ℌ𝔞𝔱𝔢, 𝔓𝔯𝔢𝔧𝔲𝔡𝔦𝔠𝔢 𝔞𝔫𝔡 𝔖𝔢𝔠𝔯𝔢𝔱 ℑ𝔫𝔱𝔢𝔫𝔱𝔦𝔬𝔫𝔰 / 𝒟𝑜𝓃𝑒 ✔

10. Kapitola, časť druhá

"Draco, pusti ma. Bolí ma to."

"Koľkokrát si sem prišla bez pozvania? Koľkokrát? Po celý čas sa zahrávaš s mojou zasranou mysľou!"

Držal Hermionu pritlačenú o stenu, škrtil ju. Bola vo vzduchu, snažila sa odtlačiť jeho ruku, neskutočne vystrašená. Rýchlo strácala svoju schopnosť rozprávať; z jej úst teraz vychádzali len priškrtené zvuky.

Boli v špinavej izbe bez okien. Jediným nábytkom bol veľký stôl a osem stoličiek, ktoré boli pozastrkované za stolom. Jedna z nich ležala na zemi.

Vyzeralo to ako rokovacia miestnosť uprostred skladiska.

Rokovania, pomyslela si zúfalo Hermiona. Toto bolo to najhoršie, čo kedy s Malfoyom zažila. Ani netušila prečo. Len vedela, že to bol blbý nápad pokúšať sa zneškodniť tú zbraň prostredníctvom párovacej mágie. Boli hlúpi, keď si mysleli, že by Voldemort nechal ľahkú možnosť, ako sa dostať dnu. Pokiaľ to nechcel. Možno tentoraz chcel, aby to presne takto skúsili. Možno bol na to pripravený.

Draco pustil jej hrdlo a potom ju násilne sotil a ona preletela na druhú stranu izby. Sťažka dopadla na vlhkú zem, vyrazilo jej dych. Chcel ju teraz zabiť?

"Sadni si."

Kde si mala sadnúť? Čo chcel? Pokúsila sa vstať, ale nohy sa nepohli. Bola paralyzovaná strachom. Toto nebolo len kvôli Malfoyovi. Niečo iné paralyzovalo jej dušu. Niečo iné v Malfoyovom vnútri. Muselo to tak byť.

Chlapec ju schmatol za vlasy a vytiahol na nohy, sotil ju na jednu zo stoličiek okolo stola.

"Chcela si prísť. Chcela si vidieť. Chcela si napraviť. Tak kurva sleduj." Štekal každé slovo s takou zlobou, že bolo pre ňu náročné stále sa na neho pozerať. Ale neodvrátila sa. Musela ho zastaviť. Musel sa jej vrátiť hlas. Musela prísť na to, ako sa odtiaľto dostať bez toho, aby sa niekomu ublížilo, vrátane šialeného, blúzniaceho chalana pred ňou.

"Prichádzajú."

Oceľové dvere naľavo od nej sa otvorili. Zaškrípali, hrdza spŕchla z ich pántov. Hermiona počula šepot, ako obkľučuje miestnosť a takmer mohla vidieť tiene svojho vlastného strachu, ako sa kĺžu bližšie k nej. Niečo zlovestné prichádzalo so zvyškom skupiny.

Jej oči sledovali ľudí, ktorí sa zhromaždili okolo stola, ktorí sa posadili a správali sa dôstojne, ako keby mali večierok. Malý chlapec zdvihol prevrátenú stoličku a posadil sa na ňu, hneď vedľa Hermiony. Spoznala toho chlapca ako toho, ktorý jej už tak mnohokrát predtým pomohol. Zvyšok bolo zlo. Lucius, Voldemort, nejaký maskovaný smrťožrút, Narcissa a muž, ktorého Hermiona nepoznala. Voldemort sedel v čele stola, usmieval sa, odhaľoval svoje zuby.

Malfoy sa neposadil, ale stále sa prechádzal po izbe. Bol nervózny? Nahnevaný? Zradený? Vydesený? Hermiona ho práve nedokázala prečítať. Bol taký odlišný od chlapca, ktoré predtým mala možnosť spoznať. A predsa nebol. Toto bol ten Draco, ktorý sa chcel stať smrťožrútom. Toto bol Draco, ktorý ju chcel vidieť zomierať, trpieť. Toto bol chlapec, ktorému boli druhí ľudia ukradnutí. Nebolo to tak dávno, čo ho presne takéhoto poznala. Ale prečo sa takto správal práve teraz?

Nikto nič nepovedal, a čoskoro si uvedomila, že čakajú, že začne ona. Čo mohla povedať takýmto ľuďom?

Pozrela sa na malého chlapca, ale ten sa hral s lemom habitu, snažil sa vyzerať, ako keby tam vôbec nebol.

Zazrela na nich pohľadom, ktorý - ako dúfala - vyjadroval frustráciu skôr než strach a potom nervózne prehltla.

"Chcete ma zabiť?" spýtala sa, hlas mala chrapľavý a slabý. Rozprávať bolelo, ale snažila sa, aby nezdvihla ruku k hrdlu.