Trochu pomaly Draco odložil svoje aktuálne čítanie Potvorka Bosorka: História mocných ježibáb na nočný stolík a zízal na hustú látku, ktorá ho oddeľovala od dievčaťa, do ktorého sa náhodou zamiloval. Ešte sa s touto skutočnosťou celkom nevyrovnal. Minimálne bol ochotný o tom rozmýšľať. Bol stále tu, nie? Neutiekol, neunikol. Ani nekričal. Väčšinou len Hermione čítal.
Po dlhom dohadovaní mu sľúbila, že mu dá tri mesiace. Mal presne tri mesiace na to, aby ju presvedčil, že dokáže prežiť následky Voldemortovho strašného mučenia. Že znova nájde sama seba. Že bude schopná žiť ako tá najbystrejšia čarodejnica ich času.
On sa o to postará.
Slnko vykuklo spoza závesov, lúče ho na sekundu oslepili. Zakryl si ich ľavou rukou, uvoľnil sa o chrbát stoličky. Už to boli dva týždne, odkedy mu Hermiona dovolila prvý raz sa s ňou porozprávať. Stále veľa nehovorila, a občas premýšľal, či je vôbec hore. Ale Mary mu opakovala, že nech robí čokoľvek, funguje to. Farba sa vrátila na jej líca, a jej oči boli menej prázdne. Samozrejme, Draco to sám nevidel. Stále odmietala stretnúť sa s ním zoči-voči.
"Vieš, Weasley by ťa rád videl," nakoniec Draco prehlásil, pomaly nechal ľavú ruku znova klesnúť do lona. "Možno by si mohla skúsiť sa stretnúť s ním takto, za závesmi." Vystrel si nohy a ruky s eleganciou mačky, takmer zapriadol v popoludňajšom slnku. Bola tu jar. Vonku sa oteplilo.
Zostala ticho ako vždy, len jej slabé dýchanie mu vravelo, že tam skutočne je.
Draco sa postavil, prešiel na druhú stranu postele, rukou vkĺzol pod závesy.
"Všetkým chýbaš."
Tlačiť na ňu by ničomu neprospelo, ale občas si pripadal taký netrpezlivý. Prečo nemohla už byť v poriadku? Bolo také frustrujúce sedieť vedľa nej, nikdy ju nevidieť... Chcel, aby bola v poriadku. Mala by byť. Všetko bolo v pohode. Bola v bezpečí. Prečo bola taká tvrdohlavá? Prečo nemohla jednoducho nechať všetku tú bolesť odísť?
"Draco, nie..." zašepkala. "Nepamätám si toho o nich veľa. Nemôžem... ich takto vidieť."
Oprel si čelo o záves a vzdychol si. "Prepáč." Nemal by zabúdať na to, že nebola ako on. Vždy bývala rozumná; on len bol väčšinou schopný fungovať ako normálny človek. Ak ho niekto zatlačil cez okraj, ten pád netrval dlho. On vždy aj tak stával v tieňoch.
"Mrzí ma to, Hermiona."
Znova mlčala, ale aspoň tentoraz vedel, že počúva. "Čo by si chcela, aby som urobil?" Po tom prvom raze sa nepokúsil na ňu preniesť svoje city. Uvažoval o tom, ale pravda bola, že to ním hrozne otriaslo. Samozrejme, v tom čase bol zranený. To vyčerpanie mohlo byť poľahky spôsobené tým, ale dajako vedel, že dal svoju silu Hermione; že aj tú preniesol na ňu.
Neodpovedala a po chvíli si začal myslieť, že zaspala. Zmocnila sa ho zvedavosť a potiahol za záves, pomaly ho nadvihol, opatrne, pripravený pustiť ho, ak preukáže akýkoľvek náznak paniky. Nič sa nestalo.
Srdce mu skočilo do krku; bolo to, ako keby robil niečo zakázané. Ležala na deke, hnedé vlasy strapaté na vankúši. Mala na sebe školskú uniformu, čo u neho vyvolalo úsmev. Očakával, že bude mať na sebe pyžamo, niečo kvôli čomu bude vyzerať tak krehko, ako sa cítila. Možno potrebovala mať brnenie voči svetu.
Draco sa chcel dotknúť jej tváre, odsunúť prameň vlasov z jej líca. Nevyzerala, že je chorá. Vyzerala presne rovnako, ako si ju pamätal. S veľkým premáhaním znova záves pustil. Keby bola otvorila oči, Merlin vie, čo by sa stalo. Nemohol byť taký nezodpovedný. Jej zotavenie bolo teraz v jeho rukách.
أنت تقرأ
ℌ𝔞𝔱𝔢, 𝔓𝔯𝔢𝔧𝔲𝔡𝔦𝔠𝔢 𝔞𝔫𝔡 𝔖𝔢𝔠𝔯𝔢𝔱 ℑ𝔫𝔱𝔢𝔫𝔱𝔦𝔬𝔫𝔰 / 𝒟𝑜𝓃𝑒 ✔
أدب الهواةČo môžete získať, keď už ste stratili všetko, čo ste kedy mali? Draco Malfoy to zistí počas svojho posledného ročníka na Rokforte. Tá najčistejšia duša Magika privádza dvoch nepriateľov dohromady, prinúti ich spolupracovať za veľmi mimoriadnych okol...
