Jahodový Dážď ✔

XII. Znova

„Ľudské myšlienky sú otrokom ľudského života.“

| XII. Znova |

Snažila som sa zhrnúť všetko, čo viem. Ležala som vo svojej izbe. Bolo ráno. A v posteli som rozhodne neležala sama. Ležala som na niekom. Bála som sa otvoriť oči, pretože známa vôňa mäty mi napovedala, že toto Max nie je. Zo zvedavosti som pootvorila jemne oči a takmer som spadla z postele. Vedľa mňa spal Lucas. Žalúdok sa mi stiahol a z hrdla vyšiel pridusený povzdych. Nevedela som si vybaviť, čo sa stalo. Bála som sa najhoršieho, preto som odkryla paplón, no keď som zazrela, že som oblečená, vydýchla som si. No stále mi v hlave koloval jeden veľký zmätok. Vôbec som nevedela, čo sa stalo, prečo Lucas leží vedľa mňa a ako to, že som bola prezlečená. No aj tak som sa bála toho jedného. Bála som sa, že som sa s Lucasom vyspala alebo čokoľvek podobné s ním vyviedla. V živote by som to nespravila, ale keď som si nič nepamätala, nebola som si dvakrát istá o svojej nevinnosti.

Do očí sa mi nahrnuli slzy. Oprela som sa o čelo postele. Bolo šesť ráno, viečka sa mi stále zatvárali, ale keďže dnes bol sviatok, mohla som spať dlho, lenže problém bol taký, že som nedokázala. Hystericky som sa roztriasla a snažila sa rozpamätať, no posledné, čo si pamätám, bolo to, ako som spadla z móla do ľadovej vody. Striasla som sa nad tým. Moje myšlienky boli také hlučné, že sa mi rozbolela hlava, no mala som pocit, že to nebolo tým.

Lucas ako keby zacítil prúd mojich myšlienok a po pomrvení sa na mňa pozrel.

,,Ako ti je?" Spýtal sa ma. Nevedela som, že čo sa včera stalo, ale i cez to som myslela, že sa jeho otázkami dozviem viac, ako som vedela. ,,Trochu ma bolí hlava, inak pohode," zamrmlala som. Posadil sa a oprel sa taktiež o posteľ. Pretrel si unavené oči a potom si založil ruky na hrudi.

,,Strašne si ma vystrašila včera," zamrmlal. Stále som ale nevedela, prečo!

,,J-Ja si na nič nepamätám," priznala som sa mu. Chápavo prikývol. Asi to očakával, neviem, no vyzeralo to tak, že mi ide poskytnúť odpoveď na všetky moje otázky.

,,Keď si spadla do tej vody a ja som ťa vytiahol... Musel som niečo urobiť. Tá voda mohla mať tak štyri stupne a ja som bol v tom momente rád, že ti z toho šoku neprestalo pracovať srdce," začal svoj monológ. Zatiaľ som sa nedozvedela nič nové. ,,Zobral som ťa čo najrýchlejšie k vám domov. Odomkol som, vyniesol som ťa do izby a potom som ťa hodil pod teplý prúd vody. Ľadové oblečenie som z teba dal dole čo najrýchlejšie, nechal som ti len tričko a spodné prádlo. Odpadla si v sprche. Musel som ťa niekoľkokrát prefackať, aby si ma vnímala. Potom, keď už si nebola taká studená, som ťa vysušil a prezliekol do suchého," povedal. Zhrozila som sa nad tou myšlienkou, že ma videl nahú.

,,Ty si..." začala som habkať, no pokrútil hlavou snáď okamžite. ,,Prezliekal som ťa v tme, tak aby som nevidel nič. Neboj sa, taký bastard nie som," povedal a ironicky sa usmial. Vydýchla som si. I keď som mu zrovna neverila, no v jeho sivých očiach bolo niečo, čím som si povedala, že by mi neklamal...

,,A keď som ťa ukladal do postele, stále si sa triasla a bola ti zima. Tak som spal s tebou, aby som ťa zohrieval," dokončil svoj monológ.

,,Bál som sa o teba. Šok z ľadovej vody nie je sranda," pozvdychol si a znova si prežmolil unavené oči. Nedalo mi to, ale musela som sa ho to spýtať.

,,Takže sa medzi nami nič nestalo?" Šepla som potichu. Usmial sa nad tým, ako som sa bála jeho odpovede.

,,Neboj sa, môžeš pokojne spávať. Nič sa medzi nami nestalo," povedal sucho. Cítila som, ako mi zo srdca spadol jeden veľký kameň. Vedela som, že by som toho nebola schopná, ale to že som si nič nepamätala, mi nerobilo skutočne dobre.