ℌ𝔞𝔱𝔢, 𝔓𝔯𝔢𝔧𝔲𝔡𝔦𝔠𝔢 𝔞𝔫𝔡 𝔖𝔢𝔠𝔯𝔢𝔱 ℑ𝔫𝔱𝔢𝔫𝔱𝔦𝔬𝔫𝔰 / 𝒟𝑜𝓃𝑒 ✔

15. Kapitola, časť štvrtá

Mohol cítiť, ako bojuje voči zväzujúcemu kúzlu. Snažila sa ho zlomiť.

"Prestaň s tým. Vieš, že ešte nie si tak ďaleko." Vydýchol voči jej krku a vlasom, hruď sa mu rýchlo zdvíhala a klesala.

"Budeš sa slušne správať, ak ťa pustím?"

Tá oslepujúca zúrivosť v nej sa upokojila, a Draco cítil, že kapitulovala, hoci sa jej telo nemohlo pohnúť, aby to dalo nejako najavo. Boli si tak blízko, mysle im takmer splývali, myšlienky sa preplietali. Ukončil kúzlo, a na najkratší okamih sa zaklonila, hlavu oprela o jeho plece. Potom sa odtiahla, nemo ho žiadala, aby ju pustil, a on to urobil, jeho pohyby pomalé a opatrné.

"To bolo... pekné," povedala, nepozrela na neho. "Prehrala som."

"Prehrala."

Stále sa neotočila tvárou k nemu. "Prečo?" Bol to plytký výdych, takmer to vôbec nebolo slovo.

Draco sa snažil prečítať spôsob, akým držala hlavu, tie unavené krivky jej pliec, to, ako stále poťahovala rukáv svojho habitu. Čo potrebovala?

"Vždy urobíš pauzu, keď sa zmení rytmus. Keď som prestal, očakávala si, že utečiem. Nebola si pripravená."

Hermiona sa nervózne pohla, nepohodlne a otrávene. Draco pokračoval v hovore, jeho oči prilepené k malej postave pred ním. "Oklamal som ťa. Bola to kamufláž; videla si ma pohybovať sa pomalšie, než som sa v skutočnosti pohyboval. Myslela si si, že máš čas na protikúzlo."

"Nuž.." začala, ale potom nedokončila.

"Chcela by si predcvičovať iné kúzla? Levitáciu? Transfiguráciu?"

"Nie!" ostro odsekla, ale potom jemnejším hlasom dodala. "Som unavená, Draco. Len... to nechaj byť."

Pohla sa elegantne cez miestnosť, ignorovala pohľady, ktorých sa jej dostávalo od spolužiakov. Chýbala im, ale nevedeli celkom presne, ako na ňu reagovať. Stále bola trochu rezervovaná, hoci oceňovala ich záujem. Štyri mesiace bol dlhý čas na to byť mimo spoločnosti tak malej ako Rokfort.

Slizolinčania pozdravili Draca, keď prechádzal okolo, ale on im len duchom neprítomne kývol, očami sledoval Hermionu. Bola nepredvídateľná, vyžadovala neustálu ostražitosť od svojich priateľov. Zriedkakedy ju nechávali samu a dnes bol deň, kedy ju strážil Draco.

Hermiona sa posadila na lavičku pri dverách a načiahla sa po svojich topánkach, jej pohyby boli dajako pomalé a zamyslené. Chvíľu zostala prehnutá, kreslila ukazovákom kruhy po dlážke, bradu si oprela o pravé koleno. Draco sa posadil vedľa nej, nie príliš blízko, ale nie príliš ďaleko. Za posledných pár týždňov spoznali jej hranice. Chcela blízkosť viac než čokoľvek iné, ale nedokázala ju ľahko prijať.

"Skončí to stretnutie niekedy?" spýtala sa, zdvihla pohľad. "Chcem znova vidieť Rona."

Boli časy, kedy nespustila Rona z očí, keď ho chcela držať za ruku, mať ho pri sebe tak blízko, aby si bola istá, že je stále nažive. Občas sa prebudila s výkrikom a neupokojila sa, až kým Ron neprišiel do nemocničného krídla a neuistil ju, že všetko je v poriadku.

Draca to frustrovalo, hoci sa veľmi snažil, aby nebol taký malicherný. Možno na tom napokon tak veľmi nezáležalo. Možno niečo zomrelo skôr, ako sa vôbec zrodilo. Nechcel to vedieť; nechcel sa pýtať...

"Dumbledore povedal, že sú blízko k rozlúšteniu tej hádanky," nakoniec poznamenal. "Myslím, že sa Amadeovi podarilo nájsť niečo pomocou testov, ktoré použil. Ja neviem. Vážne mi je to ukradnuté."

Hermiona ho zblízka sledovala."Učí ma teraz, aby si vedel."

"Čože?" Myslel si, že vie všetko, čo sa týkalo Hermiony. Očividne sa mýlil. Mal pocit, ako keby mu strelili facku.