ℌ𝔞𝔱𝔢, 𝔓𝔯𝔢𝔧𝔲𝔡𝔦𝔠𝔢 𝔞𝔫𝔡 𝔖𝔢𝔠𝔯𝔢𝔱 ℑ𝔫𝔱𝔢𝔫𝔱𝔦𝔬𝔫𝔰 / 𝒟𝑜𝓃𝑒 ✔

5. Kapitola, časť druhá

Zatvoril oči, nedokázal zniesť jej prenikavý pohľad. Bola príliš dobrá, aby to bola pravda. Vydýchol a potom priznal: "Chcem vidieť svojho otca. To preto..." Slová sa mu zasekli v hrdle.

Stihla mu ruky. "Viem." Na chvíľu sa odmlčala a potom potichu dodala: "Prosím, nedovoľ tomu, aby nám to ublížilo."

Všetko, čo hovorila, bolo príliš. Ako vždy vedela, čo povedať? Pokúsil sa udržať tvár bez výrazu, pokúsil sa zadusiť slzy za viečkami. Nedovolí si byť pred ňou slabý. Už aj tak videla príliš.

"Nedovolím. Budem dobrý chlapec." Draco sa pousmial a keď slzy konečne sľúbili, že sa neobjavia, otvoril oči. "Začnime teda. Už sme aj tak premrhali príliš veľa času."

Hermiona prikývla, pustila mu ľavú ruku a vzala Konektor z postele. "Musíš mi pomôcť," povedala mu. "Otoč ho štyrikrát v smere hodinových ručičiek na mojej dlani, z tvojej strany proti smeru, samozrejme."

Urobil to.

Pustila guľu a tá sa blízko podlahy začala vznášať podobne, ako keď ju použila prvý raz. Stúpala až dovtedy, kým nebola v úrovni jej očí. Hermiona potom nakreslila rovnaké podivné písmeno či obrázok na prednú stranu, ako Draco videl predtým. Vtedy bol príliš unavený a príliš šokovaný, aby bol zvedavý, ale teraz musel priznať, že by rád vedel, ako tá vec funguje a čo viac, čo to vlastne bolo.

"Čo si práve urobila? Čo je to za vec? Prečo som ju nikdy predtým nevidel?"

"Je to Dumbledorov vynález. Funguje len na území školy... och, pozri, to je on." Pritiahla Draca pred vznášajúcu sa guľu, takže obaja mohli všetko jasne vidieť a počuť.

"Profesor Dumbledore..." vydýchla. Kráčal rýchlo po nejakej chodbe... Hermione pripomínala druhé poschodie.

Dumbledore sa na ňu usmial, ale ten úsmev mu nedosiahol oči. "Čakal som, že zavoláte. Ide po vás Amadeus. Počkajte na neho. Dá vám pokyny. V tejto chvíli sú všetci v bezpečí, ale obliehajú hrad." Zakopol a na krátky okamih bol príliš roztržitý, aby hovoril. Hermiona zadržala dych, bála sa, že na neho niekto zaútočil, ale nikoho nebolo vidno. Čoskoro pokračoval, hlas naliehavý. "A ešte jedna vec, nepoužívajte nič, čo vás naučil Amadeus. Je to veľmi dôležité. Nesmú to zistiť. Len..."

Ozvalo sa zaklopanie na dvere.

Dumbledore im zamával. "Choďte. Pustite ho dnu. Buďte v bezpečí." S týmito slovami sa stratil.

Zmätene sa na seba pozreli a potom šli vpustiť Amadea dnu. Práve, keď chcel Draco otvoriť dvere, Hermiona ho chytila za ruku. "Ako vieme, že to je on?"

"Nevieme." Vytiahol prútik spoza opasku a Hermiona urobila to isté.

"Veríš mi?" spýtal sa, pochyboval, či ho nechá byť tým, kto bude stáť s pripraveným prútikom, keď ona bude otvárať dvere. Prikývla a načiahla sa po kľučke. Váhavo otvorila ťažké drevené dvere.

Veľmi pretiahnutý a trochu priehľadný Amadeus vošiel bez slova do izby. Mal na sebe tmavozelený habit a dlhé čierne vlasy mu viseli rozpustené na pleciach.

Draco sklonil prútik.

Hermiona si nebola istá, ako oslovovať Amadea mimo učebne; a dokonca tam to bol problém. Občas s Ronom a Harrym premýšľala, prečo používal len krstné meno bez prídavku 'profesor'. Bolo to trochu čudné.

"Pane, čo by sme mali urobiť?" spýtala sa nakoniec, keď sa rozhodla byť aspoň zdvorilá.

Amadeus si ju prezrel od hlavy po päty, cítila sa pritom ako chrobák pod lupou. Zjavne ho vôbec nepotešilo, že ju vidí.