrela som na čokoladovú tyčinku, ktorá mu ostala v ruke. "To som si nekúpila" povedala som a bradou som na ňu ukázala. "To je darček" odpovedal a podal mi ju. Neisto som si ju zobrala. Potom som si od neho zobrala aj tašku. Pred tým ako som odišla sa na mňa slabo usmial. Cestou domov čo bolo pár metrov som mala opäť divný pocit.

Sedela som na stoličke pri stole. Bolo desať hodín večer. Jedla som čokoládovú tyčinku čo mi dal a premýšlala. "Je lepšie keď to nevieš" hovoril "si tak v bezpečí". Vážne si tým bol tak istý?!? Pár dní dozadu som skoro uhorela len kvôli tomu aby sa im pomstil! Boh vie čo s nim urobili. "Žije ešte vôbec?" pýtala som sa samej seba. Čím viac mi ale všetci hovorili aby som si dávala pozor, aby som sa držala ďalej, tým  som chcela vedieť viac! A presne preto som sa rozhodla pre niečo čo budem asi ľutovať a čo ma dostane do riadnych problémov, no chcela som to risknúť...