Jahodový Dážď ✔

XI. Strach

„Čím väčšia láska, tým väčší strach."

| XI. Strach |

Sedela som na streche. Neraz som to robievala. V tureckom sede som vnímala jemný vietor, hladkajúci mi tvár. Mala som na sebe Lucasovu mikinu, na nej ešte bundu, keďže bola už zima, no tenisky som stále nevymenila za niečo teplejšie. Hrala som sa s gumičkou na ruke a čakala, či sa objaví. Vcelku som tam ale nesedela z dôvodu, že som ho napäto očakávala. Rozmýšľala som opäť o všetkých veciach, ktoré mi zišli na um. Z diaľky na mňa doliehali jemné tóny hudby, ktoré vychádzali z môjho gramofónu. Zamilovala som sa do platní už dávno a preferovala som tento spôsob viac, ako pesničky z mobilu. I keď aj tie mali svoje kúzlo. Pozrela som sa niekam do diaľky, nevnímajúc nič na tomto svete. Moje myšlienky rynčali naôkol a ich prúd sa prerušil v momente, keď dvere od mojej izby nehlučne cvakli a pootvorili sa. Ani som sa neotočila. Vedela som totižto, že kto nimi prišiel. Začula som zapraskanie parapety a tiché kroky.

Po tom, ako si sadla hneď vedľa mňa, prehovorila.

,,Pamätám si, keď sme tu raz spali," zašepkala do ticha. Pousmiala som sa. Cítila som jej pohľad na mne, tak preto som sa na ňu pozrela tiež. ,,Čakáš na niekoho?" Spýtala sa ma úprimne. Nehodlala som jej klamať, keďže neraz som ju kryla, keď sa rozhodla vykradnúť cez noc von.

,,Vlastne áno," priznala som. Pozdvihla obočie. Nemusela mi položiť tú otázku, aby som jej odôvodnila moju odpoveď.

,,Idem von s Michaelovým bratom... Len to nepovedz rodičom," zavtipkovala som, nad čím sa potichu zarehotala.

,,Ja neverím," skonštatovala. Nechápavo som sa na ňu pozrela. ,,Moja sestra začína konečne viesť život pubertálneho dievčaťa,"  podpichla ma. Prekrútila som nad ňou očami.

Nejaké auto išlo okolo a osvietilo jej tvár. V ten moment sa jej zablisli oči. Mala ich istej farby ako Brendon. Tie oči som si pamätala doteraz, s rozdielom že v tých jeho vždy svietili podivné iskierky.

,,Chýba mi Brendon," skonštatovala som sklesnuto. Alice sa na mňa smutne usmiala. ,,Hej, aj mne chýba... Ja si ho pamätám dosť dobre... Predsa som bola jeho staršia sestra," povedala s jemným úsmevom. Prikývla som nad tým. Išla som už niečo povedať, ale začula som tichý zvuk motorky. Ihneď som zbystrela, čo si Alice všimla, takže s napätím očakávala, čo sa bude diať. Nemýlila som sa, keď som si myslela, že to je Lucas. Keď sa na mňa uškeril, vedela som, že je čas ísť.

,,Mám tu odvoz," skonštatovala som. Znova ma pichlo svedomie... Tá jediná otázka neopúšťala moju myseľ... Môžem toto vlastne robiť? Cítila som sa previnilo už teraz, ale opäť som sa to snažila ignorovať.

Išla som už obísť Alice, keď ma chytila za ruku. ,,Nezabudni na ochranu." Vypleštila som na ňu oči, no v momente, ako sa rozosmiala som si vydýchla, že to nemyslí vážne. Karhavo som sa na ňu zahľadela a prišla k okraju strechy, aby som zliezla dole. Keď som sa nohami dotkla pevnej zeme, vydýchla som si. Škaredo som sa pozrela na vyškierajúcu sa Alice a potom sa mi pohľad spojil s tými sivými očami.

,,Čo si jej povedala, keď sa tak chechúňa?" Spýtal sa ma. Znova som sa na ňu pozrela a perami naznačila, nech prestane.

,,Nič také, ona má len mentálnu poruchu," prekrútila som nad ňou očami a on mi venoval úšklabok. Do ruky mi podal helmu a ja som si ju nasadila. Skontrolovala som, či Alice už zmizla a keď sa moje priania naplnili, otočila som sa na neho a hlasno si vychýchla.

,,Stále sa bojíš?" Spýtal sa ma. Trochu som zvraštila obočie, no nakoniec som odvážne vystrčila bradu. ,,Nie," zaklamala som. Nasadla som za jeho chrbát a tento raz som predýchavala viac to, že sa ho musím držať, ako to že mám sedieť na tomto pekelnom stroji. Prvý raz som si to až tak neuvedomovala. Predsa stále niečo vo mne kričalo, že toto čo robím, je nefér voči Maxovi a celkovo nesprávne. Odsunula som tieto myšlienky hlbokým povzdychom a obkrútila sa okolo jeho trupu mojimi smiešne malými rukami oproti tých jeho.