ℌ𝔞𝔱𝔢, 𝔓𝔯𝔢𝔧𝔲𝔡𝔦𝔠𝔢 𝔞𝔫𝔡 𝔖𝔢𝔠𝔯𝔢𝔱 ℑ𝔫𝔱𝔢𝔫𝔱𝔦𝔬𝔫𝔰 / 𝒟𝑜𝓃𝑒 ✔

15. Kapitola, časť tretia

Z dažďa sa Draco cítil mizerne. Čierna hodvábna košeľa sa už na neho lepila, vlasy mal pricapené na lícach a krku, dávali tým najavo, ako ľahké je dokázať, aby ktokoľvek vyzeral ako zmoknutá myš. Draco si utrel ústa a oči chrbtom ruky, triasol sa v tom chlade.

Pokúšal sa nebyť nahnevaný.

Hermiona sa vykradla von bez toho, aby si to niekto uvedomil, zmizla ako duch z ich strategického stretnutia, toho prvého, na ktorom sa zúčastnila, odkedy jej Lucius obnovil pamäť.

Boli to len tri týždne, ale zdalo sa to byť dlhšie. Stále zápolila sama so sebou.

Existovalo len pár miest, kam mohla ísť a on ich všetky poznal. Nájde ju. A ako keby uhádla, ako príšerne frustrovaný začína byť, objavila sa v jeho zornom poli. Krčila sa pri jazere, držala obrovský čierny dáždnik, zízala do temnoty. Vyzerala ako malý, nešťastný hríbik.

"Hermiona." Hlas mal hlboký a drsný, snažil sa ním naznačiť, že by sa ho nemala báť. Ale samého seba nedokázal presvedčiť. Chcel ju zaškrtiť za to, že ich všetkých tak vydesila.

Neotočila sa k nemu tvárou a ani sa nepostavila, ale jej slová boli jasné a silné.

"Mal si ostať dnu. Som... v pohode."

Vydýchol úľavou, keď k nej pomaly prešiel. Všetko bolo v poriadku.

"Nechcel som. Nepáči sa mi byť v jednej miestnosti s ním... s otcom," povedal, zastal kúsok od nej, hľadel na ňu, objímal sa kvôli teplu.

"Viem. Aj tak si mohol zostať."

Prečo by mal? Nevedel nič o tom, ako zapečatiť Temné znamenie. A nedokázal ani pomôcť s Knihou snov.

Okrem toho nič z toho nechcel. Chcel toto.

"Nachladneš," prehlásila Hermiona spod dáždnika.

Venoval jej slabý úsmev, jej záujem ho trochu potešil. "Zvládnem to."

Po tom jej trvalo dlhú chvíľu, kým niečo povedala a on sa nepokúsil o zbytočný rozhovor len preto, aby prerušil to ticho. Poznal ju, to, ako fungovala. Bolo ľahšie nechať ju viesť.

Dracovi bolo jedno, že mu cvakajú zuby, alebo že mu začínali znecitlievať prsty dávno predtým, než našiel Hermionu. Nemal ani svoj habit, chlad sa zakrádal pod tenkú košeľu a nohavice. Aspoň že Hermiona mala dosť rozumu, aby si vzala so sebou kabát.

"Myslíš si, že..." Hermiona sa odmlčala, odtrhla trávu voľnou rukou. "Že môžeme vyhrať?"

Spomenul si na to, kedy Harry použil presne ten istý tón, presne na tomto istom mieste, keď sa pýtal, či Hermiona prežije. Vtedy Harryho nie celkom uistil. S týmito ľuďmi, s tými chrabromilčanmi, nebolo určite niečo v poriadku, keď kládli jemu všetky tieto čudné otázky, na ktoré nemal odpovede.

"Samozrejme," nakoniec odvetil, jeho hlas niesol náznak sarkazmu. "Nevieš, že Dobro vždy porazí Zlo a že Princ vždy získa Princeznú?"

Hermiona vzhliadla, oči sa jej leskli.

"A čo čarodejník?" spýtala sa. "Získa vždy Čarodejnicu?"

"Vždy."

Rýchlo sklopila pohľad, ale to mu nezabránilo, aby nezachytil jej výraz. Usmiala sa, a v jej očiach bolo niečo hravé. Ako kedysi predtým. Už to tak dlhý čas nevidel.

"Draco?"

"Hmm?"

Postavila sa, vlasy jej spadli spoza uší. Zasunula ich nazad s nervóznymi, pomalými prstami.