Jahodový Dážď ✔

II. Puzzle

,,Zlosť je niekedy väčším protivníkom ako čistý rozum. Preto často zvíťazí."

| II.Puzzle |

Pár dní prešlo a myšlienky na sobotu ma neopúšťali ani dnes v škole. Po tom, ako neznámy chlapec, Michaelov brat, odišiel, Alice mi dala vedieť, že už je príliš opitá, takže sme sa okolo tretej ráno vybrali domov. Bola som rada, že sme tam nezostali dlhšie, hlavne kvôli mojím špinavým šatom, ale taktiež aj kvôli nepríjemnému pocitu, ktorý ma nechcel opustiť ani po príchode domov. 

Žmolila som v rukách stránky mojej momentálne rozčítanej knihy a absolútne nedávala pozor, čo sa okolo mňa deje. Videla som, ako sa učiteľkine pery pohybovali, sem tam sa rozhliadla po triede, ale ja som bola stratená v mojich myšlienkach. Raz som rozmýšľala o tom, že pôjdem do knižnice po vyučovaní, raz som rozmýšľala o deje knihy, ktorú som práve čítala. 

Musela som si priznať, tak nejako som bola posadnutá knihami. Doma som mala plné poličky, za mesiac som prečítala aj dve knihy. Bolo mi jedno, aký je to žáner, ale najviac som obľubovala romantiku, ale aj drámu a detektívky. Mám síce zopár obľúbených diel, ktoré ani z ďaleka nemajú blízko k jednému z týchto žánrov, ale myslím si, že ak je kniha dobre napísaná, je mi ukradnutý jej žáner. Som závislá na knihách, mesačne investujem do nich peniaze. Nikdy mi to ale neprišlo ľúto. Málo ľudí majú vypestovaný taký vzťah ku knihám ako mám ja a som za to pyšná. Skúšala som už aj napísať zopár príbehov, ale nemyslím si, že som talentovaná na písanie prózy. Keď sa jedná o poéziu, to už som si viac istá, pretože mám napísaných veľa básni, či textov piesni. Slová sa mi často rýmujú od ruky, bez rozmýšľania. Nepovažovala by som to ale za nejaký talent alebo špeciálnu schopnosť. Je to iba zábava, ktorou sa zamestnávam niektoré dlhé noci. 

Deň sa mi presypal ako piesok pomedzi dlane a ani neviem ako, vyučovanie sa skončilo a ja som stála pred knižnicou. Naša školská knižnica bola vskutku útulná, i keď bola malinká a nikto tam takmer nechodil. Ja som tú knižnicu milovala kľudne aj za všetkých študentov našej školy. Páčila sa mi tá atmosféra, ktorou bola miestnosť so starými knihami nasiaknutá. Nemohla som si pomôcť, ale usmiala som sa. Vládol tu istý druh kľudu, ktorý som si vedela dopriať len zavretá v izbe s knihou v ruke. Viem, mohla som svoj voľný čas venovať niečomu lepšiemu a nestrácať ho v malej školskej knižnici s jedným starým gaučom, ale boli tu predsa nejaké knihy, ktoré som nemala doma a ako som už povedala- jednoducho sa mi páčila tá atmosféra. 

Sadla som si na starú pohodlnú sedačku a začala čítať jeden z mojich nových úlovkov, ktorý som si práve teraz vyhliadla. Rozum a cit  bol názov môjho dnešného výberu. Bol to román z 19. storočia napísaný anglickou spisovateľkou Jane Austenovou. Pýchu a predsudok už mám dávno prečítanú, ale myslím si, že aj jej iné diela by mali dostať viac pozornosti. Bola veľmi talentovaná! Priala by som si byť ako ona. 

Po prečítaní pár strán knihy som započula kroky a prekvapene zdvihla hlavu. Nebolo normálne, aby sem niekto chodil. Napäto som čakala, že či sa niekto objaví v dverách, alebo len prechádzal ten človek okolo. Nakoniec sa dvere otvorili a ja som sa pozrela do belasých očí, ktoré mi boli veľmi povedomé. Tak nejak som sa nevedela zbaviť myšlienok o nich. Boli také záhadné a ani neviem prečo som si ich tak zapamätala. A práve teraz som ich čelila znova. Pozrel sa na mňa trochu prekvapene, ale ihneď stihol zastrieť prekvapenie za neutrálny výraz. Nevedela som, či sa mám pozdraviť, alebo celkovo niečo povedať, ale na prekvapenie bol on ten, čo sa ozval prvý. 

,,Tak ty si asi posledná, ktorú som tu čakal," povedal, venujúci malý záblesk na knihu v mojich rukách. Pohŕdavo prešiel na druhú stranu miestnosti a oprel sa o parapet okna.