Jahodový Dážď ✔

Epilóg

„Je úžasné, ako môže niekto zlomiť vaše srdce a stále ho môžete milovať so všetkými malými kúskami.”

| Epilóg |

O rok neskôr.

,,Pardón," povedala som nejakej pani, do ktorej som na pošte narazila. Venovala mi jemný úsmev a ja som ju obišla a išla ďalej, smerom von. Zadívala som sa začudovane na balík v mojich rukách. Keď som sa pozrela na odosieľatela, zostala som prekvapená.

Hayley Fieldová.

Z kade Hayley pozná, kde bývam?

Začudovane som sa pozrela na jej meno, no i tak som balík otvorila.

Ahoj, Jully.

Je mi veľmi ľúto, že si s nami neukončila tento rok a tým pádom celú strednú, no i tak by som ti rada poslala našu ročenku. Snáď sa ti bude páčiť.

Prehltla som hrču v mojom hrdle, no predsa sa jemne pousmiala.

Oh áno, vlastne som bola čerstvý maturant v externom maturitnom ročníku.

Nakoniec som hlboko vydýchla a otvorila knihu.

Na prvej strane bolo ručne napísané moje meno. Zrejme keď rozdeľovali ročenky, písali komu ktorá pôjde.

Keď som začala knihou listovať, v očiach sa mi nahromadili slzy. Tak mi to všetko chýbalo. Keď už som sa blížila ku koncu, stŕpla som, pretože som sa blížila k fotkám z koncoročného plesu minuleho roka. A potom som to uvidela. Stáli sme pri tom bielom plátne, ja s rukami okolo jeho krku, on s rukami na mojom páse. Moje šaty sa blišťali a ja som vyzerala šťastne.

Smrkla som nad tým. Spomínala som si rázom na veci z tej noci... Radšej som prevrátila stanu, no to som nemala. Boli tam vložené fotky. Fotky mňa s Lucasom. Ani som si ich nepozrela a zaklapla knihu.

,,Kľud, Jully, urobila si dobre," snažila som sa ukľudniť. Zastrčila som si za ucho moje krátke vlasy, ktoré pred rokom mali o tridsať centimetrov viac. Vydýchla som všetkú frustráciu a knihu si dala pod pazuchu, aby mi ale z nej nevypadli fotky.

Vytiahla som mobil a vytočila známe číslo.

,,Ahoj, Brendon," oslovila som svôjho brata. ,,Prídem domov neskôr, idem sa zastaviť ešte v Estay," povedala som. Z druhej strany niečo zahrkotalo a potom sa ozval jeho hrubý hlas.

,,Dobre, akurát s Jenny varíme obed, tak aby si sa až tak nezdržala," povedal mi. Ešte som s ním prehodila pár slov, pozdravila jeho priateľku Jenny a napokon zrušila hovor. Povzdychla som si a vydala sa do Estayu, čož bolo miestne kníhkupectvo.

Od pošty som si zobrala taxík a pozerala sa von na frekventovanú cestu, cez ktorú sme išli. Mihom som sa pozrela na ročenku v mojich rukách. Nepriešiel deň, kedy som na nich všetkých nemyslela. Nebolelo to... Už nie tak intenzívne.

Keď som sem priletela, preplakala som v náruči môjho brata celé noci. Doteraz si pamätám, ako som odišla z Lucasoveho domu. Bolelo ma celé telo i duša, no v najvzialenejšom kúte som vedela, že to je správne.

Potrebovala som začať odznova. Bolo to podlé, že bez Lucasa, no nemohla som si od neho nárokovať ďalšiu oporu. Nemohla som ho žiadať, aby znova utešoval moje zlomené srdce. Nedokázala som to. Preto som teraz tu.

Ďakujem za Jenny, priateľku môjho brata, bez ktorej by som pravdepodobne prišla o rozum. Keďže študuje posledný ročník na vysokej ako psychologička, veľmi dobre sa s ňou rozprávalo. Ona mi vlastne povedala, že by som sa mala nejako zmeniť, aby som si uľavila. Preto moje vlasy sú strihnuté tesne nad ramenami.