ℌ𝔞𝔱𝔢, 𝔓𝔯𝔢𝔧𝔲𝔡𝔦𝔠𝔢 𝔞𝔫𝔡 𝔖𝔢𝔠𝔯𝔢𝔱 ℑ𝔫𝔱𝔢𝔫𝔱𝔦𝔬𝔫𝔰 / 𝒟𝑜𝓃𝑒 ✔

4. Kapitola, časť piata

Hermiona si tvrdo udrela hlavu o stenu Malfoyovej izby na Rokforte. Ten silný ťahavý pocit v jej bruchu prestal. Bola späť a vedľa nej sedel blonďavý chlapec, ktorý si škriabal hlavu.

Jej pravá ruka pevne zvierala jeho ľavú.

"Si v poriadku?" spýtala sa, pokúšala sa zazrieť jeho tvár.

"Nikdy mi nebolo lepšie." Uškrnul sa, otočil sa k nej tvárou. Pery mal popraskané a biele, a na tvári mal pekných pár krvavých škrabancov, ale inak vyzeral byť v poriadku.

Hermiona nemohla uveriť, ako dobre dokázal skrývať svoje city. Keby nevedela svoje, bola by si myslela, že sa bil s Krivonožkou, určite nič vážne. Ale nenechá ho, aby mu to prešlo, nie tentoraz. Niekto ho musel konfrontovať.

"Neviem, či si si to všimol, ale používaš dva spôsoby ako niečo zatajiť." Uprene sa na neho zadívala. "Buď sa zmeníš na násilného alebo začneš žartovať. Prečo je tomu tak?"

Jej slová roztrieštili jeho slabé zvládanie svojho rozdrveného sebaobrazu, spôsobili, že sa rozpadol, kúsok po kúsku. Nemal prostriedky bojovať v takomto druhu bitky, tak si len pritiahol kolená k hrudi v pokuse uchrániť posledné kúsky svojej mysle, ktoré boli stále pripojené. Teraz bola krutá, krutejšia než bol kedy on ku nej.

"Draco, prosím, povedz mi to. Čo sa stalo? Prečo si nechodil na vyučovanie?" prehovorila potichu, láskavosť prepletená v jej hlase.

Ale on ju nepočúval; v duchu si stále dokola opakoval: Laalaalaalaa... nepočujem ani slovo.

Priklonila sa bližšie a zašepkala mu do ucha: "Necítim k tebe nenávisť. Nebudem sa ti smiať. Budem len počúvať. Nikdy to nikomu nepoviem. Prosím, povedz mi to." Takmer dodala, že ich elixír asi zabije, ak sa nezmieri so svojimi vlastnými démonmi, ale nechcela, aby mal pocit, že chce zachrániť len samu seba. Už to viacej nebola pravda, chcela zachrániť aj jeho.

Draco otvoril oči a rýchlo sa na ňu pozrel, nebol si istý čo povedať. Mal pocit, že sa všetko v jeho vnútri rozpustilo, premenilo na tekutý strach. Bol troskou - ale ona ho možno dokáže dať do poriadku.

A potom sa stalo niečo čudné: cítil sa previnilo pri pomyslení, že ju využije.

Nechcel ju využiť; nechcel ju zaťažovať... dokonca ani ju, dokonca ani to špinavé stvorenie, ktorým bola. Ani ona si nezaslúžila jeho myšlienky.

"Nemôžem," nakoniec povedal, keď si priznal porážku.

"Ale ty si to už urobil; ja len potrebujem tvoje slová. Tvojej mysli nerozumiem. Potrebuješ moju pomoc, ty sám si ma o ňu požiadal. Ja ti môžem pomôcť. Prosím. Povedz mi to." Stále bola veľmi blízko, stále šepkala. Vyzerala silná, takmer divoká. Bola odhodlaná preniknúť za jeho bariéry.

Zdvihol ich spojené ruky, aby ich mohli vidieť obaja.

"Vieš, čo toto znamená? Rozumieš? Dovoľ nech ti to dokonale vyjasním. Nenávidím ťa. Ty nenávidíš mňa. Po tomto sa už nikdy neuvidíme. Nie som jedným z tvojich sprostých priateľov. Ja nie som prekliaty Harry Potter. Ja sa nedelím." Sklonil ich ruky a potom si pravou rukou uhladil vlasy. Takmer v tie slová sám uveril, takmer.

"Viem, že nie som tvojím priateľom, ale som jediná, kto tu je. Musíš hovoriť, inak ťa ten elixír zlomí."

"Ach, tak o tomto to všetko je. Bojíš sa, že toto nezvládnem a že ťa stiahnem so sebou. Aké od teba povrchné, pekná malá chrabromilčanka - a tiež veľmi statočné." Ústa sa mu zmenili na úškrn, ale jeho búrlivé oči ju obviňovali zo zrady. Tá beznádej v ňom sa stala takmer hmatateľnou.