Jahodový Dážď ✔

VIII. Pravda

„Ľudia veria radi tomu, čo si prajú, aby bola pravda.“

| VIII. Pravda |

,,ČO?" Zvolal prekvapene.

,,Prosím... Zastav!" Povedala som zúfalo, pretože mi bolo zle. Bolo mi zle zo samej seba.

,,Ale-" začal, no nenechala som ho dokončiť.

,,Jednoducho zastav!" Zvolala som a ani o pár sekúnd mi pod nohami zem spomalovala, až sme nakoniec zastali úplne. Ihneď som zosadla z motorky a so slzami v očiach sa oprela o zábradlie. Zamyslene som sa pozrela do mora a ani som si neuvedomila, že sa mi ďalšie slzy spustili po lícach.

,,Čo sa deje?" Začula som spoza môjho chrbta. Usmrkane som si utrela slzy do rukáva a pozrela sa na neho. Otočila som sa a oprela sa o zábradlie.

,,Ja som hrozná frajerka," priznala som sa.

,,Vôbec by som tu s tebou nemala byť, jednoducho mám Maxa... Ja som príšerná," zavzlykala som. Uvidela som, ako zosadol z motorky a začal kráčať ku mne.

Jemne ma chytil za ramená.

,,Hej, hej, heej..." začal krútiť hlavou. Po nedlhej odmlke som sa na neho pozrela. Znova mi do nosa udrela tá vôňa mäty.

,,Prestaň hovoriť toto o sebe, že si hrozná. Nerobíme nič zlé a ja to Bartonovi povedať nepôjdem, takže nemusí o tom vôbec vedieť. Je to len sranda, žiadné rande ani nič. Ak chceš, môžeme ísť na to miesto, naozaj tam je nádherne, no ak nie, zavezem ťa domov. Ale nezabúdaj, že nič zlé nerobíme. Predsa ho miluješ, nie?" Spýtal sa ma. Snažil sa ma ukludniť. Ale mal pravdu... Za to, že sa to Maxovi zdá nesprávne, neznamená, že naozaj to nesprávne je... Ja za to nemôžem, že je žiarlivý... Ale i tak, nebolo to voči nemu i tak nefér?

,,Milujem," potvrdila som mu.

,,A pokiaľ aj on teba, prekúsne to," pokrútil hlavou. Vydýchla som kyslík, o ktorom som ani nevedela, že ho zadržiavam a pozrela sa do tých šedých očí.

,,Dobre," šepla som. ,,Dobre, poďme na to miesto," usmiala som sa na neho. Už bez sĺz. Úsmev mi jemne opätoval a znova si sadol na motorku. I keď som v sebe stále mala nejaký zvláštny pocit, opakovala som si vo svojom vnúti, že Max sa musí dostať cez svoju žiarlivosť, pretože ja nerobím nič zlé, čo by ubližovalo nášmu vzťahu.

Povzdychla som si a opäť som si sadla na motorku. Po chvíli, keď betónová cesta vystriedala lesnú, som vycítila, že pomaly sa pravdepodobne blížime k cielu. Nevnímala som okolie. Obopínala som jeho trup, opierala som sa o jeho chrbát a upokojovala sa, že toto nie je nič zlé. Nevnímala som cestu, celý čas som oči mala buď zavreté alebo nasmerované ku kolesám.

O pár minút sme zastali. Vypol motor a zostalo ohlušujúce ticho. Zamilovala som sa do toho ticha presne v tú sekundu, keď som ho objavila. A preto som si ho chcela vychutnať. Len tak som sa o neho opierala, vnímala ako pomaly dýcha.

,,No poď, ukážem ti to," povedal, takže som ho pustila. Postavil sa z motorky a začal kráčať neznámym smerom, tak som ho následovala, pretože som si ledva dovidela na koniec nosa, taká bola tma.

Prešli sme asi dvadsať metrov, cez pár stromov, až sme sa ocitli na voľnom priestranstve. Bol to útes. Ale skôr, ako som začala zmýšľať, aký veľký spád tam je, som si všimla ten výhľad. Zdalo sa mi, ako keby som snáď mala celé mesto na dlani. I keď bola hlboká noc, mesto sa lesklo ako diamanty. Udivene som sa na to pozerala. A zmohla som sa na jediné slovo. ,,Nádhera.." skrsol mi na tvári úsmev.