Jahodový Dážď ✔

XXXIII. Pomyselné Výčitky

,,Láska je to, keď niekto pozná tvoje jazvy, zostane a pobozká ich."

| XXXIII. Pomyselné Výčitky |

Pevne ma držal v náručí. Ja, ležiaca na jeho nahej hrudi, cítiac všetko to teplo z jeho tela... Mala som motýle po celom mojom vnútri. Zdvihla som na neho pohľad. Spal ako zarezaný, no i tak ma silno zvieral. Pousmiala som sa nad tým a pomaly ho pohladila po líci. Bol krásny. Bože. A bol môj.

Srdce sa mi rozbúchalo pri myšlienke na včerajšok. Skutočne som bola... štastná. Bola som opäť vo vzťahu. Uf. To vyznelo divne. Bolo to celé také zvláštne, ale bola som za to rada. Bola som rada za Lucasa. Nemilovala som ho, bohužiaľ. Ale vedela som, že mi to nebude trvať dlho. Bolo to ako keby ste išli po miernom kopci na bicykli. Nezastavili ste, to vám kopec nedovolil. Ale išli ste pomaly, pretože nebol dosť stŕmy. Postupom času však naberáte väčšiu rýchlosť. A tak sa rozbehnete a pridete až na koniec ulice. Nepotrebujete na to nijakú cudziu pomoc. Jedine čas.

Ako keby zacítil moje myšlienkové pochody a rozlepil oči. Tesnejšie si ma k sebe privinul a usmial sa na mňa.

,,Ako dlho si sa na mňa takto pozerala?" Spýtal sa ma chrapľavým hlasom. Zasmiala som sa.

,,Dlllho," zatiahla som. Pokrútil nadomnou hlavou. Naklonil sa ku mne, aby ma pobozkal. Sprvu som spanikárila, nechápem prečo, ale potom som rozpačito položila moje pery na tie jeho. Rýchlo som sa odtiahla. Zamračil sa.

,,Čo sa deje?" Spýtal sa ma. Zastrčil mi vlasy za ucho a povzbudivo sa usmial.

,,Nič sa nedeje," zaklamala som.

,,Ale?" Spýtal sa. Zrejme počul, že skutočne som mala v pláne niečo ešte dodať.

,,Ale potrebujem si na to zvyknúť," povedala som.

,,Hmm," zamrmlal a pohladil ma po vlasoch. Pod jeho dotykom som zapriadla a pritúlila sa na jeho hruď. Teraz som sa zahľadela na tetovania, ktoré mu hoveli na hrudi.

Prešla som po prvom, tesne pod kľúčnou kosťou na mojej ľavej strane. Bola to malá loďka. Pousmiala som sa nad ňou.

,,Čo znamená toto?" Spýtala som sa. Jemne pootvoril oči a keď uvidel, na ktoré ukazujem, povzdychol si.

,,Týždeň pred Ericovou smrťou sme si dali rovnaké vytetovať. Zrejme chcel záruku, že na neho nezabudnem." Smutne sa pousmial. Chápavo som prikývla.

,,A toto?" Spýtala som sa, ukazujúc na malú gitaru. ,,Kapela. Chalani sú ako moja druhá rodina a nech sa medzi nami stane čokoľvek, vždy budú mojou súčasťou. Možno by som tu už ani nebol, keby som ich nemal," objasnil mi. Opäť som prikývla.

,,Ellie... Kto je Ellie?" Spýtala som sa, zamračene pozerať na meno, vytetované na jeho hrudi. Zasmial sa.

,,Nemusíš žiarliť. Ellie je moja mama." Vypleštila som oči na neho, že som bola ochotná žiarliť na jeho mamu. Usmial sa na mňa a ja som hanblivo odvrátila zrak. Pozrela som sa na jeho hruď, aby som zahnala začervenanie.

,,A toto?" Spýtala som sa. Prešla som rukou po búrkovom oblaku. Bolo to krásne tetovanie.

,,Hmm?" Zdvihla som na neho zrak. ,,To je pamiatka po tom, ako som si prešiel všetkým. Ako som si prežil búrku. Moju búrku, ktorá ma mohla položiť, ale ja som to zvládol. Pomocou všetkých," povedal mi. Nevydržala som to a nahla sa k nemu. Naše pery sa spojili. Do tela sa mi rozprúdila horúčava, ako si ma k sebe silno privinul.

Bozkával ma nežne, jeho jazyk sa plietol s tým mojim. Moje vnútro bolo zvierané pocitom lietajúcich motýľov. Nakoniec si ma k sebe pritiahol tak, že som skončila rozvalená na ňom. Ihneď som ho zacítila pod sebou a bolo mi jasné, že prečo.