Jahodový Dážď ✔

X. Majestátna sivá

„Krása tkvie v oku pozorovateľa."

| X. Majestátna sivá |

Týždeň ušiel rýchlejšie, ako som čakala. Dnes bol štvrtok a ja som sa opätovne rozhodla ísť do knižnice. Tešila som sa do knižnice, pretože som dúfala v to, že tam bude Lucas. Neberte to zle, no bavilo ma stretávať sa s niekym, kto taktiež obľuboval knihy. Keď som sa pobalila po poslednej hodine, ihneď som si to namierila do knižnice. Ako aj po minulé razy, aj dnes zívala pokojom a tichom.

Začala som pomaly prechádzať knihu po knihe a rozmýšľala, či niečo nepribudlo v našej útulnej knižnici. Keď som chytila do rúk tú istú knihu ako posledne, pousmiala som sa. Nedalo mi to, tak som ju v rýchlosti prelistovala. Už som ju chcela odložiť do poličky, lenže som si všimla papierika, ktorý z nej vypadol. Zodvihla som ho zo zeme.

Dve duše, v tme sa stretli
A niečo zatajené si pošepli
Noc priniesla pocity zmiešané
Je to tak trochu pojašené
No i tak to chcem zažiť znova
Ty, ja, hudba a nočná obloha.

Nikto mi nemusel povedať, od koho to bolo. Vedela som to, že to bolo od Lucasa. A ak som sa nemýlila, chcel ísť dnes cez noc von. Pousmiala som sa nad tým... Má čo chce. V rýchlosti som sa vybrala preč zo školy. Keď som otvorila dvere, ovial ma už studenší vánok, keďže sa blížila zima. Bola už polovica novembra a počasie začínalo byť o dosť chladnešie. Milovala som toto obdobie už len z princípu, že knihy boli najlepšou alternatívou, ako stráviť chladné upršané dni a mne to až príliš vyhovovalo.

Už som sa chystala nasadiť sluchátka, no myklo ma. Niekto na mňa totižto zatrúbil. Nebola som si istá, že kto to je, keďže zatrúbenie vychádzalo spoza môjho chrbta, takže som sa len modlila, aby to nebol nikto z Maxovej partie. Konkrétne Dallas. Pomaly som sa otočila, a keď som zbadala to auto, nevedela som, či sa mám skôr zaradovať alebo otočiť a pokračovať v chôdzi. Povzdychla som si. Nemohla som odísť, pretože by som zase vyvolala zbytočný konflikt. A tak som otrávene nasadla do auta. Naše pohľady sa spojili. Netušila som dôvod toho, prečo som tu je, ale čakala som, že mi odpoveď povie.

,,Ahoj, Jully." Otrávene som si povzdychla. Nemala som veľmi náladu, obzvlášť nie na túto osobu. Ale čo som mala robiť?

,,Čo tu robíš?" Spýtala som sa na rovinu.

Tie nežné oči neboli také časté ako dnes. Žiaden hnev, podráždenosť. Nevedela som, čo sa dialo. Kde bola tá všetká nechuť a arogancia?

,,Vieš, čo keby sme spolu strávili poobedie?"

Čo? Zhrozila som sa.

,,Máš chuť sa hrať na perfektné sestry?" Spýtala som sa uštipačne. Alice bola opäť v meste a vo väčšine len behala s mamou na nákupy a o mňa sa nezaujímala. Nechápala som, prečo sa zrazu chcela zbližovať a tráviť spolu čas.

,,Jully, prestaň," zamrmlala. ,,Nechcem, aby si si myslela, že zrazu sa chcem s tebou zbližovať, no dnes som si myslela, že by sme mohli spolu niekam zájsť. Nejaké nákupy, možno kino... Keďže nemáš zajtra školu, lebo je predĺžený víkend a ty sa nemusíš učiť... Myslela som si..." zamrmlala poslednú vetu. Nahnevane som sa na ňu pozrela.

,,Myslela si si, že čo?" Podpichla som ju. Vzdychla si a pozrela sa do mojich očí.

,,Myslela som si, že by si tiež možno chcela," priznala sa. Zadívala som sa mimo auta.

,,Dobre fajn, môžeme ísť do nákupného," povedala som porazenecky. Nevadilo mi to, ale nemala som zrovna na to chuť. Alice sa zaradovala, usmiala sa na mňa a hneď na to zaradila, aby mohla vyjsť z parkoviska našej školy. Pomaly sa napojila na normálnu cestu a potom sa na sekundu na mňa pozrela.