Jahodový Dážď ✔

XLII. Moment

,,Pocit na nezaplatenie je to, keď sa pozriete na osobu, ktorú milujete a usmejete sa, pretože viete, že vám je tá láska opätovaná."

| XLII. Moment |

,,Predtým než vystúpiš..."

Zastavila som sa v polovici cesty otvoriť dvere auta, pretože Lucas mi asi hodlal niečo povedať. Napokon som teda ruku stiahla a položila si ju na tú jeho, ktorú mal položenú na mojej nohe.

,,Mám tu niečo pre teba," povedal mi a nahol sa predomňa a otvoril prepážku. Lenivo sa prehrabol medzi papiermi a vybral jeden z nich a podal mi ho.

,,Napísal som ti niečo ďaľšie," povedal mi a podal papier. Prekvapene som sa na neho pozrela a preskakovala pohľadom po papieri a jeho očami.

,,No šup, prečítaj si to," popohnal ma. Nakoniec som sa na neho ešte raz pozrela a rozhodla sa prečítať dané verše nahlas.

,,Každý jeden deň, objaví sa v mojej hlave,
Práve vtedy keď na mňa mesačný svit sadne.
Rozmýšľam nad tými jahodami sladkými,
Perami krásnymi a plnými.
Každá jedna noc a myšlienky na ňu,
Popletú mi načisto hlavu.
Preto musím ju vidieť znova,
Stáva sa z nej moja droga.
Neviem sa jej nabažiť, chcem jej viac,
Pretože jedine ona je moje slnko i mesiac.
Nezáleží na ostatných, tí sú nepodstatní,
Ku môjmu životu sme len ja a ty potrební.
Preto dnes, zajtra ako aj včera,
Nechaj starosti unášať do vetra."

Prikryla som si ústa rukou. ,,To je tak nádherné," vzdychla som. V očiach sa mi nahromadili slzy, ktoré sa na šťastie neskotúľali po mojich lícach. Nahla som sa k nemu a okamžite ho pobozkala. Silno si ma k sebe pririahol a okamžite bozk prehĺbil. Bozkával ma tak nežne, jeho jazyk sa o ten môj ledva obtrel, no i tak pohyby jeho pier vo mne vyvolávali emócie. Tak moc som ho milovala. Skutočne.

Pomaly som sa od neho odtisla a oprela si čelo o to jeho. Pozrela som sa do tej búrky. Do tej úžasnej búrky plnej lásky. Pamätám si na tie oči, keď boli arogantné a chladné, no teraz aj z odtieňu ich chladnosti z nich vyžarovala láska a číre teplo. Teplo ktoré ma zalialo. Teplo ktoré ma naplňovalo a láska, ktorá opantávala každý kúsok mojej duše bola tak silná, že som nevedela čo s ňou.

,,Tak neskutočne ťa milujem," povedala som potichu. Jeho ruka dopadla na moje žeravé líce.

,,Ver mi, ani si nevieš predstaviť ako moc ja milujem teba," pošepol mi naspäť. Dojato som poklipkala očami a ešte raz si ho ku sebe pritiahla, aby som opäť mohla cítiť jeho pery. Bozk mi opätoval, no netrval dlho, pretože sme sa od seba odtiahli, kvôli nedostatku kyslíka.

,,No čo, ideme na to?" Spýtal sa ma s úsmevom. Báseň som skryla do tašky a pokývala hlavou.

,,Ideme."

Keď sme vystúpili, ihneď bola počuť všetká hudba z vnútra našej školy, keďže sa to celé konalo v našej hale, ako všetky takéto podujatia. Postavili sme sa pred auto a opatrne som si s Lucasom preplietla ruky. Jedným nepatrným pohybom zamkol auto, až sme napokon začali kráčať k budove. Čím ďalej sme sa cez školu dostávali ku vchodu do haly, tým bola hudba hlasnejšia a môj žalúdok nervóznejší. Povzbudzujuco mi stisol ruku, keď sme zastali pred dverami do haly.

Zhlboka som sa nadýchla a naraz s Lucasom potlačila dvojkrídlové dvere, ktoré sa otvorili. V hale bola tma a osvetlenie zo svetiel do fialovej farby. Po stropoch boli povešané fialové stuhy, balóny do čiernej, bielej a fialovej. Všade to žilo ľuďmi a presne oproti mne stálo veľké pódium, na ktorom bol momentálne iba človek, ktorý zodpovedal za hudobný výber.