Jahodový Dážď ✔

XIII. Dno

,,Jednoduchšie je povedať niekomu novému svoje ťažoby, ako ľuďom, ktorých poznáme celý život."

| XIII. Dno |

,,Ahoj Victoria," pozdravila som sa žene v bielom plášti. V momente ako pozdvihla svoje oči ku mne, usmiala sa.

,,Ahoj, Jully, som rada, že si ku mne prišla," usmiala sa na mňa. Pokývala som hlavou ako keby som to tak tiež cítila, no nebola som tu preto, pretože som chcela. Max si začal o mňa robiť starosti. Nepríjemné zážitky z mojej minulosti sa neúprosne vracajú späť. Preto znova sedím v ordinácii svojej psychiatričky.

,,Tak čo ťa sem privádza?" Spýtala sa a založila si ruky v lone. Poškrabala som sa na temene hlavy a potom spočinula pohľadom na nej.

,,Mám opäť problémy so spomienkami. Už to nie je v tom lepšom štádiu, že to viem utlačiť do úzadia, ale už to je ako na začiatku. Chytá ma úzkosť, stres a strach, keď si na to spomeniem a útržkami mám dojem, že opäť som tam na tom bode, kedy sa to všetko dialo," povedala som úprimne. Áno, skutočne sa mi to dialo, ale skutočne som tu bola len z jedného dôvodu. Chcela som tabletky. Nezvládala som to. Horšilo sa to, i keď nie tak závažne, vedela by som si predstaviť, že čo sa mi môže diať v hlave o týždeň.

,,Ako často? A pri čom?" Spýtala sa ma s neskývaným záujmom. Vzdychla som si a porozmýšľala.

,,Zo začiatku to bolo, že som si len tak spomenula na neho, ale nebolo to často," začala som. ,,Potom vždy, keď sa medzi mnou a mojim priateľom začalo niečo schylovať, popadol ma nepríjemný pocit. Neskôr sa to začalo stupňovať tak, že som mala pocit, že predomnou stojí a..." nechala som visieť vetu vo vzduchu. Chápavo prikývla a zapísala si niečo do svojich papierov. ,,A teraz... Často. Len tak z ničoho nič mám pred očami jeho vyšekerenú tvár... Ľudia sa mi na neho podobajú, okamihmi ho vidím všade," skonštatovala som. Trochu sa mi zachvel hlas, ale snažila som sa vyznieť aspoň nie tak na kúsky, ako som skutočne bola.

,,Nočné mory?" Spýtala sa narovinu.

Prikývla som. ,,Späť."

Zamyslela sa a nakoniec sa na mňa pozrela vážnym pohľadom. ,,Myslím si, že by sme mali skúsiť opäť tabletky," nespokojne si ma premeriala. Prehĺtla som nad jej skonštatovaním, i keď som to chcela. Síce teraz by som to vydržala doma, keďže sa schylovalo už k vianociam, no i tak som bola rada za ne.

Vstala a podišla k svojmu stolu, kde začala vypisovať recept. ,,Vieš ako ich užívať, pripomínať ti to nemusím, však?" Spýtala sa a ja som pokrútila hlavou a prevzala si papierik, na ktorom bola predpísaná moja momentálna psychická záchrana.

,,Kedykoľvek sa zastav. Drž sa," pousmiala sa na mňa. Keď som vyšla z ordinácie, ľudia sa po mne divne pozerali. Mala som podliate oči krvou, pod nimi veľké kruhy, vlasy strapaté. Cítila som sa ale horšie, ako som skutočne vyzerala. Opäť sa začínalo moje obľúbené obdobie, kedy som nemala chuť na nič, iba na tabletky, ktoré utlmovali moje utrpenie.

Cítila som sa jednoducho hrozne. Akurát som zahýňala smerom k lekárni, ktorá stále bola v priestoroch nemocnice. Zatočila sa mi hlava, znova som totižto dostala závrat, a keby ma niečie ruky nezachytili, skončila by som vyvalená na zemi. Pred očami som videla čierne škvrny a mala som pocit, že odpadnem. Nie, nebolo to preto, pretože by som bola chorá ale preto, pretože som bola nien dehydratovaná, ale od včera som nejedla. Spadala som do istých koľají ako predtým.

Zamrkala som silno očami, aby sa mi zrak opäť navrátil. ,,Jully?" Oslovil ma niekto. Stisk bol silný, pevný ale vrúcny. Z jeho tela vyžarovalo teplo. Bola som taká vyčerpaná, že som mala chuť zotrvať v tom náručí a spať. Najradšej by som sa zachumelila do jeho mikiny a privrela oči, ale keď mi do nosa udrela vôňa mäty, trochu ma to donútilo, aby som zdvihla už zaostrený zrak.